Sci-fi groteska s ironicko-absurdným pohľadom na kultúru a umenie, zasadená do bližšie neurčenej totalitnej spoločnosti.
Tento román je mixom scén, postáv, udalostí, absurdných výstupov a ešte podivnejších úmrtí hrdinov. Jednotlivé dejové línie sa križujú a prestrihom často býva len slovíčko „Strih:“ umiestnené do samostatného riadku, po ktorom nasleduje zmena scény a hrdinov, hoc aj uprostred kapitoly, čo kladie na čitateľovu pozornosť zvýšené nároky.
Váňa Krutov je len jednou z podivných postavičiek knihy – do románu vstupuje až na 30. strane. Za pomoci nafúknutých mechúrov prilieta z Ukrajiny na Slovensko, kde sa ho ujíma MUDr. Piťu, pomáha mu získať doklady a ubytovanie. Váňa dokáže povedať len jediné slovo – „Van“, ktoré dookola opakuje ako odpoveď aj ako otázku, a hoci na mňa pôsobil ako retardovaný, postavy románu na neho reagovali inak – boli ním fascinované, nechávali sa ním tetovať a plnili jeho nevypovedané želania. Krutovove tetovania mali na ľudí magický vplyv. On sám životom viac-menej plával, nechával sa unášať udalosťami, a keď ho tie donútili k odchodu, tak pokojne odišiel. Nemal ambície niečo podstatné meniť či ovplyvniť a jeho prítomnosť v Bratislave vyšumela do prázdna. Zanechal po sebe len pár tetovaní a dojem, že existuje niečo medzi nebom a zemou, ale aj ten po čase vyprchá.
Postavy, ktoré zaujmú oveľa viac sú Maxim Hunt, sochár el Terchow, básnik Záha, poeta Czič a režisér avantgardného divadla Liam Basniewicz, ktorí sa stretávajú v bare Depresso a diskutujú o rôznych formách umenia. Celý román je vlastne ironickou kritikou bratislavskej umeleckej scény – spisovateľov, dramatikov, hercov, kritikov a samozrejme aj „konzumentov“ ich produktov. Autor je k nim nemilosrdný, ich trápne nikam nevedúce snaženie trestá kruto a napokon ich odmeňuje rozčarovaním či potupnou smrťou.
Sochár El Terchow omieta telo svojej milenky varenou ryžou, prípadne inými potravinami a takto vytvára sochy, ktoré vystavuje v galérii. Tetovanie, ktoré mu zhotoví Váňa Krutov spôsobí, že sa stáva neodolateľným pre všetky ženy. Počiatočné nadšenie sa čoskoro zmení na zúfalstvo – tetovanie sa nedá odstrániť. Napokon v múzeu prerazí telom vitrínu a vrhne sa na špicaté rohy vypchatého zubra.
Reklamný producent Maxim Hunt zanevrel na klamlivú reklamu a rozhodol sa nájsť ten najlepší recept na zeleninovú polievku – do bytu si navozil hlinu a pestuje zeleninu. Jeho pokusy s najlepšími prísadami krachujú s bleskovým nástupom konkurenčnej firmy „Vitana“. Vytetovaním zeleniny na zadok dúfa, že porazí Vitanu, avšak už mu nepomôže ani rituálne spaľovanie polievok značky Vitana na posvätnom Devíne. Napokon sám seba uvarí spolu s cibuľou a mrkvou v školskej jedálni.
Podrealista Záha sa utieka k ezoterike a k mysticizmu, postupne sa z neho stáva duchovný vodca či akýsi nový mesiáš. Začne levitovať, zmení si meno na Z´ah a dostáva sa do čela stúpencov bezmäsitej stravy. Vymyslí učenie „Tantra zádržných vôd“ – zdržiavaním moče v tele sa myseľ cez blesky Osvietenia dostane na vyššiu duchovnú úroveň.
Poeta Czič píše svoje básne zásadne na steny. Autorskú krízu rieši vyvolávaním bolesti, čím k sebe privolá Trýzeň, priviaže si ju o ruku a vďaka nej opäť tvorí. Neskôr vyvolá aj Rozkoš a nevie sa jej nabažiť. Spôsobil si smrť tým, že na svoje telo si sám tetoval svoje verše a bolo ich tak veľa, že to jeho telo neunieslo – polícia to uzavrela ako samovraždu tetovaním.
Liam Basniewicz režíruje divadelné hry, ktoré sú označované za avantgardné. On sám je „divadlológmi“ zatláčaný do pozície avantgardného umelca, hoci netuší prečo. Basniewicz túži po tom, aby jeho hry oslovili masy ľudí, aby na ne chodili všetci bez rozdielu, ale osud mu nepraje, kritici ho odsúvajú bokom k alternatívnej scéne a aj herci berú jeho divadlo „Guns & Butter“ za prechodné pôsobisko, kým si nenájdu niečo lepšie. Liam žije v strese z uvedenia svojej novej hry – Júlia Wilhelmína – na skúšky herci meškajú, zavadzia im nainštalovaná výstava sôch a deň pred premiérou im zhoria kulisy. Celková situácia spôsobuje, že sa Liamovi všetky sny a predstavy o divadle a umení začínajú rúcať. Jeho rozčarovanie končí odchodom z umeleckej brandže.
Spoločnosť: žiaci chodia do školy v ľudových krojoch. Pri hrobe obeseného prezidenta dňom i nocou drží stráž dvojica vyholených chlapcov v maskáčoch. Sami seba označujú za príslušníkov neformálnej Národnej gardy.
Banda gardistov si privyrába vykrádaním starých hrobov, kosti nosia profesorovi Andělovi, ktorý žije a pracuje v protiatómovom bunkri.
V bytových domoch sú toaleta a kúpeľňa umiestnené vo výťahových kabínkach, takže sa musia privolávať na jednotlivé poschodia. Sú verejné a dostupné pre obyvateľov celého domu. Hromadným organizovaným rozsvecovaním a zhasínaním svetiel slávi obyvateľstvo narodeniny svojho Vodcu. Má to byť náhrada za laserovu šou.
Národné sviatky obyvateľstva:
Na „Deň milosrdenstva“ prichádzajú do cudzích rodín na návštevu väzni. K svojim rodinám sa vrátiť nesmú, ale cudzí im ochotne otvárajú v tento deň svoje dvere na znak zmierenia a pohostinnosti. Práve v takýto deň prichádza do jednej ochotnej rodiny aj Lucia – usvedčená pašeráčka uránu. Namiesto vďaky však pošliape ochotu starkých a ujde oknom na ulicu. Neskôr sa schová u svojho bratranca, ktorý ju predá profesorovi antropológie Andělovi. Lucia u neho čistí vykopané kosti, stáva sa jeho láskou a napokon hrá Adélu Ostrolúcku v Národnom divadle pred zrakom Vodcu.
V „Deň otvorených skríň“ sa mohlo celý deň slobodne prehrabovať v sudedovom byte, v skriniach a zásuvkách, kdekoľvek. Obyvatelia si poupratujú prípadne vymaľujú a otvoria svoje dvere, aby k nim mohol ktokoľvek prísť a Prekročiť prah.
„Krstenie kľúčov“ – všetci si raz ročne hromadne dávajú pokrstiť kľúče od bytu. Nepokrstencov napíšu do zoznamu a zo dňa na deň ich môžu z bytu vysťahovať.
„Vatra svornosti“- obyvatelia domov zapaľujú na dvore vatru a verejne pranierujú svojich susedov, vyťahujú všetky krivdy a nedostatky, ktorých sa dopustili. Táto verejná kritika je zavŕšená trestom a pokáním.
Tieto sviatky sú povinné, vláda ich zaviedla v rámci programu chlieb a hry /k biednemu chlebu lacné hry/.
Blok petržalských panelákov postavených do štvorca skúpili a obsadili Ukrajinci a nazvali ho Ukrajinskoje. Pripomína pracovisko KGB šmrncnuté stážou v Afganistane. Sem priviezli aj Vaňu Krutova, keď ho na stanici spoznali ako „svojho“, aby sa dozvedeli, čo je zač a čo chce. Keď zistili, že ho nie je možné mučiť ani inak prinútiť k odpovedi, prepustili ho.
Vodca mafie sa prezlieka za svoju najobľúbenejšiu postavu – rozprávkového deda Mráza a pomocou televízneho vysielania oznamuje aktuálne ceny zbraní ponúkaných jeho organizáciou.
Hoci ide o distópiu z prostredia Bratislavy, hrdinom nejde o boj s nespravodlivou vládou jediného vodcu, ani o zmenu stavu spoločnosti. Je to skôr úsmevná kritika súčasnej /reálnej/ kultúrnej scény dovedená ad absurdum, takže zasadená do akejsi socialistickej totality pôsobí skôr adekvátne než nezmyselne.
Príbeh je naozaj vtipný, plný skvelých myšlienok a štipľavej irónie a aj keď dej občas pôsobí chaoticky, určite sa pri jeho čítaní dobre pobavíte /obzvlášť ak sami píšete/.
Klimáček má príjemný autorský štýl, text často osviežuje zvláštnymi slovnými spojeniami, ich význam vám rozhodne neunikne, čo pôsobí osviežujúco a hravo /zagrimasil sa, umučená raž /whisky/, štátovky, leporelista, čeľuste mastikujú, šepot na hranici samobičovania, baterková zbraň, hlavoholý…/
Bohužiaľ, v tejto recenzii som nemohla pre spestrenie použiť ukážky z románu, lebo akékoľvek kopírovanie a šírenie textu a jeho častí autor a vydavateľ v tiráži výslovne zakázali, takže vám neostáva nič iné, len si knihu (ak vás môj článok o nej zaujal) prečítať.
autorka článku: Lenona
Vydavateľ: L.C.A., Koloman Kertézs Bagala
Vydanie druhé, nezmenené
156 strán: mäkká väzba
Kniha vyšla vďaka finančnej podpore Open society foundation Bratislava a s prispením Slovenského literárneho fondu
