Ukážka:
Ako som si nezobral lesnú princeznú
Katarína Soyka
Lúka sa kúpala v letnom slnku, tráva ponúkala zeleň, neschopná pochopiť, že čoskoro zhorí. S prižmúrenými očami som sledoval šantiace dievky súce na vydaj. Ruka pod hlavou, klobúk v očiach, v ústach kus trávy. Spletali a rozpletali si vlasy, na chvíľu zabudli, že nie sú malé dievčatká.
Hanka vyzerala v záplave zlatých kaderí ako princezná. Mohla by stáť i nahá, nič by ste z nej nevideli. Strácala sa v hustej riave, ktorá ukrývala jej štíhle telo. Slnko jej na vlasoch tancovalo, odrážalo sa v žiarivých odleskoch. Každý si musel všimnúť, že je nadpozemsky krásna. Dievky ju korunovali vencom z púpavy.
***
Keď sme bývali menší, hrávali sme sa spolu.
Drobnými rúčkami mlčky spletala venček, nebláznila sa s ostatnými deťmi. Tíško sedela a plietla.
Potom sa zdvihla zo zeme, podišla ku mne. Musela sa postaviť na špičky, aby na mňa dočiahla.
„Tebe ho dám,“ zašepkala.
Celú noc sa mi o jej vienku snívalo.
***
Nie je mi však súdená. Richtárova dcéra predsa nemôže ísť za pangharta.
Mať nikdy neprezradila, kto mi je otcom. Pretrpela príkoria aj reči. Nevšímala si prsty, ktoré na ňu ukazovali. Tajila ho aj predo mnou.
Ani som nevyzvedal. Na čo by bolo dobré vedieť, koho nenávidieť.
Neraz som však zazeral, kto sa ku mne nemá. Či naopak, má až priveľmi, lebo ho výčitky svedomia vedú.
Mlynár Matrtaj?
Isto nie. Deväť detí má a najstaršia, Julča, mi nosí koláče. Ako kedysi nosievala jej stará mať, vraj som milé chlapča. Tetkám som sa vždy páčil. Teraz sa páčim ich dcéram a vnučkám. Možno by rady prijali pár šikovných rúk k hospodárstvu.
Len Hanka mi do očí nepozrie. S každou z dediny slovko dve prehodím, Hanka sklopí zrak a smutná bez slova odchádza.
Šla by za mňa, viem to, keby mohla. Lenže jej sa pýtať nebudú. Richtár ju len bohatému dá, statky zväčšiť. Bratov ani sestry Hanka nemá, ani sa jej otcovi nečudujem.
Julču nechcem. Ani kožkárovu Zitu, krpce mi priniesla a Angela od súkeníka novú košeľu z najbelšieho plátna.
Nevodí sa nám 
zle.
No nebyť čipiek, ktovie ako by mať dopadla s deckom bez muža. Krajčír si ju podržal pre šikovné ruky, paličkuje vraj ako víla.
Neviem si predstaviť víly paličkovať, tie iba tancujú. Ale či ľudia vedia?
Materin tovar krajčír na hrade predáva. Ba hovorí sa, že až hen do Viedne ho vozí.
Kuticu nám dal. Aj nás živí, aj sa stará, len peňazí nedá.
Voľačo privyrobím v lete na mláťačkách, v zime stružlikám. Sotva toľko, aby sme slušne žili. Nemám nádeje zaopatriť si rodinu, nie som pre Hanku dobrý.
O ňu sa bijú onakvejší z dediny. Na zábave sa len okolo nej krútia.
Vyhýba sa im, nechce do tanca. Otec ju však núti, tak sa chúďa zdvihne, nešťastne sa usmeje a krúti sa, ako iní pískajú.
Aj ja sa krútim v jednom kole. Na zábavy chodievam pravidelne. Vypomáhať do kuchyne. Aby ma parom vzal! Od zlosti sledujem, ako ju obskakujú, a ja nič nemôžem.
Divožienky ma po večeroch utešujú, nech neklesám na duchu. Im nevadí, že mi otca neznajú. Ľudia ich nevidia, ani neveria, že ozaj existujú. Nik nevie, že sa s nimi zhováram.
Od malička sa stretáme. Mlčky mi kývnu a keď sa ľudia vzdialia, prisadnú si a rozprávame sa o svete, tom našom a o svete, ktorý patrí im, akoby to nebol jeden. Iné problémy majú, iné strasti, hádam spolu ani nesúvisia.
Sama ich kráľovná ma vyzvala na tanec, aby ma obveselila.
Nepáčia sa mi. Celé sú zelené, oči čierne ako noc bez mesiaca. Štíhle ako steblá trávy, ale vyziabnuté. Vlasy sa im menia spolu s lístím v lese. Do zimy zbelejú, väčšinou prespávajú ako medvede. V lete ožívajú a užívajú si život.
Škaredé sú. Aj najkrajšia, kráľovná, nie je krajšia ako Julča z dediny, ktorej od pohľadu mlieko v krčahu skysne.
Nepoviem im, aby sa neurazili. Veď ako by sa cítili?
Roztopašné sú.
No ja len Hanku.
***
Domlátili sme žito na hornom konci, od lopoty som si ani nevidel pod nohy. Podvečer, vracajúc sa poza ploty, zazrel som Hanku. Čakala pri bráne, vyzerala ma.
Nepotešilo ma to. Dalo sa vycítiť, že mi nie dobré zvesti nesie, inak by sa neodvážila. Nebeské oči zaliate slzami, nevydržala hľadieť na mňa, sklonila hlavu a tíško vzdychla. Pomedzi husté mihalnice sa jej púšťali slané potoky.
„Čože je, Hanka?“ srdce mi stislo vidiac jej trápenie a žiaľ. Chytil som ju pod lakeť, aby sa mi prizrela.
„Otec ma Ondrovi Belovi sľúbil,“ vydýchla a vytrhla sa mi. Rozbehla sa do dediny.
Zostal som ako kôl v plote. Belovci sú najbohatší sedliaci v dedine. Bolo po nádejach. Darmo je. Človek aj tuší, že zbytočne sníva a predsa dúfa, že by sa mohlo voľačo prihodiť, akýsi zázrak.
Nešiel som domov. Do lesa ma nohy viedli. Pri horskom prameni zapíjal som žiaľ.
„Jakub!“ okríkla ma Dalibeles.
Akoby nevidela, že mám srdce zlomené, ešte ho aj pretrhnúť od úľaku chcela.
Prizrel som sa lepšie, či sa mi len vidí, či je ozaj menej zelená?
„Jakub, zle je!“ oči vypliešťala ešte väčšie ako obyčajne.
Veru zle. Súhlasil som. Ale jasné bolo, že na iné myslí, nie ako ja.
„Drak kynoží les. Neujdú mu ani srny, ani medvede,“ vysvetľovala napochytre a chmátala ma za ruky. „Stromiská ľahli popolom!“
Chystal som sa ohradiť, lenže ona predo mnou utekala a stále sledovala, či sa zberám za ňou. Hneval som sa. Na ňu, na les, na celý svet! A predsa som kráčal stále vpred.
Ona sa vždy stratila medzi stromami. Nedivím sa ľuďom, že ich nevidia.
Opäť ma však našla a súrila na cestu.
„Len rýchlo!“ napomínala ma.
Kráľovná v obradnom rúchu čakala pri buku. V zelených vlasoch skrúcali sa chamrade a hady. Na hlave veniec z lístia a lesných plodov. V zelenom plášti telo úplne skryté.
Ba stáli okolo nej víly, lesné žienky, švárni lukostrelci, aj zopár zmokov. Isto by mi došlo, že sa deje čosi vážne, keby som nemal srdce zlomené žiaľom a oči zaslepené bôľom.
„Jakub,“ s rovnakou naliehavosťou ma oslovila vládkyňa a upierala na mňa vystrašené pohľady lesného obyvateľstva.
„Vari horí?!“ bez nálady, trochu nevrlo, očakával som rozumné vysvetlenie.
„Veru aj,“ prikývla. „Drak sa nám sem nasťahoval,“ pozrela sa na Dalibeles, či už ma oboznámila. Keď dievka prikývla, pokračovala. „Pod hradným bralom našiel jaskyňu, tam žije. Odtiaľ lieta márniť les. Aj ľuďom robí škodu. Panské statky okráda. Zopár rytierov, ktorí chceli zasiahnuť, už skolil. Vietor ich rozfukuje po okolí,“ odmlčala sa a vyčkávala. Čože ja viem načo?
Asi sa jej nevidel môj prázdny pohľad, tak pokračovala: „Vyhubí nám zver, spáli les.“ Opäť zmĺkla. Asi, že čo ja na to.
Ale čo ja s ranou v srdci?!
„Hanku prisľúbili Belovi,“ vzdychol som s nádejou, že pochopí.
Asi aj pochopila, len či dobre.
„Jakub,“ nadýchla sa. Hneď bolo jasné, že ide oznámiť niečo veľké, záväzné, niečo, čo si musela dobre rozmyslieť. „Ak zahubíš draka, budem ti patriť.“
Celý les sa od prekvapenia nadýchol a pomaly vydychoval. S ľuďmi sa veľmi nespletali. Ak, tak to bolo posledné, čo „hrubý“, tak nás volajú, zažil. Teraz sa sľúbila a nebolo pochýb, že ma potom nezmárni.
Všetci mlčali, hľadeli na mňa.
Mal som ich rád. Aj som si ich vážil, ani uraziť som nechcel. Kráľovná seba ponúkla. Zrejme ako náhradu za Hanku.
No, akoby som nemal dosť problémov!
„A čože vy chcete živého tvora kántriť?! Či nemáte chrániť všetko živé?“napadlo mi ešte.
„Drak je zviazaný s Temnotou,“ dala sa vysvetľovať pravdy kráľovná. „Nemá zľutovania, ostáva po ňom spúšť. Necíti a nectí nič. Ale zahubiť ho nemôžeme,“ sklopila zrak. Temné studnice jej očí potiahli zelené viečka. Potom ich znova zdvihla a zadívala sa na mňa. „Mysleli sme, že ty by si mohol…“
Zavrtel som hlavou. Či som ja vrah? A vôbec. O drakovi hovoria!
A čo je mne po nejakom drakovi?! Koho trápi, za čím moje srdce plače?
„Nedokážem ísť na draka. Nedokážem ja vôbec nič,“ otočil som sa a s hlavou sklonenou k zemi som odkráčal domov.
Na druhý deň vybral som sa krčmárovi na výpomoc kar obslúžiť. Akurát sme stoly chystali, keď sa spoza okien ozvali bubny a krik. Vyšiel som k plotu pozrieť, čo sa deje, zaprel som sa do dreveného stĺpu oplotenia medzi dva krčahy, ktoré nastoknuté čakali na drotára.
Prišli vojaci v uniformách a do bubnov trieskali. Ktosi kričal „verbujúúú“ a odrazu akoby všetci chlapi z dediny vymreli a zmizli.
Sledoval som parádu, no oznámenie, ktoré hlásnik vykrikoval, mi cez uši kamsi vyfučalo. Hanku dajú Belovi, nebudem viac snívať. Iné ma nezaujímalo. Vtom ma dvaja z nich schmatli pod pazuchy a tahóóó ťahali k vozu. Aj som sa obzeral, či mi voľakto nepomôže, no ľudia odvracali zraky, zrejme spokojní, že ich nešťastie obišlo. Tvárili sa, že nevidia, čo sa mi deje.
Nikdy som v dedine nebol za riadneho chlapa a odrazu, ľaľa, aj panghart je im dobrý.
Rebrinák bol prázdny, oni dvaja a ja sám. Ruky mi motúzom zviazali a mlčali, na moje otázky ani slova nepustili. Tri razy som vstal, že ujdem, tri razy ma stiahli.
Cestu som poznal, na hrad viedla.
Most bol spustený, stráže sa nič nevypytovali, rovno nás pustili za bránu. Na hradnom nádvorí bolo rušno. Ľudia behali popred i poza voz. Ktorási postaršia žena vykríkla: „Len jedného vedú!“ a zhrozene si ústa rukou prekryla.
Odtiahli ma z voza a dotiahli do podzemnej miestnosti, kde v rade na lavici vyčkávali deviati takí ako ja. Ruky zviazané, oči vystrašené, odevy chatrné, žiadne panské pomery. Tam nás rozdelili, do veľkých kadí odviedli a vykúpali. Pekne nás zaodeli, aj učesali a odviedli k stolu, najdlhšiemu, aký som kedy videl. Naliali nám vína a nosili jedlá, o akých som jakživ nechyroval. Veru ani v krčme po svadbách také neostávali.
Keď bola nálada uvoľnená a chlapi sa začali rozprávať, že hádam ani nebude tak zle, ako najskôr vyzeralo, vstúpil sám Matúš Bielozem, náš pán. Zarazení sme vypľúvali nedojedky, utierali si ústa do rukáva a vstávali od stola.
Matúš kývol, že môžeme sedieť a sadol si za vrchstola na miesto, ktoré doteraz zívalo prázdnotou. Chytil čašu s vínom vykladanú drahými kameňmi a postavil sa k plamennej reči.
„Poddaní moji!“
Čudno mi prišlo. Ani zapísať ma nechceli ako pangharta, ani vlastný komín sme nemali, krajčír uviedol iba matku a odrazu, že som poddaný.
„V čase, keď vlasť volá…“
Ale akáže vlasť, mi jasné nebolo. Až po chvíli mi došlo, že i našu dedinu a les myslí.
Veľa som nerozumel, reč bola zdobená výrazmi, ktorých význam ani pán sám možno nechápal, iní ju napísali, nakoniec skončila rozpačito.
„… rytierov zo široka-ďaleka povolali, aby sa vysporiadali s drakom, ktorý nás vraždí, statky spaľuje a oberá o zásoby na nadchádzajúcu zimu. Udatní bojovníci žiadali výpomoc, a tak je vám cťou verne im slúžiť a za dobrú vec aj životy položiť.“
Tak!
Víno v pohári akosi strpklo, ruka náhle oťažela. Prípitok rozpačito nemal kto stvrdiť. Kráľ ešte raz pokynul, zdvihol čašu, ale až vojaci, ktorí pribehli, aby nám po paprčiach tresli, ukončili naše ostychy. Piť sa bude! Na slávu do boja, chceš-nechceš!
Zasa drak. Márna snaha, osudu neujdeš. Hanku Belovi a mne zásnuby s drakom.
Chlapi od žiaľu popíjali, až si mená zabudli. Ja som vyšiel na nádvorie a hľadel na hviezdy. Vedieť tak lietať!
Zbrojnoš vybehol, asi sa bál, že by som ozaj krídla vystrel. Zrazil ma na zem a odvliekol dole. Zrejme tam kedysi bývali hladomorne. Teraz prične vystlali slamou, tak sa dalo celkom pohodlne zdriemnuť. Nad ránom sa dotmolili ostatní druhovia. Páni nás nechali vyspávať doobeda, kým horúce slnko nestálo všetkým rovno nad hlavami. Zobudili nás bubny a krik.
„Vstávajte, bandááá. Čestný boj čaká!“
Nahnali nás na nádvorie, podaktorým sa ešte aj teraz nohy plietli. So životom sa lúčili, nie so slobodou. Možno zadúfali, že ak budú napáchnutí vínom, ani drakovi sa ich nezažiada.
Urodzený pán Matúš Bielozem zopakoval horlivú reč z večera a pripojil, čo všetko získa ten, kto draka skolí. Pravda, myslel tým predovšetkým rovnako urodzené panstvo, ktoré stálo zoradené na koňoch a od hlavy po päty bolo v železe zahalené.
Ani neuvidíme, za koho sme padli.
Za draka.
Vyvážiť v zlate a ruku princeznej k tomu chystal pre hrdinu.
Tak už sa mi druhá princezná ponúka. A ja by som len Hanku.
Náhle mi aj za materou prišlo ľúto. Toľko sa natrápila a na staré kolená ju nebude mať kto zaopatriť. Pomýšľal som, že sa nenápadne stratím v lese. Cudzie hrdinstvá, cudzia česť ma netrápili. Lenže kam utekať, keď aj lesní ľudia po inom netúžili, len aby drak ohrýzal moje kosti?!
Vtom k nám pribehli zo všetkých strán a nakladali na nás, čo budú rytieri v boji potrebovať. Čuduj sa svete, každý sme dostali aj svoj meč.
Jakživ som meč v rukách nedržal. I teraz som ho radšej schoval do pošvy a pobral sa za ostatnými, keď sa páni za hlasných trúb vybrali svet zachraňovať. Oni dôstojne a koňmo, my naložení ako somári a po svojich. Sprievod uzavierali dvaja zbrojnoši, žoldnieri, ktorí mali ťať, keby sa komusi hrdinstvá odnechceli.
… pokračovanie v knihe.
