Svety vysnívané, či vyskladané z vedomostí, bytosti reálne rovnako ako vymyslené si v poviedkach Zusky Stožickej žijú svoje životy, milujú sa a nenávidia a ani na chvíľu nezapochybujete o ich pravdivosti. Za každou sa totiž nájde niečo, čo dôverne poznáte, čomu rozumiete a možno ste sami zažili.
Priznávam, že nebyť Rozmarnej fantastiky a poviedky Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu, pravdepodobne by som po tejto útlej brožúre nesiahla. Tam ma zaujala zvláštna malebnosť popisov a autorkyn nepopierateľný zmysel pre humor. Ale až tu sa ukázalo, že je aj naozaj citlivá a poetická, alebo až tu som ju pochopila ja.
Mamut farby malinového lekváru nie je príbehom o čarovnej hračke, skôr sondou do ľudskej spoločnosti. Nekritizuje, len poukazuje na neduhy cez jednanie dieťaťa, ktoré možno ešte svetu nerozumie, ale dokáže mnohé vycítiť. Ako ľahko fámy ublížia a nestarajú sa o následky! Poviedka s pointou na záver, po ktorej neostanete ľahostajní, právom celú zbierku pomenovala.
Zrkadlo z ľadu
Prozaický text s nesmiernou dávkou poetiky, ktorou autorka popisuje krásu ľadovej prírody. Ľadová žena a jej stvoriteľ musia prekonať prekážky, aby najskôr stratili a potom našli. Dlho to bol u mňa text číslo jedna, zasiahol ma zvnútra, obrazmi a citmi, mrazivou logikou rozuzlenia a napriek zasadeniu do neznámych končín, bol vystavaný na reálnych základoch.
Záblesk chuti nektáriniek, vôňa fraktálových papradí
Poviedke som prisúdila množstvo výkladov. Je o snoch a odvahe ich realizovať, vydávať sa na cesty do neznáma. Pripadať druhým ako blázon a napriek tomu podnikať sebazničujúce výlety – pre krásu chvíle. Odpútať sa od ťaživej všednodennosti a nájsť v sebe silu prejsť bránou.
Letec do večnosti
Túto poviedku nemám rada. Nemám ju rada už roky, presnejšie tuším dva, odkedy sa uchádzala o Cenu fantázie a získala Cenu Bibliotéky, nepochybne zaslúžene. Poviedka je totiž zručne napísaná a originálna. Lenže mne sa vidí bezcitná, krutá. Nielen spôsobom vesmírneho cestovania, ktoré v misii bez návratu už dopredu bolo odsúdené na zánik, ale aj a hlavne, spôsobom, akým nevyriešila manželskú krízu. Práve tú krízu považujem za najmenej pravdepodobnú za takýchto okolností. Obyčajne sa dvaja ľudia spojení proti celému svetu držia aj vďaka odmietaniu okolia /nerovné zväzky alebo medzinárodné manželstvá/. Naopak stroskotávajú vtedy, keď svet ich niečím vybočujúci vzťah začne prijímať. A hlavne, tu som z oboch zúčastnených po celý čas mala pocit, že oni to zvládnu, lebo stoja jeden pri druhom, takže chovanie Jell mi pripadalo tak nejako nasilu extrémne. Ide však o môj veľmi osobný názor, objektívne poviedke nie je čo vyčítať. Písmenká plynú, akoby sa dej odohrával priamo pred našimi očami.
Uspávanka klanu N´Dorov
Možno som už niečo také počula, možno čítala. A predsa príbeh osamelého „dieťaťa“ strhne svojím koncom. Nenávidí stroje, ale iného priateľa nemá, tak sa zhovára s palubným počítačom… Aby jej nakoniec odhalil nepríjemnú pravdu a roky čakania na záchranu sa stali zbytočnými. Dieťa sa vo chvíli sebapoznania znenávidí nezmieriteľným spôsobom.
Čo vie o mori vietor
Bohovia, áno, presní takí ako z Olympu, samoľúbi, znudení, krutí… a ľudia s astrálmi, ktorých sa nesmú dotýkať. Astráli sa starajú o bezpečnú plavbu, doslova o ňu žiadajú a prosia Bohov. Lenže astrálka Ma-dve s kapitánom zlyhali, spoločne zdieľali nielen svoje telá, ale aj hrdosť a vzdor, čím zavinili koniec nádhernej Marekvair z dreva spolu s celou jej posádkou. Kvapka v mori, malosť, ničotnosť a nádej, o tom všetkom by to mohlo byť.
Alebo nie. Je to krehký príbeh o zakázanej láske, ktorá nachvíľu rozvírila pyšné morské hladiny a zaplatila zato ľudskými životmi. Ako chcete. Každý nech si doplní, po čom mu srdce prahne.
Emy a hlas kuvika
V tejto poviedke sa prejavila Zuskina známa obľuba lietavcov. Emy je dieťa a cestuje sama so starším bratom. Ich vzťah je vykreslený veľmi živo, autorka ho brilantne okukala z dnešných domácností. Lenže Emy cestou zvezie cudzinca a nechá si andulku… nie, kuvika. Nie je to hocijaký kuvik, je to princ. Aspoň to tvrdí. A túži sa dostať domov. Dieťa Emy sa s ním vydáva na cestu, za ktorú by mala dostať päť a dvadsať na zadok. Kuvik jej rozpráva o ľuďoch a o vojne. Lenže možno tým len vytvára svoj príbeh, aby sa zapáčil samičkám. Výlet dieťa navždy ovplyvní, lebo keď dospeje, stáva sa exobiologičkou.
Za rituálmi barbarských Fyoranov
Kým som unáhlene hneď po prvých vetách vynášala rozsudok, že to bude o pomste, jej zbytočnosti – O smútku víťazov, za tou úzkou páskou bielou, kde strácajú ďalší z krásnych cieľov -, o tom, ako pomsta nenapĺňa, skôr naopak, ďalej ma strhávali spomienky, ktoré získavala hlavná hrdinka v archíve, lebo potrebovala pochopiť konanie svojho bývalého kolegu. Vrátila sa na púť po krajine založenej na rastlinnej báze. A poviedka mi ponúkla niekoľko vyznaní:
Kráse – ľudskej bytosti /Delp/.
Priateľstvu – hrdinskej smrti, ktorá nie je samoúčelná a zaslúži si úctu. Dáva nádej a chuť žiť a dáva životu zmysel. Priznávam, heroický koniec Damniela a Echoua ma rozplakal a rekapitulácia z úst veľkého vodcu skupiny – Toma Loana o slávnom zakladateľovi natkinsonistickej skupiny nadchla /pripomenula mi podobné múdre slová zástupcu Vorvanov z Poslednej Pozemšťanky/:
„Chcel zdolať cudzie svety, nie sa s nimi dorozumieť. Svoj dôvtip a silu vyplytval na pochybný účel.“
Pranieru – na instantné celebrity a ich rýchlovýrobu, lebo Tom Loan bol svojho času
„… všadeprítomný. Ešte pred pár rokmi som tu mal sušienky s jeho tvárou…“
„Aj vám tak liezol na nervy? Aj vám tak chýba?“
A perla na záver?
„Boh, ktorý žiada, aby ste zradili svojich blízkych, si nezaslúži uctievanie.“
Isteže, veď nie je chybou Bohov, že sa klaniame falošným obrazom.
Príbeh je o cene toho, čo chceme obetovať, výber je na nás. Končí nádejou a tým pravým dobrodružstvom, hrdinstvom bez pozlátok a nepravého lesku. Obyčajne skutky, ktoré si skutočne zaslúžia úctu, sa zaobídu bez fanfár. Bravo!
Po obsahovej stránke teda niet zbierke čo vyčítať, je takmer dokonalá. Ale to, povedzme technické, prevedenie! Od Spolku slovenských spisovateľov, ktorý na vydanie dostal grant Ministerstva kultúry, by som očakávala výraznejšiu kvalitu. Hoci je možné, že mám optimistickejšiu predstavu o štedrej podpore, než aká býva chudobná realita. Dieločko s dokonalou obálkou od multitalentu Moniky Herdy Belicovej a v bezchybnej brožovanej tlači sa dostáva do rúk čitateľa s lístkom nazvaným – Erráta. Isteže, Erráre humánum est. Tu vypadol kúsok textu, občas chýbala čiarka, sem-tam písmenko, nič mi však neprekážalo natoľko, ako že v obsahu chýbal názov druhej poviedky.
Napriek tomu Zuskinej zbierke prevedenie neuškodilo, lebo skutočný čitateľ (nie hnidopich hľadajúci, do čoho vŕtať) sa nechá strhnúť obrazmi, príbehmi a pocitmi, z ktorých možno načierať donekonečna. Lebo fantázii sa medze nekladú.
autorka článku Katarína Soyka
