Lenona Štiblaríková – Vskutku neobyčajný účinok instantných polievok
Hugo Slančík bol zvláštny muž. Zatiaľ čo sa svet klaňal modlám zdravého životného štýlu, on miloval polotovary. Už ako dieťa túžobne vyvaľoval oči na farebné obaly instantných polievok lákavo vyložených v regáloch potravín. S láskou a nehou sa nakláňal nad otvorené hliníkové konzervy Májky, Pali paštéty či Labužníka a nevedel sa nabažiť ich sýtej mäsovej arómy. Cítil, ako sa mu zbiehajú sliny, tisnú sa na jazyk, dobre že nevytrysknú prúdom. Potom mľaskol a špičku jazyka zaboril do jemného vyšľahaného krému, posúval si ho do úst, nasával nosom aj ústami ako nemluvňa matkinu bradavku a rozplýval sa blahom.
Často do sucha dlhými ťahmi vylizoval igelitové vrecúška z mrazenej držkovej, namiesto žuvačiek hrýzol kožky zo slaniny a ak neboli, postačil aj obal z Inoveckej salámy.
Ovociu a zelenine sa Hugo vyhýbal ako pohlavnej chorobe. Obťažovali ho zemitým pachom, vlhkosťou aj nehygienickým balením. Po ovocí ho nafukovalo, z cesnaku mal žalúdok v jednom ohni, orechy ho dusili a mak nepríjemne zaliezal medzi zuby – slovom, živé jedlo bolo vrcholne nechutné a odporné.
Keďže väčšinu detstva trávil doma sám – matka po nociach hľadala obživu v temnote bratislavských uličiek, v ktorých si raz privyrobila aj Huga – bol nútený vyučiť sa umeniu prežiť. Spočiatku chrúmal surovú ryžu a cestoviny zapíjal kečupom, neskôr dokázal otvárať zlacnené psie konzervy a vylizovať ichbez toho, aby si o viečko porezal jazyk. A v deň, kedy mal osláviť šieste narodeniny, dostal malý Hugo dar od Boha – objavil čaro dehydrovanej polievky.
Keď prvý raz ucítil podmanivú vôňu šíriacu sa zo starého otlčeného hrnca, nemohol uveriť, že niečo také nádherné vôbec existuje. Jeho svet, dovtedy plný alkoholických výparov, cigaretového dymu, zápachu ľudských výlučkov a smradu z cibule, vyletel do rozprávkových výšin. Rozšírenými nozdrami inhaloval výpary bublajúceho zázraku, závidel každej mušličke, čo s hravou ľahkosťou poskakovala po hladine tej krásy. Túžil okúsiť tú nadpozemskú arómu, pováľať ju na jazyku, láskať sa s ňou, šepkať jej milostné vyznania. Napokon ju mal na dosah. Sediac za stolom a krúžiac lyžicou po tanieri, maznal sa s ňou a odďaľoval chvíľu, kedy ju okúsi, do poslednej sekundy. Stupňoval predohru na maximum a potom… potom ju ochutnal. V ústach mu vybuchol ohňostroj chutí, vôní a orálnej orgazmickej slasti. Jazykom prijímal, vychutnával a vstrebával všetky hlboké tóny, jemné odtiene aj mihotavé záchvevy francúzskej polievky s malými bielymi mušličkami, ktoré sa mu nežne priliepali k jazyku, akoby ho bozkávali. Keby jedného dňa slepec vzhliadol k slnkom presvetlenej lúke a hluchý započul Beethovenovu symfóniu, nepocítili by to, čo omámený šesťročný Hugo. Zamiloval sa. Nenávratne a bezvýhradne, na celý život.
Lyžica mu vypadla z ruky až na zem. Matka nespokojne zavrčala, vlepila mu facku, ale ani tá chlapca z omámenia nevytrhla. Dojedol polievku, vylízaltanier, príbor aj hrniec a s prázdnym obalom odišiel fetovať do postele. Vdychoval svoju milenku, šepkal jej lichôtky, funel a onanoval, až kým nezaspal. Na tenkej hranici medzi bdením a spánkom sa zaprisahal, že bude šetriť, kradnúť alebo zabíjať, že urobí všetko, aby získal ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu… jeho polievku.
„Prestaň s tým konečne! Je to nezdravé. Dostaneš vredy alebo niečo ešte horšie,“ veštila mu Dalila.
„To mi hovoríš už roky a aha, som tu! Zdravý ako repa, silný a nič mi nechýba.“
Manželka po ňom pohŕdavo fľochla okom. S akou chuťou by mu otrepala o hlavu hrniec a hrdlo podrezala nožom. Miesto toho každý večer varila nenávidené polievky, servírovala ich do bieleho porcelánu a sledovala, ako ich Hugo striebornou lyžicou požiera. Z výrazu na jeho tvári ju napínalo na vracanie. Podobný mával v posteli, keď do nej búšil, tesne pred vyvrcholením.
Spočiatku sa snažila. Boh vie, že mu chcela dobre. Plná nadšenia a presvedčenia o správnosti svojho konania skúšala napraviť manželov chorý vzťah k jedlu. Brala ho do drahých reštaurácií na vyhlásené recepty slávnych kuchárov, behala okolo sporáku s knihou overených špecialít, ale on?! Nič! Síce jedlom nepohrdol, zjedol všetko okrem zeleninovej ozdoby, ale nikdy sa pri jedle netváril uveličene, skôr akoby bol… sklamaný?
„Je to len samá chémia,“ vysvetľovala, „glutaman a éčka so smradľavým pokazeným mäsom z ktovieakého tvora. Chvosty, koža, vnútornosti, všetok bordel, čo by inak spálili v kafilérke.“
„Zabudla si spomenúť zvýrazňovače vôní a chutí na prekrytie hniloby a smradu,“ pripomenul jej sarkasticky.
„Tak vidíš!“
„A tiež mozgy zvierat, čo zdochli vo vlastných výkaloch na neznáme prenosné choroby.“
„Fuj! Odporné… ako to môžeš…“
„Hlúposti! Prestaň čítať Topky a radšej jedz, čo máš naozaj rada. Mne tvoje šalátiky nevadia. Kým mi ich nestrkáš na tanier, jedz si, čo chceš. Zelené, fialové, červené… bŕŕŕ… ani nevieš, čo do toho vidláci pumpujú, aby zarobili. Veď je to samá voda!“
Skúšala všetko možné, dokonca tú jedovatú brečku varila deň čo deň po celý mesiac dúfajúc, že sa mu preje, avšak dosiahla pravý opak. Bol nadšený! Nabudený polievkou ju každučkú noc zvalil na posteľ a vášnivo pomiloval.
… pokračovanie v knihe.
ukážka 2:
Anna Olejárová – Poplach Marlena!
Logan sa vyšiel prevetrať na čerstvý vzduch. Nenápadne sa motal okolo starostovho domu a potom nedbalým krokom zamieril k stodole. Hneď vedľa pod stenou pohodený rebrík a vzadu otvorené okno na povalu, hlavne že do dverí je zakomponovaný elektronický zámok, krútil Logan hlavou. Dedinčania! Ich primitívna predstava o zabezpečení ho celkom pobavila a vôbec by sa nečudoval, keby kód tvorili štyri jednotky, aby si ho dobre zapamätali aj všetci susedia. Odolal pokušeniu overiť si to, aj keď si bol istý, že primitívny mechanizmus hackne do dvoch minút i bez kódu. No spredu by iba zbytočne pútal pozornosť. Keď preliezal oknom, cítil sa tak trochu ako predátor, ktorý využíva evolučnú výhodu a vykráda hniezda nemožne bezbranným hlúpučkým tvorčekom.
Dnu bolo sucho, teplo, smrdela tam hnilá slama, Channel No. 10 a niečo skazené. Vo vrecku si skontroloval záložný záznamník. Každý jeho krok šušťal a víril dusivý prach, ktorý sa mu lepil na spotenú tvár. Schody vo vnútri nenašiel a ťahať sem dlhý rebrík zvonka by mohlo byť zložité. Nakoniec, až tak vysoko to nebolo. Zachytil sa o okraj povaly, preliezol na najbližší trám, aby sa dostal ešte o kúsok nižšie a skočil do kopy slamy.
Tu dolu sa všetko zahustilo. Tma, teplo aj smrad, akoby sa Logan spustil na kalné dno žumpy. Cítil, že sa mu podrážky trochu lepia, na zemi musí byť vrstva blata. Asi tu presakuje spodná voda, čo by vysvetľovalo aj hnijúcu slamu, ale nie tú druhú vec – pach, ktorým sa Logan dusil v každej nočnej more a nebol to Channel No. 10.
Bez okien, iba kde-tu si pomedzi vyštrbené fošne prerazil cestu pásik svetla, krájajúc miestnosť na diely a osvetľujúc náhodné zákutia plné slamy a tancujúceho prachu. Logan sa snažil pátrať po miestnosti, celkovo však tie zblúdené fotóny spôsobili iba to, že temné kúty sa zdali ešte temnejšie a nebolo možné ich preniknúť zrakom. V jednom takom kúte zašušťala slama. 
Logan napol uši. Alebo sa mu to zdalo? Dofrasa, prečo si nevzal baterku? Nezdalo, šušťanie sa ozvalo znovu, zreteľnejšie. Z kúta sa ozvali zvuky, akoby sa nejaké väčšie zviera postavilo na nohy.
Dostal nápad. Vylovil z vrecka záložný záznamník, namieril do tmy a cvakol. Blesk na kratučký okamih vyhnal všetky tiene a Logan v bledom svetle uvidel postavu.
A postava uvidela jeho – po spotenej chrbtici mu prebehol mráz.
Vzápätí sa mu pred očami urobila absolútna tma, iba na sietnici blikali presvetlené obrysy stojaceho… niečoho. Z tmy sa ozval ďalší šuchot a pridali sa k nemu aj dve tlmené klopnutia ako od dámskych topánok. Lenže, kde by sa tu vzali? Niečo však pomaly klopkalo smerom k Loganovi. Rozhodne sa s tým netúžil bližšie zoznámiť a pobehol k dverám.
Vonku zahlaholila trúbka a za zvučkou nasledovalo hlásenie miestneho rozhlasu: „Poplach Marlena! Poplach Marlena!“
Mykal kľučkou, no dvere nie a nie otvoriť. Po chvíli nahmatal podlhovastý kovový kváder… druhý kódovací zámok. No, doriti! Zámky museli byť prepojené a vôbec nie také primitívne, ako pôvodne predpokladal. Nebol strachopud, ale teraz si uvedomil, aký je somár. Sám, bez svetla a zbrane, bez možnosti úniku. Somár v pasci. Klopkadlo sa približovalo, už urazilo polovicu vzdialenosti k Loganovi.
„Poplach Marlena! Poplach Marlena!“
Logan absurdnému hláseniu nevenoval pozornosť, oprel sa do dverí celou silou. Upol sa na jedinú nádej – vyvaliť pánty. Každým okamihom očakával zovretie kostnatých prstov, dotyk studeného jazyka a hladných úst plných skazených zubov. V zúfalstve a panike začal plecom narážať na dvere, keď zrazu zámok dva razy krátko zapípal a Logan prepadol von.
Bleskovo skočil na nohy a dvere za sebou zaplesol. Poloautomatický zámok znovu zapípal a prepol sa do pozície uzamknuté. Logan ustúpil. Utrel si pot z čela do rukáva, vytiahol záznamník a urobil pár záberov dverí. Zvnútra sa ozývali zvuky, ako keď sa pes snaží vyhrabať dieru v parketách. Potom si v menu prístroja navolil prehliadanie a vyhľadal záber, ktorý urobil pred chvíľou v stodole. Možno bol vydesený na smrť, možno sa mu ruky triasli ako pri drogovom absťáku a možno zase mnoho nocí oka nezažmúri a bude sa strhávať pri každom podozrivom zvuku, ale rozlial sa ním pocit uvoľnenia. Tak predsa! On to vedel, vedel, že v tomto meste niečo smrdí, nie je predsa možné, aby ich zombie nechali len tak. Vraj modlenie… Pch!
Logan vedel, že každá ryba smrdí od hlavy, a tak mal v úmysle nenápadne prehliadnuť starostov dom. No najprv musel zahladiť stopy a vrátiť rebrík tam, kde ho našiel. Vrátil sa k zadnému okienku.
„Človeče, vy tu čo robíte?“ osopil sa naňho starosta. Šplhal hore rebríkom a bol takmer v polovici, za ním sa hrnuli dvaja kravaťáci.
Logan vyjavene civel.
„Nepočuli ste poplach? Nemáme veľa času, zombie sú tu každú chvíľu. Poďte hore, do bezpečia.“
„Do tej búdy nevleziem!“ vyhlásil rezolútne a ustúpil.
„Tak si tu pre mňa za mňa ostaňte. Niežeby v tom bol veľký rozdiel,“ pokrčil plecami starosta a šplhal ďalej. Jeho guľaté telo sa pohybovalo prekvapivo vrtko, ako prekŕmená cirkusová opička.
Logan v žiadnom prípade neutekal. Iba logicky dospel k záveru, že by nebolo múdre dlhšie sa zdržiavať v blízkosti tej prekliatej búdy a kreatúry, čo sa ukrývala vo vnútri. Keď odchádzal, zdalo sa mu, že znova počuje pípanie zámkového mechanizmu.
Vybehol na hlavnú ulicu a s údivom pozoroval, ako doteraz ospalé mestečko ožilo. Všetci sa náhlili do úkrytov, čo najrýchlejšie, ale bez zbytočnej paniky a chaosu, akoby podobnú situáciu zažívali každú chvíľu. Deti z parku sa rozpŕchli k najbližším domom, mnoho chodcov našlo útočisko v kaviarni. Brány sa zamykali a zaisťovali, okná zatvárali. Okenice mali také pevné, že by mohli v pokoji prečkať roj železných meteoritov.
Odrazu zistil, že je sám.
Sám, na nie práve priateľskej ulici plnej zamknutých dverí a okien, domov hluchých a slepých, akoby všetko zatváralo oči pred tým, čo má prísť. Čím? Logan nevedel. A v tej chvíli zradil svoju profesionálnu česť, pretože to ani vedieť nechcel. Hovorí sa tomu aj pud sebazáchovy. Rozbehol sa k aeromobilu – nemohol sa dočkať, kedy odtiaľto vypadne. Ibaže dielňa bola zavretá a zabezpečená ako všetko ostatné.
Chvíľu sa bezradne potuloval medzi domami, až prišiel na námestie. Nikam inam sa v tomto poondiatom skurvenom meste aj tak nedalo ísť! Slnko sa skláňalo nad obzor a medová žiara pozlátila svet. Zvláštny čas. Zvláštne miesto. Vedel, že sa to stane práve teraz.
Kroky.
Približovali sa. Odraté hnáty sa šúchali po betónových dlaždiciach. Ozval sa známy zvuk: dum-dum-dum… a Logan si uvedomil, že to tlčie jeho vlastné srdce.
Rozbehol sa späť k stodole. Bleskovo skočil po rebríku, ktorý z nejakého dôvodu nechali stále spustený. Blázni!
„Rýchlo, vytiahnite rebrík!“ nástojil Logan, hneď ako vošiel dnu.
„Len pokoj, ešte niekoho čakáme. Mal by tu každú chvíľu byť. A-há!“ k stodole dobehol nový zametač a bez váhania začal liezť hore. Až keď sa aj on prehupol cez okenicu, kravaťáci rebrík vytiahli. Zametač sa zvalil do kúta, prudko dýchal a držal sa za srdce.
„Dobrá práca, chlapče. Ani John by ich sem nedoviedol šikovnejšie,“ prehodil k nemu starosta a viac si drobného muža nevšímal. Zametač ostal ticho sedieť a predstieral, že tam nie je.
Starosta pred okno postavil dve stoličky. Jednu ponúkol Loganovi a na druhej sa usadil sám, ruky založené cez pupok. „Tuším, že silou-mocou chcete vedieť, kto je Marlena. Nemám pravdu? Máte šťastie, nie je veľa cezpoľných, ktorí majú príležitosť vidieť ju v akcii,“ povedal a kývol hlavou k oknu.
Bol z neho dokonalý výhľad na centrum, čiže námestie, do ktorého ústila diaľnica. Logan videl širokú rovnú cestu, ako sa tiahne popri domoch, von z mesta, a videl by aj, ako mizne za horizontom, keby ju hneď za poslednými stavbami nezačalo pokrývať zelené bahno. Po opustenej ulici sa šuchtal typický hlúčik zombií, z toho pohľadu ho vždy zamrazilo na kosť.
„Ehm… Pán starosta, tam dole… to je Marlena?“
Tučný mužík veselo prikývol a na parapet položil otvorené celofánové vrecúško. „Bonbóny?“
„Húúúúú…“ ozvalo sa zlovestne. Zdochliaci sa približovali. Pomaly, ale nezadržateľne. Mŕtve telá obletovali muchy. Na hnijúcich tkanivách hodovali červy. Za hlúčikom hopkali havrany, čakali, kedy zase niečo fajné odpadne. Ten najdrzejší operenec dokonca oďobával poslednej zombii päty. Nemŕtvi ako príliv obkolesili stodolu.
„Hu-húúúú!“
Škrab, škrab – zombie nechtami alebo obdratými prstovými článkami skúšali pevnosť stavby. V Loganovi stúpala panika. Prečo nikto nič nerobí? Je možné, že sa nik nebráni? Myslia si snáď, že ich zastavia nejaké smiešne steny a dvere? Keď sa oni do nich pustia, za pár hodín, pol dňa, rozoberú tento dom na triesky. A to bude iba začiatok.
Logan vyskočil zo stoličky. Kravaťákov to hodilo do pozoru, no starosta si iba strčil do úst ďalšie čokoládové bonbóny a nevzrušene prehodil: „Len pokoj. Počkáme si na Marlenu.“
A naozaj. O chvíľu sa spoza rohu vynorila mátožná postava, vysoká a štíhla, s dlhými platinovými vlasmi. Mala na sebe zdrapy priesvitného topu a legíny z imitácie hadej kože, spod ktorých vykúkali čipkované tangá. Typickým trhavým pohybom kládla nohy pred seba, nohy v topánkach s vysokánskym opätkom. Večerné slnko iskrilo na umelých trblietkach, ktorými boli remienky sandálov posiate, členok sa nezdravo vykrútil a Marlena zašmatlala. Logan sa trochu vyklonil z okna. Niečo mu na tej zombii nesedelo, ale na diaľku si nebol istý.
„Marlena bola veľká fešanda. Vlastne, stále je. Čo poviete?“
Zombia sa prišuchtala priamo pod ich okno, a tak mal Logan príležitosť dobre si ju obzrieť. Na rozdiel od ostatných zdochliakov s nezdravou sivozelenou farbou pleti, rozpadávajúcim sa telom a črtami tváre, ktoré pripomínali zvrásnenú kopu žaburiny, Marlena bola iná. Konzervovaná, napadlo Logana mimovoľne. Jej koža mala farbu, akoby ju niekto celé hodiny pomaly otáčal na ražni a potieral čistým karoténom. Rozklad tkanív bol viditeľne spomalený, iba tu a tam sa niečo odlupovalo, vypadávalo alebo odstávalo v uhloch nezlučiteľných so životom. Ale celkovo bola v neporovnateľne lepšej kondícii ako divoké zombie. Ešte v živote nepočul, že by sa vďaka vystuženému a preukázateľne nesmrteľnému konštruktu push-up podprsenky podarilo niektorej zachovať si prsníky veľkosti vodných melónov… hups, vlastne silikóny, ako sa dalo vidieť na vlastné oči pod kúskom odlúpnutej kože.
„Živá Marlena nemala v hlave iné ako handry, kozmetiku, topánky, občas nejakých frajerov a podobne. Bola doslova posadnutá vlastným vzhľadom natoľko, že starostlivosti oň venovala všetok svoj čas, energiu i peniaze. Bolo to pre ňu rovnako dôležité, ako, povedzme, dýchanie. Sledujete?“
Marlena nečakane vyvrátila hlavu k oknu a novinár vydesene odskočil. Kurvakurvakurva! Niečo také v živote nevidel. Dohladka napnutá tvár bez jedinej vrásky pôsobila ako maska, linka obočia musela byť precízne tetovaná, rovnako ako červeň na lícach, príliš dokonalá na to, aby pôsobila prirodzene. Pery nafúknuté do kačacieho zobáka vytŕčali ďaleko pred miniatúrny nos a bradu. Keď naňho uprela nevidomé oči alebo skôr nezábudkové šošovky v očných buľvách zakalených hnisom, skoro sa došťal od strachu.
„Zvláštne,“ pokračoval starosta, „že zatiaľ nikoho nenapadlo poriadne skúmať zombie. Ich správanie, napríklad. Vôbec to nie sú len nejaké nudné telá bez duše. Isteže, stratili všetky vyššie mozgové funkcie, ale akési základy, primitívne inštinkty a hlboko zakorenené zvyky otlačené do najhlbšieho vedomia si zachovali.“
„Húúúú…“ vydralo sa spomedzi dvoch kusov mäsa uprostred tváre. Marlena sa došuchtala k ostatným zombiám, tak akosi bokom, dalo by sa povedať, nenápadne vtieravo.
Zombie na ňu upriamili pozornosť. Dve vykročili smerom k nej, no vzápätí cúvli. Ostatné nerozhodne prešľapovali na mieste. Vyvaľovali na ňu zahnívajúce buľvy či aspoň očnice, z ktorých vytekal mozog, naťahovali do dutiniek čuchovej kosti vzduch presýtený Chanelom a znepokojene mručali. Zhlukli sa.
„Napríklad všimnite si, že zombia vždy uprednostňuje pohyb po zadných končatinách, teda ak o ne neprišla. Mohla by rovnako dobre behať po štyrochalebo robiť kotrmelce, no neurobí to. Takisto je pozoruhodné, že všetky zombie dýchajú, hoci to vôbec nepotrebujú. Skúšali ste niekedy nejakej zapchať nos? Nie? Poviem vám, nenormálne ich to vytáča.“
„Húúú!“ prihovorila sa opäť družkám Marlena, natiahla ruky pred seba a pokúsila sa včleniť medzi nich.
Zombie ako na povel cúvli. Mali pred sebou chodiacu mŕtvolu, ktorá ale vyzerá ako pokazený človek a páchne ako dielňa taxidermistu vystriekaná kolínskou.
Marlena urobila ďalšie dva potácavé kroky a zahúkala energickejšie.
Zombie opäť cúvli a zomkli sa pevnejšie.
„Teraz to príde!“ mädlil si ruky starosta a pochechtával sa nad Loganovým nechápavým výrazom.
Marlena vyštartovala takým rýchlym krokom, ako sa len na opätkoch dalo, a zombie sa po pár okamihoch nerozhodnosti pustili na útek. Šmatlali dolu ulicou a stále zrýchľovali, Marlena za nimi.
„Ťuk, ťuk, ťuk!“ klopkali podpätky po tvrdej dlažbe.
„Hu! Hu! Hu!“ povzbudzovali sa zombie do behu.
„Chr! Chr! Chr!“ vydávali deravé priedušky pri pohybe.
Vzďaľovali sa. Prebehli parkom, zombie krížom cez trávu, Marlena okľukou po chodníčkoch, potom preskočili nízky živý plot, vrátili sa na cestu a odčvachtali do močiara.
Marlena zastala so špičkami bielych sandálikov na kraji bahennej kaluže a hľadela za vzďaľujúcimi sa druhmi.
„Jimmy Choo,“ prehodil starosta.
„Čože?“
„Tie topánky stáli malý majetok, zvlášť v dnešných časoch. Ale mesto sa poskladalo, urobili sme zbierku. Kým má Marlena na nohách Jimmyho Chooa, dáva si sakramentský pozor, aby si ich nezašpinila. Funguje to dokonale ako hodinky.“
„Húúúúúúúúúúúúúúú…“ zavolala za nimi, ťahavo a smutne ako šteniatko, ktoré nečakane vysadili z auta uprostred lesa. Ešte chvíľu, kým boli zombie na dohľad, vydávala tklivé zvuky. Stále tichšie a tichšie, nakoniec zvesila platinovú hlavu a znehybnela. Prišli ostatní dvaja zametači s odchytovou tyčou, aká sa používa na divú zver – túto však vystužili a spevnili tak, že by sa do nej dal chytiť aj yeti.
„Ja som sa podujal skúmať dôsledky sociálnej deprivácie na zombie. Neverili by ste, ale sú to veľmi spoločenské tvory… alebo netvory, ako sa na to pozeráte. Haha! Zombia v izolácii otupieva, chradne, stráca záujem o okolie. Dalo by sa povedať, že je v ťažkej depresii. Deprimovaná zombia… to je dobré, hehehe!“
„Neuveriteľné!“ Logan žasol a mimovoľne začal pochodovať hore-dole rýchlymi krokmi. Úplne vyvedený z miery tresol prvé, čo mu napadlo: „Ak táto metóda bude fungovať aj v iných mestách… No len si predstavte!“
„Áno, iste. A viete, že celý čas nerobím nič iné? Marlena je anomália. Bolo by ťažké zohnať druhú takú, ako je ona. Povedal by som, takmer nemožné. Isteže, ak by sa o tom dozvedeli, mohlo by to byť prínosné – pre nich.“
Logan sa zháčil. Starosta stál proti nemu a usmieval sa tým odťažitým, neúprimným úsmevom, akému sa hovorí mesiačik na hnoji. Z každej strany stál jeden kravaťák a Logan v duchu tipoval, od ktorého z nich priletí prvá rana. Pre istotu sa pripravil na útok z oboch strán a trochu cúvol. Všimol si, že zametač v kúte sa od svojho príchodu prvý raz pohol – tuho zavrel oči a dlaňami si prikryl uši.
Zdola sa ozvalo pár buchnutí, vzdychy námahy a potom rýchly dupot nôh. Vzápätí tresli ťažké dvere, až sa otriasla celá stavba. Logan sa s nervami na prasknutie obzrel. Brána zapípala a v tom istom momente ho starosta sotil cez okraj.
… pokračovanie v zbierke
ukážka 3:
Juraj Búry – Hnijem, teda som (esej)
I. Ako sa stať zombiou?
Je zvláštne, že isté kníhkupectvo radí knihy Urshuly K. LeGuinovej do literatúry pre deti a mládež. Keď som ich tam naposledy hľadal, všimol som si na poličke knihu Ako sa stať zombiou (Serena Valentino, Slovart, 2011). Na obálke bol tínedžer s tmavými očnými linkami mierne zamazaný od krvi.
Ozvala sa vo mne predpojatosť, knihe som venoval pohŕdavý pohľad a išiel som si po svojom. Škoda. Lebo o nejaký čas mi v hlave naskočili dve otázky: prečo je čosi také v detskom oddelení, ale hlavne, prečo by sa niekto chcel stať zombiou?
Samozrejmé, na otázku „Ako sa stať zombiou?“ poznáme my, fanúšikovia žánra, odpoveď. Viacero odpovedí. Môže vás pohrýzť iná zombia, nakazíte sa zmutovaným vírusom alebo naštvete vúdú šamana. Ale prečo by som to robil? Neláka ma byť nahnilým, večne hladným, nemysliacim kanibalom. Na druhej strane; tá kniha bola v detskom a mládežníckom oddelení. Možno má nastupujúca generácia fanúšikov na zombie novší, modernejší, liberálnejší názor a nám, „zombie konzervatívcom“, už odzvonilo. Predstavy o výhodách a nevýhodách tohto druhu existencie sa od čias, kedy Robert E. Howard napísal poviedkuDračie semeno/Holuby z pekla (1938) alebo George A. Romero natočil Noc živých mŕtvych (Night of the Living Dead, 1968) mohli radikálne zmeniť. Až tak radikálne, že omladina si nerobí v skriniach miesto na brokovnice, ale vyberá si vhodný outfit pre ich rozkladajúce sa telá.
To by vysvetľovalo stále rastúcu popularitu zombie pochodov. Koniec koncov, Edgar Wright nás naučil aj to, že nemŕtvy kamarát je výborným spoločníkom pri hraní videohier.
II. Konzervatívny zombie fanúšik spáva s brokovnicou pod vankúšom
Staromilci vedia, že zombia je nebezpečný krvilačný tvor. Niekedy je rýchla, niekedy je pomalšia, ale vždy vám ide po mozgu alebo mäse. Nie je to kamarát. Je to netvor, ktorého sa máme báť. Avšak bojíme sa ho menej ako človeka. Človek stojí za zombie apokalypsou a vie byť horší než celá armádaoživnutých mŕtvol.
Tie najstaršie zombie oživoval človek – šaman v exotickom Karibiku alebo New Orleans. Nositeľom strachu v týchto povestiach nie sú mŕtvoly príbuzných, ktoré sa vracajú, aby vám v noci škriabali na okno, ale ten, kto ich vyvolal. Na vúdú šamanoch je desivé, že vás dokážu zmeniť na nemysliacich otrokov. Vy ani vaši blízki nespočiniete v slastnom objatí smrti, neskončíte v Nebi, ale budete pokračovať v mizernej existencii. Až neskôr zombie získali schopnosť prežiť ich stvoriteľa a stať sa nezastaviteľnou (Ako zabijete niečo, čo je už mŕtve?) zbraňou pomsty.
Dnes to už nie je náboženstvo, ktoré núti mŕtvoly pochodovať a zabíjať živých, ale veda. Zvrátená a prekrútená, ktorá mení choroby na biologické zbrane. Bojíme sa cynických pragmatikov, ktorí sú za peniaze schopní zrovnať malé mesto so zemou. Vedci a politici, odtrhnutí od bežných ľudí, sú modernými vúdú šamanmi.
Bežný človek, dokonca outsider, je ten, kto dokáže v ich svete prežiť. Má zbrane a nedôveru voči ľuďom. Vie, že „ide za seba“, a nebojí sa strieľať priamo do tváre. Zombia vyvolaná vedcami sa dá ľahko zabiť, lebo na to nie je potrebné prelomiť žiadnu kliatbu. Stačí oddeliť hlavu od tela. Aj oheň pomáha. Dávajte si však pozor na prípadné mutácie zombie vírusu.
III. Zákaz vstupu do karanténnej zóny: nasledujúci text môže byť politicky angažovaný
Tieto základné podoby zombií nám rozprávajú mýtus o strachu zo straty identity jednotlivca a nebezpečnom účinku propagandy. Je všeobecne známe, že Romero použil zombie ako metaforu pre konzumnú spoločnosť – zriekli sme sa náboženstva, život sme racionalizovali, pripravili ho o magično či vyšší zmysel a stali sa z nás iba telá s obmedzenou dĺžkou trvanlivosti, konzumujúce myšlienky druhých, lebo sami nie sme schopní žiadne produkovať. Zombie požierajúce mozgy. Samozrejme, spoločnosť nie je len davom. Naše bežné životy nežijeme iba ako nihilistickí bezcitní konzumenti. Každý máme skrytú stránku, ktorá sa búri proti spoločnosti, ktorá nás vyčleňuje z masy a pre ktorú veríme, že by sme zoči-voči hordám mŕtvol vydržali čo najdlhšie.
Je to prirodzené. Všetci sme súčasťou davu, no neprizná si to nikto. Táto skutočnosť je niečo, proti čomu chceme bojovať, a preto si surový fanúšik zombie hororov potajomky schováva nejakú zbraň. Nikdy neviete, kedy to vypukne, kedy váš sused zošalie a dostane chuť na váš mozog.
A tak sa snažíme byť iní ako zvyšok sveta. Alebo si to aspoň nahovárame.
Mýtus o zombiách v sebe nesie i strach z propagandy. Nie náhodou sú nositelia náboženstva (vúdú) alebo zástupcovia vlády (politici, skorumpovaní vedci, vojaci) v príbehoch „tí zlí“. Sú výkonnou mocou, tými, ktorí stelesňujú idey a šíria propagandu. Jedným z najväčších civilizačných strachov dneška je strach o autenticitu. Bojíme sa, že naše myšlienky nie sú naše a že sme len bezmocnými bábkami v rukách druhých. Rovnako sa bojíme rozvášnených más fanatikov veriacich opačným ideálom, ako my sami. To sú naše zombie. Vďaka tomu sa i my môžeme stať zombiami. Slepé nemysliace tvory plniace jediný účel – ničiť tých, ktorí nie sú ako my. Cítite ten paradox?
Zombie sú politicky korektný nepriateľ. Je to dehumanizovaný človek – tvor zbavený citov, vzťahov, zázemia, domova. Tvor hnaný len hladom, kus mäsa, ktorý je nebezpečný, a preto nie je spoločenským problémom ho zabiť. Lenže ak sa ocitneme pod vplyvom propagandy, vnímame rovnako „tých druhých“, ktorí sú označení za triednych nepriateľov, či už pre rasu, náboženstvo, farbu pleti a tak podobne. Kto je tu zombiou? My či oni? Obaja? Zombia nevie, že je zombia, koná len to, čo považuje za prirodzené.
To je dôvod, prečo sa zombií bojíme. Predstavujú najhorší možný variant spoločnosti, predstavujú najhorší druh existencie človeka – bezcitného hlupáka riadiaceho sa len základnými pudmi. Nemusíte byť mŕtvy, aby ste sa stali zombiou. Živé zombie pozná aj popkultúra – aj týmto prvkom bol výnimočný film28 dní potom (28 Days Later…, r.: Danny Boyle, 2002). Zombie sú tam navyše po prvý raz rýchle.
… pokračovanie v zbierke
