Hľadel na jej ruky zopnuté na bruchu, smrť po nich rozhádzala starecké škvrny a vytvorila mozaiku. Rozoznával obrazce, zajac s jedným uchom pokrčeným, možno korytnačka, tvár netvora. Netvora. Uškrnul sa a kútik úst potiahol do strany.
Smrť je zvláštna maliarka, skôr ako si niekoho uchmatne, označí si ho. Akoby chcela oznámiť svoj zámer, upozorniť okolie, že sa chystá zabrať si, čo jej patrí.
Pravda niekedy zasiahne aj nečakane, znenazdajky. Častejšie však pracuje s predzvesťou, starobou, aby mal objekt čas sa na jej príchod pripraviť. Napriek tomu nikdy nebýva pripravený.
Tmavomodré žily jej ostro vyčnievali na kostnatých hánkach, kanyla zapichnutá medzi obväzmi už spôsobila veľkú modrinu. Niekde sa jej do pokožky zahrýza ihla.
Tá predstava ho morbídne vzrušila.
Prsty viac nedokázala úplne vystrieť, kĺby jej vytáčala reuma. Jej čas sa blížil. Organizmus sa pomaly rozpadal, fyzická schránka sa rozkladala. Čoskoro navždy odíde.
Chcel by byť pritom.
Pohľad mu padol na jej tvár, hlboké brázdy okolo úst a ovisnuté líca. Koža na krku by pokojne mohla poslúžiť ako drapéria. Vpadnuté oči, drobné guľôčky v hlbokých jamkách. V duchu sa zasmial nad vytetovaným obočím. Márne bojuje proti času. Ani riedke vlasy poctivo zafarbené vulgárnym gaštanovým odtieňom, takým nevhodným pre jej vek, už nezakrývali všadeprítomný úbytok. Na tvári si škvrny dala zbrúsiť, kožu jej natiahli, úplne tým stratila pravú tvár. O vrásky aj tak neprišla.
Odrazu otvorila oči, bez umelých mihalníc ťažko bolo zachytiť farbu dúhovky.
Ale on vedel, že je modrá.
„Nepozeraj sa na mňa takto!“ vytiahla si perinu až nad oči a uchichtla sa, ako keď flirtuje mladá žena s mladým mužom.
On bol mladým mužom.
Vtom vstúpila sestra v nemocničnej rovnošate.
„Pán Pongrác, ako ste sa sem dostali? Vaša manželka potrebuje oddych,“ vyrukovala na neho.
„Prepáčte,“ slušne sklonil hlavu. „Nikto ma nezastavil, tak som vstúpil. Bál som sa, aby sa necítila osamelá.“
Hral to na nich. Na všetkých. A hral to veľmi dobre. Ostávali v pomykove nad jeho starostlivosťou, nefalšovaným záujmom.
Nemusel nič falšovať, skutočne ho zaujímala. Prítomnosť smrti ho vzrušovala, upínal sa k nej s nádejou.
„Musíte sa rozhodnúť, pán Pongrác,“ doktor s ním na chodbe rozoberal odchod pacientky, ktorá mu bola aj tak ukradnutá. „My už pre ňu nič urobiť nemôžeme. Metastázy sa rozšírili do kostí a vnútorných orgánov, tiene prechádzajú až k mieche…“ odmlčal sa, aby bolo jasné: Niet čo riešiť, smrť je otázkou času.
„Budem s tebou do posledného dychu,“ stláčal jej drobnú dlaň, keď bol potrebný jej podpis na prehlásení o dobrovoľnom opustení nemocnice. Čelenkou cez vlasy falšovala plešinu, nasadila si umelé mihalnice a pery, zošúverené ako minuloročné plánky, dofarbila krikľavým červeným rúžom. Vedela, že umiera a predsa uverila, že sa do nej zamiloval pre jej šarm. Pre koketné úsmevy a duchaplné vtipy. Skutočne uverila, že ho očarila. Zhlboka sa nadýchla, ale s výdychom nič nepovedala.
„Postarám sa o teba,“ stupňoval svoj nátlak, aby si to hádam nerozmyslela.
„Čo ak to dôjde veľmi ďaleko,“ predsa sa jej neistotou zatriasol hlas.
„Dajú nám injekcie a lieky. Ale budeme spolu… doma,“ priblížil sa k jej stvrdnutej suchej koži a chvejúcimi sa perami jej vtlačil bozk medzi dve brázdy tesne vedľa oka.
Ona odíde z tohto sveta. Navždy sa zbaví tejto reality. Nebude nič, alebo bude niekde inde. Podstatné však je, že nebude tu! Odíde, ako odišli všetky pred ňou. Jej sa to podarí! Hoci sa bráni, ani sama nevie prečo. Nechápal, prečo by chcela zostať, veď nič nestojí za to, aby ostávala. Niet o čo stáť! Posunie sa ďalej a on ostane tu.
Nie, nie! Musí to vyjsť. Smrť je v každom kúsku jej tela, je tam, je v ňom prítomná, cítil ju, bola blízko.
Prisadol si bližšie k svojej manželke a objal ju cez plecia, jemne, aby ju predčasne nerozdrvil túžbou.
Keď podpísala reverz, odniesol ju na rukách. Šťastná sa chichotala, hľadela mu do očí. Ona videla len jeho, ale on si dobre všimol pohoršené pohľady personálu na chodbe. Zvrátené! Kričali ich nemé výčitky.
Nechápali. Nemohli pochopiť. Kedysi slávna a krásna, ostala ohrdnutá a osamelá. Možno verila, že je stále šarmantná a zvodná, no oni videli pravdu. Vyžitú zomierajúcu starenu v náručí mladého muža s krásnou bledou tvárou.
Uložil ju do postele, sám ju prezliekol. Drobné nohy, na ktorých svalstvo dávno zmizlo a ostali len kosti potiahnuté kožou, jej vyložil na plachtu. Mala chodidlá ako dieťa, malé dievčatko. S obdivom ju hladkal a nežne bozkával po nárte. Cesta ju vyčerpala, ťažko dýchala. Prikryl ju perinou a pohladkal po vlasoch.
Vzdychla si a zavrela oči. Nechcela si odložiť umelé mihalnice, tak ju nechal.
„Oľga?“ zavolal na ňu.
Otvorila oči, zahľadel sa na ňu, úplne ju ovládol. Potom sa nad ňu sklonil, jej sklenený pohľad stále upriamený na jedno miesto, bol prázdny. Zahryzol sa jej do tepny na krku a privrel viečka. Chcel sa sústrediť, chcel cítiť jej krv, teplo, ktoré sa mu rozlievalo po tele. Bol opatrný, ak by to nevyšlo, musel ju šetriť. Bude to skúšať, pomaly, postupne. Raz to musí vyjsť!
Odtiahol sa od nej a papierovou vreckovkou jej utrel ranu. Zacelí sa skôr, ako sa preberie z hypnózy. Sadol si do kresla pri jej posteli a zavrel oči. Krv ním pretekala rýchlo. Problémy očakával. Tešil sa na ne.
Bolesť žalúdka ho skrútila do klbka, napriek tomu sa smial.
Bolesť je nevyhnutná. Len s bolesťou sa odchádza a prichádza na svet. Bodalo v ňom, zatínal päste, bol by vykríkol, ale nechcel urýchliť preberanie sa Oľgy z hypnózy.
Keď viac nevydržal sedieť, zviezol sa na zem a kľakol si na kolená. Jeho telo sa rozpálilo, ovládla ho horúčka. Ako dávno necítil horúčku?! Možno to predsa dokázal! Blúznil od radosti.
„Dvere boli otvorené,“ zjavil sa pri ňom Žigmund v čiernych vysokých čižmách a koženom čiernom odeve. Usmieval sa, nie, vysmieval sa mu. Obišiel ho a sadol si do kresla.
„Pani Pongrácová spinká,“ potiahol nevinným hláskom a začal šepkať. „Pozri sa na ňu, umiera ti. Opäť ti umiera.“ Zahral súcit: „Škoda, že ty umrieť nemôžeš.“ Teraz nemal na tvári ani kúsok citu, vôbec žiadne emócie, hoci hlas znel pohŕdavo: „Pochop to, David.“ Kopol do neho čižmou s kovovým špicom, ale nie aby mu ublížil. „Ty nemôžeš umrieť. Nikdy nezomrieš. Žiadna osika,“ rozosmial sa, „ba ani javor. Nepomôže striebro, ani rana do srdca. Neviem, prečo. Viem len, že ani dnes nezomrieš. Zmier sa s tým a skús znova žiť.“ Sklonil sa k nemu a chvíľu sledoval, ako bojuje s ťažkosťami.
David vedel, že má pravdu. Bolesť ho prechádzala, telo nezdravú krv spracovalo rovnako, ako spracovalo všetky predošlé pokusy uplatiť si smrť. Žigmund sa zdvihol z kresla a mlčky odkráčal von z dverí.
David sa postavil. S nenávisťou sa zahľadel na svoju poslednú manželku.
Umiera! Ako si môže sama umierať a s ním sa nepodeliť?! Nenávidel ju. Nedovolí jej umrieť, kým nezistí, ako ju o umieranie pripraviť.
Otvorila oči a zmätene sa obzerala. Keď jej pohľad padol na Davida, ospravedlňujúco vysvetľovala: „Asi som zaspala…“
„To nič,“ pristúpil bližšie a chytil ju za krehkú dlaň. Stačilo by, aby ju silnejšie stlačil a jej kosti by sa rozpadli, rozmrvili na milióny drobných čiastočiek, roztrúsili by sa na prach. Lenže on jej to nedovolí! On ju nepustí, kým to od nej neodkuká. Kým sa umierať nenaučí. Predsa musí existovať spôsob!
