Katarína Soyka – Freska
Zdedil som zrúcaninu.
Hodíme sa k sebe. Mne sa nedávno zrútil celý život. Druhýkrát som sa rozviedol, prišiel som o všetko a zomrela mi mama.
Strata manželky ma neranila. Keď som prišiel o majetok, pobrala sa s ním. Boli prepojení, tí dvaja. Keby som nehazardoval, mohli pri mne zostať. Ale asi to mám v krvi.
Bez obáv, náhradu si zaobstarám. Dám sa zasa dohromady, zarobím. Ženy si ma samé nájdu. Som ich typ. Vyšportovaný, vysoký, výrečný…
Mamu, jedinú ženu, o ktorú som naozaj stál, mi nikto nenahradí.
Zanechala mi túto zrúcaninu s odporúčaním zrovnať ju so zemou a darovať cirkvi.
Našťastie dávno pred smrťou a určite to nemyslela vážne. Ja si nemôžem dovoliť niečo zrovnávať so zemou, lebo momentálne nič iné nemám.
Mama bola poverčivá, veriaca žena, tvrdila, že v starobylých pozostatkoch budovy, ktorej história siaha až do šestnásteho storočia, máta.
Neostalo veľa, len základy a ostatky pivničných priestorov. Či sú naozaj starobylé, overovať nebudem, a ani nedám oceňovať pamiatkárom. Hneď by mi klepli po prstoch a vedeli by lepšie než ja, kde mám čo stavať.
Vraj to býval hostinec. Možno ide len o legendy, ale hovorí sa, že majiteľ bol hazardný hráč a zle dopadol. Ako zle sa presne nevie. Údajne od jeho záhadného zmiznutia v podzemných priestoroch straší.
Ja by som na legende popracoval. Nič ľudí nepriťahuje viac ako záhady. Urobím z toho hotel, dole ho nejako ozvláštnim, urobím tam kasíno, herňu a bar. Tak, ako mám rád.
Faktom je, že okolie pôsobí dosť hrôzostrašne. V susedstve široko-ďaleko nie sú žiadne obydlia a aj tie najbližšie ožívajú len za bieleho dňa ako kancelárie a obchody. Taká mŕtva štvrť.
Môj hotel bude teda za mestom, kde nie je nič, len rozorané alebo skôr neorané polia.
Pokúsim sa tam nahrnúť zeleň, zútulniť to a potom prehovorím Duga, aby mi dal ďalšiu pôžičku. Má pre mňa slabosť. Slabosť pomerne ľahko pochopiteľnú, doteraz som každú pôžičku splatil aj s úrokmi a Dug nikdy neoľutoval, že patrí medzi mojich priateľov. Keď už pre iné nie, tak preto, že okolo mňa sa vždy motali krásne ženy. Dug nie je práve príťažlivý, no pri mne sa voľajako zvezie.
Objednali sme s Dugom stavebnú firmu. Keď som si totiž sám navrhol projekt a predložil mu ho na schválenie, tak sa mu zapáčil, že sa rozhodol robiť mi investora. Dug má na peniaze nos. A ja vraj šťastie.
Nad existujúce pivničné priestory postavím ešte dve poschodia. Jedno bude mať aj jedálničku s kuchynkou, všetko také domácke a s podkrovím sa vyhrám. V pivnici postavím herňu, v červeno-čiernych farbách, nech hotel svojej strašidelnej povesti dá zadosť.
Vedľa herne sme našli podivnú prechodovú miestnosť, ktorej funkcia mi nie je jasná. Jej existencia mi príde ako vyložene zbytočná. Zídete dole pomerne strmým schodiskom z časti, kde mohli byť obytné priestory alebo samotná krčma a ocitnete sa v chodbičke tak dva metre na šírku, ktorá nikam nevedie. Dá sa z nej prejsť do budúcej herne úzkymi dverami vpravo pri schodisku.
Aj som si myslel, že chodbičku zruším, veď by som tým priestor herne rozšíril presne o dva metre, ale objavil som niečo, o čom som presvedčený, že má neskutočnú hodnotu. Obraz na stene. Fresku. Hneď na prvý pohľad nikomu neujde jednoznačná podobnosť s Poslednou svätou večerou, lenže freska je vyložene jej znesvätením. Musíte sa lepšie pozrieť, aby vám začal behať mráz po chrbte. Niečo nie je v poriadku.
Rovnako za stolom sedí dvanásť osôb, ktorým dominuje ústredná postava. Bytosť, muž s očami, ktoré vás vťahujú do seba a nepustia, nech sa pohnete kamkoľvek. Sedí uprostred stola, v pravej ruke karty. Ľavú má položenú na stole a drží ňou pravdepodobne zlatú čašu, vykladanú drahokamami. Nepo-chybne je v nej víno…
Je zaodetý do rúcha zlatej farby a na hlave má zlatú korunu. Taký ten typ čelenky, vybíjaný drahými kameňmi. Usmieva sa, no pohľad na jeho úsmev mrazí.
Vedľa neho sedí strnulo vystretá žena v bielom, nevesta, v očiach prestrašený výraz. Krásne dlhé blond vlasy má postriekané hádam vínom a jej hrôzou roztvorené modré oči poze-rajú niekam do neznáma, ďaleko pred seba. V rukách položených na stole zviera karty, nevidieť aké.
Muž vedľa nevesty musí byť ženích, súdiac podľa slávnos-tného odevu. Do tváre mu nevidno. Je zronený, zničený, zúfalý. Opiera sa o rameno nevesty. Ľavá ruka mu voľne leží na stole, karty sú otočené tak, že si ich môže prečítať každý.
Ďalšia bytosť vedľa ženícha vyložene šokuje. Vyzerá, akoby do spoločnosti za stolom nepatrila. Ide zrejme o úradníka, ktorý má na sebe oblek. Sivý oblek s bielou košeľou a nevýraznou kravatou. Na nose okuliare.
Na prvý pohľad si ho nevšimnete, lebo namaľovaný je rovnakým štýlom, ale k ostatným sa nehodí tematicky. Časovo. Drží v ruke karty, druhou stále zviera kufrík, ktorého časť vidno ponad stôl. Kufrík má o ruku pripnutý retiazkou, takže sa nemôže sám napiť. Víno mu k ústam podáva zvláštny tvor. Myslím si, že má symbolizovať diabla. Je červený, nahý a na hlave má zlaté rožky. Oči čierne a strašne sa rehoce. Nerobí mužovi láskavosť, aspoň to tak nevyzerá, chce mu nejako uškodiť. Na okraji stola je položený chvost, možno mám bujnú fantáziu, ale akoby patril jemu.
Ďalší tvor nie je oveľa lepší. Sedí na samom kraji stola aj obrazu, nepozerá na hru, ale von z obrazu, niekde na nás. V ruke drží vidličku a nôž. Nie je to príbor, skôr náradie na porcovanie niečoho väčšieho. Z jeho nahého tela určite vyrastá chvost, ktorý visí zo stoličky a nohy má riadne chlpaté, pričom vzdialenejšia z nich v nejasnom tieni je pravdepodobne kopyto.
Z druhej strany vodcu, tak som si ho nazval, sedí žena v čiernom. Aj vlasy a oči má čierne.
Ona si karty tlačí na hruď, akoby nikomu nechcela ukázať, s čím hrá. Jej výraz nie je odovzdaný. Je odhodlaná bojovať. Z pravej ruky jej spoza kariet trčí niečo ostré. Pravdepodobne nôž alebo šidlo. Rozhodne zbraň.
Muž vedľa ženy v čiernom má na hlave turban. Je zaodetý do veľmi pestrých lesklých látok, sedí bokom, akoby chcel vyčítať práve to, aké karty má žena po jeho boku a ukrýva pred ňou tie svoje, čím ich ale odhaľuje nám všetkým. Je bohatý, o tom niet pochýb, lebo má prsty na rukách doslova obložené prsteňmi. Je kultivovaný, bradu má zastrihnutú do presného špica.
Vedľa neho sedí muž s plešinou a veľkým červeným nosom. Omylom si namiesto vína prikladá k ústam karty. Už nie je v stave, aby si to uvedomil, pričom víno si opiera o veľké brušisko, vylieva si ho po šatách.
Z tej strany stôl uzatvára muž v obleku s cylindrom a kučeravými čiernymi vlasmi. Sedí vystretý, na hru sa nepozerá. V ruke drží vidličku, na ktorej má napichnuté niečo, vyzerá to ako črevá a mieri si do úst.
Vedľa neho, po boku opilca, sedí tvor sinavo-modrej farby, rozhodne pôsobí nezdravo. Namiesto kariet tiež drží vidličku a vyškiera sa do taniera. Vlasy má dlhé biele, oči ľadovo modré.
Ak sa lepšie prizriete na stôl, zistíte, že na tanieroch sú pohodené časti ľudského tela. Nedá sa potom zbaviť pochýb, či v pohároch skutočne majú víno.
Jedna osoba je len hrou tieňov.
„Úžasné,“ nadchýnal sa Dug. „Myslím, že už len toto má neskutočnú hodnotu.“
Tak sme ten obraz zatajili, aby nám ho niekto neznárodnil vo vyššom záujme. Zreštaurujeme ho a budeme ukazovať hosťom. Dohodli sme sa, že zajtra zájdeme za reštaurátorom. Je to Dug, kto má kontakty.
„Nespal som celú noc,“ privítal ma priateľ vo dverách. V tvári bol sinavý a vyzeral strhane.
„Stále som mal pocit, že ma ten obraz volá,“ prezradil mi už u seba v spálni, keď nalieval Karpatské Brandy.
„Priveľmi si sa mu venoval. Prenecháme to povolaným a skočíme na obed,“ ťahal som ho za reštaurátorom.
Dug celú dobu omieľal, že vidí oči toho v strede a počuje, ako ho volá:
„Hraj!“
Reštaurátor chcel dielo, samozrejme, najskôr vidieť, takže sme s Dugom, chceš-nechceš, znovu zašli do pivnice.
Prisahal by som, že postavy sa nejako zmenili! Stále sedeli za stolom, každý na svojom mieste, ale čosi bolo inak.
Pustili sme reštaurátora, nech sa ujme práce spolu s firmou, ktorá už skultúrňovala okolie.
Večer mi volal Dug, že musím za ním okamžite prísť.
Dvere boli otvorené, Dug v posteli, oči vyvrátené do stropu.
„Stále ma volá hrať,“ hovoril plačlivo, ani sa na mňa nepozrel.
Začal som sa strašne rehotať: „Čo ti už vážne preskočilo?“
Prerušil ma mobil, zdvihol si ho Dug.
„To nemyslíte vážne?!“ počúval s očami roztiahnutými hrôzou. Keď zložil, len na mňa chvíľu nemo hľadel. Pozrel sa na hodinky, taký detský budík, ktorý vraj najhlasnejšie drnčí. Mal ho položený na stolčeku pri posteli, kde ešte stála šálka so zaschnutou kávou na dne. Hodinky ukazovali niekoľko minút po polnoci. Ticho sa prehlbovalo, mal som pocit, že zbytočne naberá iné dimenzie.
„Čo niekde straší?“ robil som si nemiestne žarty.
„Reštaurátor,“ nechytal sa Dug a s vážnou tvárou si zjednal minútu ticha.
„Čo reštaurátor?“ nemienil som hrať na vážnu situáciu.
„Rád pracuje v noci. Ostal, že si tam trochu poprace, keď mu vyplo baterku. Všade vraj bola tma a on počul hlasy. Utekal von.“
Niekto zazvonil pri dverách, až nami trhlo. Reštaurátor svoj zážitok prišiel vylíčiť osobne.
„Akoby mi ju niekto zhasol,“ hovoril o baterke. „Rád robím po tme, za svetla baterky a v tichu, ale toto nie je v poriadku. Odmietam pokračovať, ide o niečo viac.“
„Zbláznili ste sa?“ chytala ma zlosť. Bola to už predsa dojednaná zákazka. Kde zoženiem niekoho, kto mi to zreštauruje na čierno?!
„Nie. Hovorím vám, počul som hlasy a prisahám, že to bolo z obrazu. Vedel som, cítil som, že tam nesmiem zostať dlhšie, lebo nedopadnem dobre,“ tak s nami skončil. Vrátil mastnú zálohu a zmizol.
Dug ma poprosil, aby som u neho prespal. Nebolo to prvýkrát. Keď sme chodievali z baru a nebolo toho, kto by ešte dovidel na cestu, prespával som uňho bežne. Ale za týchto okolností? Pripadalo mi to akési divné.
Na druhý deň som mal súdne pojednávanie. Moja žena, vlastne ex-manželka, niekde zistila, že som zdedil nehnuteľnosť po mame.
Totálne ma vytočila! Hoci na nehnuteľnosť nemala dosah, lebo som ju zdedil až po rozvode. Horšie bude, ak začne vymáhať dlžoby.
Zašiel som do baru, volal som aj Dugovi, ale nedvíhal. Hovoril som si, že večer k nemu zájdem.
Ale prespal som u jednej, myslím, že sa volala Riki. Alebo Kiki? Ráno som ju pobozkal medzi lopatky a zašiel som na kávu do metra.
Dug nedvíhal, asi sa nahneval, že som za ním nezašiel.
V práci nebol. A nebol ani doma.
Nenašiel som ho celý deň a to som musel za neho niekoľkokrát usmerňovať stavbyvedúceho.
Ďalší deň by som bez Duga asi nezvládol.
Nebol v práci, ani doma a stavbyvedúci mal problémy, ktoré bolo treba osobne riešiť. Vraj pokiaľ možno okamžite.
Zašiel som na stavbu.
Aspoň niečo mi na tvári vyčarilo úsmev. Okolie môjho hotela sa zmenilo na nepoznanie. Stroje a mašinky to tam pochodili. Zmizla burina aj kamene. Tu vysadia stromy, tu bude tráva. Na stavbe sa intenzívne pracuje.
V pôvodnom pláne bolo rozšíriť vstup z chodbičky s obrazom do herne, kde sú veľké okná, aby sa priestor presvetlil. Chcelo to vstup posunúť o kúsok ďalej od strmého schodiska a prebúrať ho. Stavbyvedúci zistil, že by tým mohol narušiť statiku toho, čo z budovy ostalo a pravdepodobne by sa to zrútilo. Taký zásah neodporučil.
Pozrel som sa na obraz. Vlasy mi dupkom stáli. Spoza stola zmizol jeden z diablov, ako som ich nazval, na jeho mieste sedel… Dug. Oči plné hrôzy, ústa otvorené, akoby chcel kričať. Nepozeral sa na mňa, ale na muža sediaceho v strede, ktorý mu pohľad neopätoval. Pozeral sa na mňa.
To predsa nemôže byť Dug! Ako by sa tam dostal?
Ale je to Dug, veď ho poznám roky, aj jeho značkovú koženú bundu. Môžem si nahovárať, že to Dug nie je, ale kto by to bol? Sám som neveril rozumnému tvrdeniu, že obraz niekto premaľoval.
Rozhodol som sa o Dugovom zmiznutí pomlčať. Nemôžem vysvetľovať, že teraz je na obraze. Najskôr preto, že som tomu ani sám neveril, a potom, bez investora by mi to nedostavali. Vyriešime to neskôr. Absurdné veci sa v bežnom živote nestávajú.
Zašiel som ešte raz za Petrou. Neviem, prečo som si myslel, že sa volá Riki. Bola veľmi prekvapená. Asi nečakala, že ešte zájdem.
Ani ja, ale nechcel som byť sám.
Nasťahoval som sa k nej, lebo Dug sa celú dobu neukázal. A stavbárom už to bolo podozrivé, hoci som tvrdil, že odletel na dovolenku na Kubu.
Petra vôbec nebola môj typ. Sebavedomá, samostatná. Stále držala nejakú blbú diétu a sledovala, čo zje a vypije.
Za celý ďalší mesiac som nenabral odvahu zájsť na stavbu. Dug sa neozval.
Zavolal si ma stavbyvedúci, čo nebolo dobré znamenie.
Prerábali herňu, dni sa výrazne skrátili a muži začali pracovať aj za tmy. Pracovali dlho, lebo Dug im nasľuboval, že čím skôr stavbu dokončia, tým vyššie budú príplatky.
„Straší tam,“ začal bez vytáčok stavbyvedúci, a mne to vôbec nebolo smiešne. Predo mnou sedel chlap ošľahaný vetrom, len o niečo nižší ako ja. Ale ja mám meter deväťdesiat. Tváril sa vážne.
Nič som nehovoril, tentokrát som nenachádzal slov. Tak pokračoval.
„Vypne nám to všetky stroje a počujeme hlasy. Budeme robiť len cez deň.“
Snažil som sa ho vydierať nedodržaním pracovnej zmluvy, ale nezabralo. Po tme už pracovať nebudú.
Volal mi na druhý deň. Nenašiel sa žiadny robotník, ktorý by na stavbu ešte nastúpil. Pokúsi sa niekoho zohnať .
Ozval sa o tri dni. Na východe našiel nejakých cigánov, ochotných pracovať za tretinovú mzdu. Bol to dosť rozumný stavbyvedúci, vyhýbal sa práci za tmy.
Stavbu takmer dokončili, už potrebovali zafinišovať len v herni.
Vyhľadal ma u Petry, fakt ma šokovalo, ako ma našiel. Bol zelený a prestrašený, zašli sme do baru.
„Stratil sa nám jeden cigáň,“ hodil do seba za pohárik. „Jeho kumpáni hovorili, že ho v poslednej dobe mátalo. Chcel ísť hrať.“ Pokyvkával hlavou a zabodával do mňa pohľad. „Ja som ho našiel.“ Stíchol a počkal, kým čašníčka položí ďalšiu rundu. Chrstol ju do seba a … „Je na obraze.“
Ani jeden z nás neprehovoril. Nemusím ísť pozrieť na stavbu, aby som vedel, že hovorí pravdu.
„Herňu nedokončia. Neviem nájsť nikoho, kto ju dokončí.“
Vyhovovalo mi to, nemal som čím zaplatiť.
Stavbyvedúci trval na tom, aby sme vyplatili aspoň to, čo sa doposiaľ spravilo, však je to už takmer deväťdesiat percent. No ja som podlo tvrdil, že nedokončená stavba pre mňa nemá význam. Predsa nemôžem otvoriť hotel! Akoby bola stále len zrúcanina, nie je vtom pre mňa žiadny rozdiel.
Asi sa budeme súdiť.
Rozhodol som sa hotel otvoriť aj bez herne. Nevyhnutne potrebujem peniaze.
Vďaka umne vymyslenému podnikateľskému plánu som získal pôžičku na nábytok a vôbec dovybavenie hotela. Mám aj nejaké konexie, do kníh s hororovou tematikou som prepašoval logo hotela. Tí, ktorých temno baví, ma nájdu.
Prihlásilo sa pár odvážlivcov, presne päť ľudí, na deň otvorenia. Ako bonus som ponúkol slávnostnú večeru zadarmo.
Nebude ma nič stáť, zaplatia ju v poplatku za nocľah.
Rozhodol som sa, že kasino zatiaľ zatajím.
Ani obrazom sa chváliť nebudem. Bude stačiť, ak nám okolo polnoci zhasnú svetlá, začujeme zvuky…
Prespím v hoteli spolu s hosťami, nech som po ruke, keby sa niečo naozaj zomlelo. Stále som nebol veľmi ochotný tomu uveriť, hoci Dug na obraze mi v hlave vŕtal ako červík.
Na večeru sme ponúkli vtipné menu z krvavých stejkov a Bloody Mary.
No hosťom sa to zdalo málo akčné. Nemohli sa dočkať polnoci, keď sa hádam bude diať niečo strašidelné.
Kto si počká, ten sa dočká.
V celom hoteli zhasla elektrina a z pivnice sa ozývali strašné zvuky. Nie strašné ako ručanie, ryčanie, huhuhu. Ale strašné, hrôzu naháňajúce výkriky niekoho, kto trpí a niekoho, kto sa na tom zabáva.
Všetci sme sedeli v jedálni. Pokúsili sme sa zasvietiť sviečky, lenže niekto ich sfúkol.
Zbadal som pred sebou pár modrých očí, ktoré ma zlovestne vyzývali: „Hraj!“ Zreteľne som počul, ako niekto tie slová vys-lovuje priamo pri mojom uchu.
Hostia dostali naozajstný strach. Takto reálne si to nepredstavovali. Akonáhle začne mať nebezpečenstvo príliš reálne kontúry, prestane byť zábavné.
„Deje sa tam niečo strašné,“ šepkala slečna kŕčovito zvierajúca rukáv svojho priateľa. Už si nemyslela, že nakoniec niekto zasvieti a povie: „Tak sme sa pobavili, dobrú noc.“
„Kľud,“ cítil som sa zodpovedný. „Zájdem sa pozrieť.“
Prečo tá odvaha? Ja na nejaké paranormálne javy bežne ne-verím, to na jednej strane a na druhej… ja som hráč. Čo sa stane, ak si zahrám?
„Nič,“ odpovedal mi hlas pri uchu.
Nebolo to príjemné, ale predstava, že niečo vyhrám, ma lákala. Zobral som baterku, nikto ju nezhasol, a kľúče od pivnice. Všetci ma spokojne vyprevádzali. Očakávali, že mojím odchodom sa všetko vyrieši.
Šiel som dole do pivnice, otvoril si dvere do temnoty, zvuky vyvolávajúce hrôzu ustali. Temnota ma očakávala. Netvrdím, že som nemal strach. Vošiel som do dverí a podložil ich tehlou, ktorá tam bola presne pre tento účel. Dvere sa napriek tomu za mnou zavreli a moja baterka zhasla. Zasvietili oči na obraze, hľadeli na mňa.
„Hraj,“ vyzývali.
„Dobre,“ schádzal som po schodoch. „Ale čo môžem získať?“ zmocňovala sa ma neovládateľná túžba vyhrať.
„Čo len chceš,“ ozvalo sa a obraz sa celý rozsvietil.
Uvedomil som si, že je tu akosi veľa svetla, že som v inom svete, som na obraze, za stolom. Sedím oproti vodcovi a v ruke sa mi objavili karty.
Diabol po pravej strane sa vrhol na nevestu, vyzliekal ju a pustil sa s ňou obcovať. Nebránila sa, bola apatická a odovzdaná osudu.
Ženích vedľa nej si zakrýval oči, nechcel sa na nich pozerať.
Žena v čiernom sa prudko postavila. Snažil sa na ňu zaútočiť mŕtvolne bledý muž s bielymi vlasmi. Nepohyboval sa, lietal vo vzduchu. Niekoľkokrát ho trafila a vytrhla mu nejaké časti z tela, ale on sa len strašne smial. Jej zaneprázdnenosť bojom využil ďalší červený a pustil sa z nej násilím strhávať šaty.
Tlstý muž s plešinou zaspal. Chytili ho ďalší červení a pán v cylindri k nemu pristúpil. Vytiahol z vrecka biely obrúsok,
oviazal si ho okolo krku a nožom začal zarezávať tlstému do brucha. Ten sa prebral a kričal od bolesti. No nemohol sa ani pohnúť v zovretí červených, ktorí sa zo situácie strašne rehotali.
„Uteč!“ kričal na mňa Dug. Ale niekto mu vidličkou pripichol ruku o stôl, takže jeho krik stratil predošlý význam.
Cigáň sa snažil ujsť, lenže ho chytili a začali porcovať.
Pán s kufríkom oboma rukami zvieral jeho rúčku. Diabli mu násilím liali víno do hrdla.
„Hraj,“ opäť ma vyzvali svietiace modré oči.
„Ak prehrám?“
„Zostaneš,“ odpovedal muž oproti a pustili sme sa do hry.
Hra je hra. Hral som ako vždy a ja som vždy podvádzal.
… dokončenie v knihe
Ukážka 2:
Mark E. Pocha – Strážcovia galaxie
09:02
Obloha horí.
Obloha horí a ja padám dolu, do šedej mriežky nekonečne dlhých ulíc a avenues, smerom k vytrubujúcim žltým taxíkom, von z ohnivej pasce, z tristo osemdesiat metrovej výšky – z výšky, odkiaľ je dovidieť skoro až na kraj sveta, keď horizont práve nie je poleptaný kúdolmi čierneho dymu.
V pľúcach ma zžiera dusivá horúčava, ruky a spotená tvár sú zjazvené od črepín vyrazeného okenného skla. Zakrvavená sklenená triešť sa blyští v septembrovom slnku, úlomky cinkajú ako veterné zvončeky apokalypsy. Vedno zvádzame vopred prehratý boj s gravitáciou.
Som tretí človek v dejinách, ktorý si z tohto miesta trúfol skočiť a zároveň prvý, čo si nevzal padák.
Lenže ja mám svoju tubu.
Červeným semišom potiahnutú, rúrkovitú nádobu so zrolovaným zvitkom vo vnútri.
A hoci sa stavím, že uhádnem vašu mienku o výskyte nadprirodzených javov v dvadsiatom prvom storočí, musíte vedieť, že ten zvitok má čarovnú moc.
A už čoskoro spôsobí zázrak.
Nie taký obyčajný, každodenný, ako keď po nočnej jazde mokrou diaľnicou dorazíte domov živý a zdravý alebo keď sa vám podarí zbaviť sa návyku na nikotín. Ja myslím ozajstný zázrak.
Prvý ozajstný zázrak v Dolnom Manhattane.
07:36
Prísne minimalisticky funkčné priestory Liebermanovej galérie sídlia na prízemí multifunkčnej výškovej budovy na 26. ulici, západne od rieky Hudson, neďaleko Chelsea Parku. Vystúpil som z taxíka na chodník pred šedú fasádu budovy a zabuchol za sebou dvere. Pod nohami mi zašušťalo opadané lístie, vo vzduchu sa miesili lákavé vône od stánkov s rýchlym občerstvením s dusivými oblakmi výfukových plynov. Po chodníku sa oboma smermi hrnuli prúdy ľudí všetkých národností a farieb; pracujúci mladí profesionáli v oblekoch od Armaniho s vážnym výrazom za okuliarmi s kosteným rámom, aj turisti s veľkou plackou s nápisom Ja (srdiečko) NY na batohu.
Bolo krátko pred ôsmou – čas blížiacej sa rannej dopravnej špičky, čas kondičného behu na pobreží, čas prvej kávy pre takmer sedemsto tisíc obchodníkov pôsobiacich v tomto meste (ja ju mám rád silnú a bez cukru, s kvapkou čerstvého mlieka).
Slastné jesenné ráno v pupku sveta.
Jakea som zahliadol takmer okamžite. Pozoroval som jeho vysokú štíhlu postavu v bledých menčestrákoch a vyťahanom modrom tričku s logom Supermana cez jedno z troch priestranných výkladových skiel galérie. Plavé vlasy mal vzadu stiahnuté do konského chvosta. Zbadal ma a veselo mi zakýval.
Nevdojak som sa musel usmiať. Naposledy sme sa videli pred dávnymi rokmi a on sa odvtedy vôbec nezmenil. Stále rovnako neformálny, stále rovnako uvoľnený. Keď som pred niekoľkými dňami zdvihol telefón, jeho hlas – teraz už dospelý a hlboký, ale stále povedomý – mi radostne oznámil, že po rokoch usilovnej práce sa mu konečne podaril prelom. Bude vystavovať u Liebermana. U Liebermana!
Ešte aj ignorant umenia môjho rangu vie, že to miesto je pre mladých umelcov niečo ako svätostánok. Odrazový mostík do ružovej budúcnosti, v ktorom dostanú príležitosť vystaviť svoje práce len tí najlepší z nastupujúcej generácie výtvarníkov. A teraz konečne prišiel rad aj na Jakea a on by sa predtým so mnou rád videl.
Vošiel som do galérie a za chrbtom mi stíchol hluk pulzujúcej ulice.
“Strážcovia galaxie?”
Na sterilne bielych stenách viseli v mäkkej žiare bodových svetiel v metrových odstupoch úchvatné maľby futuristických bojovníkov v antracitovom brnení, bohato zdobenom ornamentmi cudzej civilizácie. Na hlavách helmice s lícnicami a krídlami na bokoch, tvár maskovaná žiarivo červenou šatkou, spodný cíp dopadajúci až na prsia. Na chrbte povievajúci čierny plášť.
Jake prikývol. “Strážcovia galaxie. Priniesli mi šťastie, kamarát. Vďaka novej vlne filmov o superhrdinoch je dnes komiksová kresba v kurze viac, než kedykoľvek predtým. Boh žehnaj Hollywoodu.”
Prechádzal som po úzkom červenom koberci od obrazu k obrazu, drevená podlaha mi vŕzgala pod nohami. Nad plastickosťou postáv v heroických pózach a vierohodnosti sveta, v ktorom sa pohybovali, som musel žasnúť. Neboli namaľované realisticky, to zas nie – Jake pracoval chvatnými ťahmi, takže tvary boli poskladané z mnohých krátkych čiarok – ale bolo v nich niečo… pravdivé, niečo skutočné.
Moje znalosti výtvarného umenia sa obmedzujú na pasáže, ktoré som si prečítal v románoch Dana Browna, no môžem vám povedať, že Da Vinciho sfumato sa pred Jakeovou maliarskou technikou môže ísť zahanbene schovať do tmavého kúta.
“Nebyť teba,” ozval sa mi za chrbtom Jake, “možno by celá téma ostala len hlboko v mojej fantázii. Spomínaš si, ako to vlastne celé bolo?”
Akoby som nemohol! Pravda, nepamätám si presne, či sme mali sedem alebo desať rokov, keď s prvými jarnými slnečnými lúčmi Strážcovia prvýkrát pristáli u nás v záhrade, ale viem, že z toho obdobia mám najkrajšie spomienky na celé svoje detstvo. Boli sme vtedy zbláznení do komiksov, celé dni sme presedeli nad príbehmi so Spidermanom a Daredevilom a Temným ry-tierom a snívali o tom, aké by to bolo…
Zachraňovať svet.
… dokončenie v zbierke
Dušan D. Fabian – Prechádzka medzi náhrobnými kameňmi (namiesto doslovu)
O polnoci príde Laktibrada a volá:„Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“
Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.
Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti
Import?
Slovenský horor. Slovné spojenie, ktoré priemernému domácemu konzumentovi evokuje skôr obraz vyhorenej krčmy, než sľubne sa rozvíjajúci literárny žáner. Český horor možno vyvoláva o niečo menej úsmevné asociácie, no tiež sa nejedná o termín, ktorý by mal práve svetový cveng.
Bibliografické údaje o vydaných publikáciách z posledných rokov napriek tomu ukazujú, že sa strašidelnej literatúre na našej kamenistej hrude vcelku darí a že tieto výrazy určite nemajú prázdny obsah. Na pultoch kníhkupectiev sa objavilo niekoľko pôvodných slovenských a českých antológií a zbierok (Farby strachu, Kniha bolesti, Piknik na hřbitově, atď.) a do kín dokonca zavítalo niekoľko pôvodných žánrových filmov (napr. Zlo, Spiknutie).
To všetko ma, ako fanúšika hororu, nesmierne teší. No zároveň mi v hlave už nejakú dobu vŕta nasledujúca otázka: Cíti sa tento žáner dostatočne prirodzene v slovenskom kultúrnom prostredí? Ide o náš pôvodný, hlbšie zakorenený „umelecký smer“? Alebo iba o trendový import z dekadentného západu?
Keby sme brali do úvahy iba základné stavebné prvky hororu, tzn. tematiku záhrobia, duchov, démonov, vampirizmu, čarodejníctva a pod., mohli by sme jednoznačne odpovedať, že príbehy využívajúce tieto propriety sú súčasťou celosvetového dedičstva. Stretneme sa s nimi na všetkých kontinentoch a vo všetkých obdobiach histórie ľudstva. Strašidelné bájky o navrátilcoch zo záhrobia si rozprávali už pravekí ľudia, boli súčasťou mýtov všetkých starovekých civilizácií a prostredníctvom stredovekej ľudovej slovesnosti, legiend, povestí a rozprávok sa nám zachovali až do dnešných dní. Takisto je známe, že vlkodlakov a im podobných „kožoprezliekačov“ sa nebáli len naši predkovia v Európe, ale i indiáni v Južnej Amerike, divosi v tropickej Afrike a aj Eskimáci za polárnym kruhom.
Ak však máme byť pri hľadaní odpovede objektívni, musíme rešpektovať, že horor nie je iba nejaký „modernizovaný folklór“. Je to žáner s pomerne jasne vymedzenými mantinelmi, ktorý má svoju presnú definíciu. Tá hovorí, že sa jedná o dielo, ktoré sa u čitateľa – bez ohľadu na prostriedky – snaží primárne vzbudzovať strach. Z toho logicky vyplýva, že hororový príbeh nemusí čerpať výhradne iba z prostredia nadprirodzených javov.
Poďme si teda zbežne zrekapitulovať svetovú históriu hororového žánra ako takého a skúsme si pri tom všímať, ako sa mu darilo, respektíve, či sa už aj niekedy dávnejšie objavil v našom kultúrnom prostredí.
A buď horor!
Ako som už naznačil, horor má množstvo rozlične hlbokých koreňov. Na jeden žáner však nadväzuje priamo. Je to gotický román, ktorý si na sklonku 18. storočia, krátko po vydaní Otranského zámku (1764) od Walpole Horaceho, získal popularitu v celej Európe. Prinajmenšom v gramotnej časti jej populácie.
Hranica medzi oboma žánrami je pomerne hmlistá, no literárnym vedcom sa predsa len podarilo nakresliť pomyselnú čiaru (zhruba v duchu román = gotika, poviedka = horor, čo ale, samozrejme, ani zďaleka neplatí na sto percent). Prvé diela, ktoré dnes nesú odbornú nálepku „hororové“, tak nájdeme zhruba v období vrcholiaceho romantizmu.
Za kolísku žánru označujú vedci Anglicko. Prísnejší pohľad na fakty však ukáže, že to nie je úplne pravda. Encyklopedické prvenstvo totiž drží E. T. A. Hoffmann – Nemec, ktorý svojho legendárneho Príšerného hosťa vydal už v roku 1815. Až po ňom vydávajú svoje kultové diela M. Shellyová (Frankenstein, 1818) a Dr. Polidori (Vampír, 1819). Ako vieme, urobia tak na popud Lorda Byrona, s ktorým v lete 1816 strávili pri Ženevskom jazere niekoľko dlhých bezsenných nocí pri čítaní Fantasmagoriany (1813), zbierky starých nemeckých duchárskych príbehov. Z Byronovho pokusu o napísanie hororovej poviedky sa však bohužiaľ zachoval len fragment.
S pôvodnou goticko-hororovou tvorbou ale za Nemcami a Angličanmi dlho nezaostáva ani jeden svetoznámy Francúz: V. Hugo onedlho napíše skvelého Hana z Islandu (1823) a čítankami sprofanovaného Zvonára Matky Božej (1831). Do zimomriavky navodzujúcich príbehov sa v rovnakom období púšťajú i autori spoza oceánu: W. Irving vydáva Príšerného ženícha (1819) a Ospalú dieru (1820) a E. A. Poe svoje prvé Básne (1827) a Arabesky (1840). Svojou nezanedbateľnou troškou do mlyna dokonca prispievajú aj ruskí bohatieri: N. Gogol s Vij-om (1835) a A. Tolstoj s Upírom či Vlkodlakmi (1841). Pozorný bádateľ si všimne, že hororové prvky si v tejto ranej ére našli cestičku aj do diel, ktoré vznikli v našich končinách: spomeňme predovšetkým Bottove a Erbenove ľudovou slovesnosťou inšpirované balady (Žltá ľalia, Dva hroby – okolo 1847, zbierka Kytice z 1853), hoci sa samozrejme nejedná o typické žánrové diela. Z výpočtu je ale zjavné, že romantický ošiaľ zaznamenávania a napodobňovania hrôzostrašných príbehov starých mám zachvátil celú západnú pologuľu.
Čo bolo tou pomyselnou iskrou, ktorá naštartovala tento masový záujem o literatúru strachu, ostane pravdepodobne naveky záhadou. Samozrejme, na základe toho, že vedecko-technický pokrok dosahoval v danom čase už pomerne vysokú úroveň, sa dá predpokladať, že kultúrne kontakty medzi (minimálne dvoma) kontinentmi boli pomerne živé a autori mali slušný prehľad o tom, čo píšu ich súčasníci. Človek sa ale aj tak len ťažko ubráni pocitu, že v rokoch 1815 až 1848 proste nad zemou plachtil nejaký temný duch, ktorý autorov hromadne inšpiroval k tomu, aby napísali aspoň jeden strašidelný príbeh. Bez ohľadu na to, že pochádzali z rôznych kultúrnych prostredí a pôvodne sa často venovali úplne iným žánrom.
Druhá vlna
Po tomto, nazvime to „klasickom“ období, prichádza krátka odmlka. Ďalšia vlna hororových príbehov sa preliala Európou a Amerikou až s nástupom realizmu. Dajme aspoň jedenkrát za pravdu literárnym vedcom a súhlasme, že jej prameň tentoraz naozaj začal vyvierať z anglickej pôdy. Perá sa chytajú asi najznámejší upírofili Sheridan Le Fanu (Dom pri cintoríne, 1864, Carmilla, 1872) a Bram Stocker (Dualisti, 1887, Dracula, 1897) a od začiatku im skvele sekunduje i samotný Charles Dickens (Strašidelný dom, 1859, Signalista, 1866). Neskôr prispievajú do klenotnice hororu nesmrteľnými perlami aj R. L. Stephenson (Markheim, 1884, Podivný prípad doktora Jackyla a pána Hydea, 1886) a Oscar Wilde (Strašidlo cantervillské, 1887, Portrét Doriana Graya, 1891).
Dlho však nezaostávajú ani ostatné krajiny. Za Atlantikom chŕli kvantá drobných diamantov Ambrose Bierce (Stráž u mŕtveho, 1871, Smrť Halpina Fraisera, 1893), vo Francúzsku vytvára jednu z najhrôzostrašnejších hororových postáv Guy de Maupassant (Horla, 1887) a v Rusku desí k šialenstvu sám Puškin (Piková dáma, 1890). A konečne nájdeme prvého čistokrvného zástupcu žánra aj na území Rakúsko-Uhorska: je ním Kálmán Mikszáth, ktorý sa so svojou Mátohou v Ľubovni (1885) zo stránok hororových antológií nevytratil ani po sto rokoch. Len škoda, že svoj talent podobným spôsobom nezúročil aj jeho súčasník Pavol Dobšinský, ktorý v rozprávkach ako napr. Laktibrada alebo Nebojsa, predviedol možno ešte pôsobivejšie hororové defilé (prvé zozbierané vydanie Prostonárodných slovenských povestí vyšlo v roku 1880). Ale uznajme, že ako duchovný mal na práci aj iné dôležité veci.
Na prelome 19. a 20. storočia záujem o horor znova pozvoľne klesá a žáner sa sťahuje späť do svojej kolísky – na britskú pôdu, do ktorej sadia posledné spráchnivené semienka podivíni ako Algernon Blackwood (Prázdny dom, 1906 a desiatky ďalších) a Lord Dunsany (Bohovia Pega-na, 1905 a stovky ďalších). Prostredníctvom prvého menovaného bezmenný des ešte raz zavíta do našich končín – v poviedke Vŕby (Willows, 1907), ktorá sa odohráva na opustenom Dunajskom ostrove neďaleko Rakúsko-Uhorskej hranice, a potom odplachtí kamsi do vesmírnych diaľav. Druhú kapitolu hororových dejín napokon uzatvára neznámy Francúz G. Leroux so známym Fantómom opery (1909), a nastáva ďalšie obdobie ticha. Ktoré, ako sa čoskoro ukáže, je však len krátkym nádychom pred príchodom skutočného majstra temnoty.
… celú esej o horore nájdete v zbierke.
