„Hoď im tam čosi ľahšie,“ navrhol škodoradostne vodič a technik v jednej osobe svojmu mladšiemu bratovi z druhého vrhu.
„Ty by si sa len zabával! Ja to beriem vedecky. S trochou pobavenia, to je jasné, ale predsa len… Výskum je na prvom mieste. Možno nás tentoraz prekvapia.“ Hoci bol skeptický, ešte nestrácal nádej, že sa to tým dolu jedného dňa podarí.
„Prosím, strašne ma rajcuje ako sa tam nahrnú, špekulujú, skúmajú, hádajú sa a nakoniec to všetko aj tak pokašlú. Božská švanda! Nikde vo vesmíre som sa od smiechu nepošťal tak ako práve tu!“
„Nemôžeš sa im vysmievať len preto, že nerozumejú základným obrazcom pre medzidruhovú komunikáciu. Si pako, aby si vedel!“
Vedel, ale vôbec mu to nevadilo. Na tejto, bohom zabudnutej orbite, sa už príšerne nudil. Všetko videl, aspoň si to myslel, a dookola sa opakujúce veci len s drobnými zmenami mu už nepripadali také smiešne ako na začiatku. Jeho brat mal však iný názor. Velil tu on.
„No čo, môžu si za to sami. Naposledy voľačo pochopili pred koľkými? Päťtisíc rokmi? Pyramídy postavili presne podľa návodu, čo si im poslal, ale odvtedy? Ani ťuk! To by jedného aj porazilo pri toľkých pokusoch a šanciach, aké si im dal. Ja by som to už dávno uzavrel: Civilizácia vo vývoji, pravdepodobne sa zlikviduje skôr než dosiahne požadovanú základnú úroveň pre osobnú komunikáciu.“
„Možno by som mohol zísť dolu a trošku sa s nimi porozprávať… vysvetliť im… ehm?“ už keď to hovoril, vedel, že s tým jeho brat nebude súhlasiť. Keď ho minule ťahal od Mayov, soptil ako blázon. Sám sa ho vtedy naľakal.
„Čo si už načisto zošalel? Jedna vec je sedieť si v teplúčku a bezpečí vesmírnej lode, v ktorej si môžeme chápadlá váľať tisícky rokov a oni si nás ani nevšimnú, a niečo celkom iné je postaviť sa im rovno pred nos! Čo by si im vlastne povedal? Ahojte pozemšťania, len som si sem odskočil, trochu sa tu otočil, aby som sa vymočil?“
„Prestaň s tým! Neznášam, keď to robíš. Namiesto rozumného vysvetlenia začneš básniť-tárať. Ani vtipné to nie je,“ znechutene sa odvrátil k obrazovke. To kreslo na kolieskach je super. Môže sa na ňom voziť, donekonečna otáčať a skúšať, kedy z neho spadne. Aspoň niečo užitočné od tých dole odkukali.
„Keď to chceš teda rozumne: Nie je dovolené niekomu nadŕžať! Nemôžeš ich zvýhodňovať len preto, že sa ti páčia ich baby, túžiš ochutnať Big Mack alebo si zahrať v Las Vegas! Soráč, brácho, taký je vesmír.“
Starší sa poškriabal na hlave a s hrôzou pozoroval prvých pár vypadnutých vlasov, ktoré sa mu zachytili v ústí prísaviek.
„Si suchár. Na Zemi by ťa odstrelili, rozpitvali a možno aj niekde vystavili. Ak by si chcel, môžem to pokojne urobiť aj ja a nemusíš sa nikam trepať. Svet tam dolu sa dosť zmenil od tvojej poslednej návštevy. To len, ak si si to, náhodou, nevšimol. Na nejaké uctievanie zabudni, už žiadne obetiny ani panny! Pre tvoj citlivý mozoček: žrádlo zdarma nebude a ten zvyšok si urob sám!“
„Jasné, jasné. Veď ja viem,“ sakriš. Asi sa ho už začína chytať vesmírna psychóza. Potrebuje oddych a rodinnú pohodu. Naozaj tu strávili oveľa viac času ako plánovali.
„Vieš čo, aj mňa to tu už prestáva baviť. Myslím, že je čas posunúť sa trochu ďalej. Na nejakú nádejnejšiu planétu. Vrátime sa o pár storočí.“
„Radšej tisícročí. Takýmto tempom sa tu nič nezmení ani do našej ďalšej návštevy. Ešte stále nezbúrali tie pyramídy a nepostavili novší model, čo si im poslal.“
„Tak fajn. Dám im návod na vyriešenie všetkých predchádzajúcich odkazov. Mali by ho rozlúsknuť behom pár týždňov. Kam im to hodiť? V Kansase je noc. Žatva začne až o týždeň. Času na prieskum budú mať dosť.“
„Mne je to jedno. Fukni im pre istotu jeden do Indie a druhý do Kansasu. A natoč z toho video pre mamu! Pošlem jej pozdrav, inak nabudúce pôjde s nami.“
„Náhodou mama by dole zapadla. Keď som zbadal tú speváčku, veď vieš ktorú,“ stíšil hlas do bojazlivého šepotu, „hneď mi stislo srdce. Takmer som dostal mŕtvicu, ale fakt som si myslel, že si zasa raz urobila výlet na Zem. Bez nás, samozrejme. V stredoveku nemala šancu, ale dnes? Je to tam samá príšera.“
Obaja súhlasne pokývali hlavami.
„Začínam.“
V Indii:
„Tajfún zrovnal so zemou stovky domov a pripravil o strechu nad hlavou tisícky ľudí. Zničil aj veľkú časť tohtoročnej úrody. India už požiadala OSN o humanitárnu pomoc, no…“
Niekde v Kansase:
„John, nemali by sme niekoho zavolať? “ spýtal sa mladík v prepotenom tričku s obrázkom Supermana svojho šéfa. Skrkvaný kovbojský klobúk držal v ľavej ruke, zatiaľčo pravou si naprával vtáka. Tie nové rifle ho tlačili. Mal si kúpiť väčšie číslo, ale chcel zapôsobiť na Nancy.
„Prídu, všetko rozdupú. Pod nos nám strčia mikrofóny a urobia z nás v telke vidlákov, čo si celé dni len škriabu vajcia a hojdajú sa na terase,“ John si bokom odpľul do kanála pri ceste.
„Eee?“ nechápavo sa na neho pozrel Jimmi, žuvajúc Spearmintku.
„Pšenica nás živí a tí tam hore nemajú nič iné na práci než ju ničiť. Bastardi! Myslím, že si z nás robia prdel. Sadaj za kombajn a makaj! Zo mňa si nikto blázna robiť nebude. Ani Oprah ani zelení!“ ukončil John Toliver posolstvo svetového významu.
Lenona 2010
