„Alvea!“ zavolal na ňu, keď zbierala bylinky pre chorých. Neboli obyčajné, nie každý človek ich dokáže nájsť, a predsa ich môžu použiť, lebo aj bežní ľudia o nich vedia. No nájsť a natrhať ich v správnom čase, to jest o polnoci, nie je práve jednoduché.
Pozrela na neho a zarazila sa. Bolo to už dávno, ale stále ho milovala. Stál tam, veľmi sa nezmenil, a predsa to nebol on. Bol mŕtvy. To, čo viedlo jeho mŕtve telo, takmer nezbadala. Zvláštna, veľmi nenápadná mágia. Drobné magické stopy, len celkom malé bodky, niekto ho ovláda.
„Čo ťa sem priviedlo?“ opýtala sa, ale nepristúpila bližšie. Niečo ju držalo ďalej od neho. Predtucha alebo len nedôvera voči neznámym stopám mágie.
Stál, premýšľal nad nečakanou otázkou. Čo ho sem priviedlo?
Niečo v ňom sa pohlo, vyrazil dopredu, musí sa jej dotknúť.
„Stoj!“ okríkla ho a on zmätený zastal. Toto je predsa Alvea, žena, ktorú miloval.
„Kto ťa sem poslal?“ vyzvedala, keď videla, že má nad ním nejakú moc. Jeho skutočné ja, to čo z neho ostalo, ju ešte stále milovalo.
„Neviem,“ odpovedal podľa pravdy, ale jeho mŕtve telo sa opäť pohlo o kúsok dopredu.
Pokývala hlavou, pochopila, je to tu, je čas a pre istotu ustúpila o pár krokov dozadu.
„Opustil si ma,“ snažila sa prebudiť jeho mŕtve ja.
Zastal.
„Nechcela si ísť so mnou, mala si svoj osud,“ bránil sa.
Jeho telo sa opäť posunulo dopredu.
„Levius,“ použila jeho meno, aby ho upútala a znovu zastavila.
Podarilo sa jej prekuknúť cudziu mágiu v jeho tele, zistila ako ju odstrániť a zastaviť ho. Teraz už navždy. Ale kedysi ho milovala, a nebola jeho vina, že ju opustil, to ona ho odmietla. Tvrdila, že ak si má vybrať medzi ním a svojim osudom… Urazil sa a zmizol tak, ako dúfala. Viac ho nevidela, až teraz. „Odpusť, naozaj som ťa milovala. Ale ja som len človek a ty, si strážca lesa, nepatríme k sebe. Našiel… našiel si si družku?“
Darilo sa jej, táto debata ho vťahovala do tela; jeho dušu, jeho pravé ja, ktoré niekto niekde spútal a prinútil k posmrtnému otroctvu. Takmer jej ožíval pred očami.
„Našiel,“ odpovedal, ale keď videl, že ju to zranilo, dodal, „no nikdy som ju nemiloval ako teba, a ona to vedela.“
V jeho pohľade sa zaleskla iskra života, ale jeho telo opäť postúpilo o krok dopredu.
„Máme dcéru!“ vykríkla, aby ho zastavila. Potrebovala, aby sa vrátila celá jeho duša, chcela ho zachrániť. Nie pred smrťou, na to už bolo neskoro. Len pred potupným otroctvom. Trhlo ním.
„Dcéru?“ v tvári sa mu objavil náznak smútku. „Dcéru,“ konštatoval a zvesil hlavu. Keď na ňu opäť pozrel, stekali mu slzy po tvári.
Je tam, potešila sa, ale on ďalej plakal.
„Viem, prečo som tu,“ sadol si na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou neisto stál, bojujúc s vôľou vlastného tela ovládaného cudzou mágiou. „Mám na teba zoslať magickú chorobu, lebo Bojan si myslí, že si nebezpečná. Len nevie ako.“
Bojan. Vedela, že existuje, ale nepoznala jeho meno, meno svojho nepriateľa. Našťastie ani on ju nepozná a nevie, prečo je nebezpečná. Vidia sa navzájom, no nič nie je jasné, ani isté, budúcnosť nikdy nie je jednoznačná. Snažila sa na seba upriamiť jeho pozornosť, aby ho zmiatla, snažila sa získať čas.
Bojan ju podcenil, ona vie zničiť túto chorobu, ale zničí tým aj svojho milého. Aj tak už je mŕtvy.
„Alvea,“ vytrhol ju z myšlienok, „mám dcéru, je to dieťa Lesa. Sľúbil mi, že, ak splním túto úlohu, nechá ju nažive. Je v jeho zajatí, mám o ňu strach.“
„Ako ste sa k nemu obaja dostali?“ nechápala. Nevedela si predstaviť, že by opustili Les. Bytosti Lesa boli vždy dosť silné, aby sa ubránili, či už pred ľuďmi alebo čarodejníkmi. Prečo by mali padnúť do rúk niekoho, koho strážia na Vrchu?
„Vládne mŕtvym. Zatiaľ ho držíme na mieste, ale on sa snaží prebojovať von. Kým my strácame, jemu sily pribúdajú. Trvá to pridlho. Moja dcéra chcela s ním vyjednávať. Naoko rešpektoval bielu zástavu a zastavil boje. Nechal poslov vstúpiť na svoje územie. A potom ich zajal. Nič mu nie je sväté. Keď zistil, že je moja dcéra, poslal odkaz. Šiel som k nemu dobrovoľne, chcel som ju vyslobodiť. Sľúbil, že ju prepustí výmenou za mňa. Zabil ma a ju si ponechal ako zajatkyňu. Nedá sa mu veriť. A predsa som dúfal, že aspoň teraz dodrží slovo,“ myšlienky na dcéru oslobodili jeho uväznenú dušu.
Alvea okamžite zhasla všetky stopy mágie v mŕtvom tele, to sa bez slov zosunulo na zem. Podišla k nemu bližšie, už jej nič nehrozilo. Pred ňou ležalo bezduché telo. Bez mágie ostalo len pár kostí, ktoré ho ničím nepripomínali. Duša sa oslobodila, ale nevráti sa do Lesa, musela by ho tam zaniesť. Len tak funguje znovuzrodenie.
Na to nemá čas. Cesta je ďaleká a nebezpečná. Musí zmiznúť. Bojan ju sleduje, mohla by všetko pokaziť. Nie je to ona, kto zachráni svet. To dokáže Kráľovná bielej mágie. Nesmie jej stáť v ceste.
Pobozkala ho a pohladila.
„Odpusť, viac pre teba nemôžem urobiť,“ zobrala bezvládne kosti a pochovala ich pri domčeku, v ktorom bývala s Mirkou, chcela ho mať blízko.
„Zbohom, láska moja, čoskoro sa k tebe pridám, je čas.“
Hneď ráno oznámila Mirke, že ju navždy opustí, jej život sa naplnil. Mirka tomu neverila. Utešovala ju, že je len unavená, potrebuje nabrať síl. Liečili ako každý iný deň a večer sa ako vždy uložili každá na svoju posteľ pod oknom. Tma pohltila les, v kozube dohorieval plamienok. Alvea počkala, kým Mirka pokojne zaspí, aby sa vydala do rúk smrti.
„Pôjdem,“ povedala, ale nie nahlas. So smrťou netreba používať slová. „S akou tvárou ma budeš vyprevádzať na poslednej ceste?“
„Levius?!“ vykríkla od radosti. „Naozaj vieš človeka potešiť.“
„Nie som Smrť. Dostal som povolenie osobne ťa vyprevadiť.“
„To si ty, Levius?“ pohladila ho po krásnej tvári. „Nemohla som ti dopriať znovuzrodenie, nemohla som ju ohroziť,“ ukázala na dievča ležiace na posteli pod oknom.
„Netráp sa, už budeme spolu. Nevedel som…“ pozrel na dievča, „nebude sklamaná, že ju opúšťaš? Myslíš, že to zvládne?“
„Sklamaná bude, ale inak to nešlo. A či to zvládne? To už je na nej, nás už to trápiť nebude. Urobili sme, čo sme mali,“ postavila sa, chytila ho za ruku a navždy zmizli. Na posteli ostalo ležať len Alveine unavené, prázdne telo.
JAROSLAVA
„A práve prichádza,“ povedala, otáčajúc sa k dverám s rukami vystretými na privítanie plnou náručou, „môj syn.“ Znelo to hrdo.
Otočila som sa tým smerom a zbadala ho. Vysoký, urastený muž s kučeravými, na koncoch slnkom vytiahnutými vlasmi a krásnymi prenikavými modrými očami, ktoré vynikli vďaka tmavému obočiu a rovnako tmavým mihalniciam. Vpravo pri kútiku úst čiaročka, drobná vráska, často sa uškŕňa. Sebavedomie z neho kypelo.
Sklopila som oči a začervenala sa, lebo ma pristihol, ako ho pozorujem. Uškrnul sa.
Postavu mal pevnú a cez porozhalenú košeľu sa mu vzdúval svalnatý hrudník.
„Mami!“ vykríkol a tuho ju objal. Potom sa akoby spamätal, kľakol na koleno a bozkal ju na ruku, „Vaša Výsosť,“ neznelo úctivo, skôr akoby mu to oslovenie bolo smiešne.
„Dobre, dobre,“ dvíhala ho zo zeme, „chcem ti predstaviť toto zázračné žieňa, ktoré ma dostalo z najhoršieho a čo je ešte zaujímavejšie,“ schválne urobila dramatickú pauzu, „je to Alveina chovanka,“ dokončila nadšene.
Drzo na mňa pozrel, doslova ma prehodnotil od hlavy po päty a zasa sa uchechtol: „Takže mi môže jednoducho počariť. Nemal by som nosiť nejaké ochranné amulety alebo čo?“
„No, len no, buď slušný!“ napomenula ho zo žartu matka. „Vedma Mirka mi práve nielen zachránila život, ale aj vrátila radosť do života. Takže sa môžem vrátiť k svojim vladárskym povinnostiam a ty k svojej neviazanej zábave, ale,“ načiahla sa za ním, lebo keď začul posledné slová, rozbehol sa so širokým úsmevom k dverám, „ešte ťa predsa len čaká jedna povinnosť!“
Zastal, akoby s obavami, len váhavo sa otáčal naspäť k matke.
Zvážnela: „Prišiel Gottfriedov zmocnenec, musím s ním rýchlo niečo prejednať, lebo večer budem s Mirkou pokračovať v terapii. Tak som ťa chcela poprosiť, aby si našej vedme ukázal krásy paláca,“ prosebne sa na neho usmiala a pozrela na mňa. „Mirka, zlatko, nehnevaj sa. Je to veľmi dôležité a len vďaka tebe sa tomu vôbec ešte môžem venovať. Stretneme sa pri západe slnka na našom starom mieste.“ Ukázala na syna: „Vie byť aj milý, ale schováva to.“
„Slečna,“ povedal zdôrazňujúc to slovo, aby bolo jasné, že on ma ako vedmu neberie, a že je jasné, že som slečna. Nastrčil rameno, pričom sa mierne predklonil a druhou rukou naznačoval k dverám. Prešla som okolo neho, akoby som ponúkané rameno nezbadala, niečo ma na ňom dráždilo a hnevalo. Vyprskol od smiechu, pobehol, aby mi zobral ruku a vložil si ju pod rameno.
„Rigor, ale slušne,“ okríkla ho ešte matka, ale už bola mysľou niekde inde. Niekde, kde sa riešili vážnejšie problémy, ako moja urazená hrdosť.
Vôbec som nevedela, ako sa mám správať. Kráľovná Jaroslava mi bola blízka, skoro ako matka. Ale bola som ďaleko od toho, aby som tohoto muža nazývala svojim bratom. Bol neskutočne príťažlivý a sebavedomý, a práve tá jeho namyslená sebaistota ma dráždila a hnevala.
Trochu sme sa vzdialili od matkinych dverí a už ma schytil za ruku ako malé dieťa a ťahal behom niekam preč: „Poď, ukážem ti, čo ja považujem na našom paláci za najkrajšie.“
Neviem, či som mala kričať alebo zastať ako mulica, ale kým som zvažovala možnosti, prebehli sme bielymi kamienkami vysypaným nádvorím a už sme stáli pred veľkými ťažkými dverami z dreva, po stranách zdobenými čiernym kovaním.
Tu som to nepoznala, nebol dôvod sem zájsť. Zvykla som sa túlať po zámku, ale vyhľadávala som predovšetkým záhradu, kde sa okrem záhradníkov nikto nepotuloval, jazierko, ktorého pokojná hladina mi vnášala mier do rozbúrenej, nešťastnej duše a neďaleký les. Tam ma nikto nehľadal, a nebola veľká pravdepodobnosť, že niekoho stretnem.
Za ťažkými dverami sa otvoril obrovský priestor s vysokým stropom, plný do pol pása obnažených mužov. Niečo ako šermiareň či cvičebňa, kto sa v tom vyzná. Muži spolu zápasili, a keď nás zbadali, všetci, akoby uťal, zastali, ich pohľady spočinuli na nás.
„Nenechajte sa rušiť, páni. Jeho Výsosť ma požiadala, aby som tuto vedme,“ žoviálne zdôraznil, „ukázal krásy nášho paláca a ja, ako iste viete, práve toto miesto považujem za najkrajšie. A zároveň nezmeškám svoj tréning.“
Pobehol do vnútra, strhol zo seba košeľu, šmaril ju do kúta a chopil sa meča. Naznačil výpad, ale napadnutý rytier ho včas s úsmevom zachytil.
Už sa smiali všetci. Niektorí sa vrátili k pôvodnej činnosti, iní ma zvedavo pozorovali. Aj on sa na mňa obzrel a s úškrnom podpichovačne dodal: „Sú to samí šľachtici, samá lepšia spoločnosť, stačí si vybrať,“ rukou ukázal na zapotených mužov, drzo mi hľadel do očí a vyzývavo sa smial.
Prvýkrát v živote som pochopila, čo znamená „vzkypela v ňom zlosť“. Celkom bez rozmyslu som k nemu pristúpila príliš blízko s úmyslom vykričať mu do tváre, ako sú mi tie jeho tituly ukradnuté. Ale od hnevu mi slová uviazli v hrdle a ja som len zlostne dupla nohou a zutekala. Ohromne som ho pobavila a zabávali sa úplne všetci. Prebehla som palácovým nádvorím, ktoré som za tie tri mesiace celkom dobre poznala. Práve som sa nedobrovoľne oboznámila s pánskou časťou dvora.
Chcela som ujsť do lesa, to je vždy moje útočisko. No v poslednej chvíli ma zlákalo jazierko, kde som pred západom slnka s obľubou sedávala. Záhrada plná starostlivo pestovaných ruží a kvetín od výmyslu sveta pomaly mizla medzi stromami ovocného sadu, ktorý sa strmo zvažoval dolu k jazierku. Plávali v ňom okrasné rybky. Nikto ani netušil, aké skutočne živé to jazierko je. Priveľa krásy ľuďom unikalo. Neboli schopní pozastaviť sa a naplno rozhliadnuť okolo seba. Pani jazierka mi na hladine zazrkadlila svoj pozdrav, ja som len nemo kývla hlavou. Vždy ma upokojoval pohľad na vodnú hladinu. Sadla som si do trávy a chrbát oprela do strmo sa zvažujúceho brehu.
S hlbokými výdychmi som špekulovala nad tým, ako som si mohla čo i len pomyslieť, že je očarujúci. Bol to namyslený, neúctivý, drzý, naničhodník! Cítila som sa nahnevaná a ponížená.
Len veľmi pomaly sa mi stabilizoval dych a upokojovala myseľ, lebo som sa rozhodla, že to nechám na prírodu, a nebudem nič riešiť. Nechcela som plytvať mágiou na niečo, čo som si ani nemienila pripustiť, totiž, že ma vytočil. Svoje schopnosti používam na dôležitejšie veci.
Znovu som zapochybovala, či bolo správne Jaroslave tak veľmi dôverovať a všetko prezradiť. To, ako dokážem vnútorným zrakom vojsť do človeka a ošetrovať ho alebo len upokojiť, keď sa rozčúli, či nahnevá. Nepotrebujem bylinky, lieky, vôbec nič. Potrebujem sa len sústrediť na to, čo vidím v jeho vnútri.
Alvea, moja náhradná matka a učiteľka, ma celý život učila nič neprezrádzať. Vždy konať tak, aby si to ľudia mohli prirodzene vysvetliť. Lenže bola to práve ona, kto ma poslal za kráľovnou. Boli kedysi ako sestry. Prečo by ma po svojej smrti za ňou posielala, keby jej nedôverovala?
Keď som v to ráno konečne prijala skutočnosť, že naozaj umrela, rozbehla som sa lesom rozhodnutá trápiť svoje telo únavou, aby duša toľko nevzlykala. Blúdila som, neschopná myslieť na iné. Stále sa mi v hlave opakovali jej slová: „Môj život sa naplnil, ďalej pôjdeš sama, Mirka.“ Myslela som, že je len vyčerpaná, že to prejde.
Žili sme v drevenom domčeku na okraji lesa, v jedinej izbietke, kde neustále horel oheň v kozube, aby sme kedykoľvek mohli pripraviť bylinky. Ľudia v dedine ani netušili, že som čarodejnica. To Alvea sa postarala, aby to nevedeli. Vážili si ju, keď sa ujala najdúcha, dievčatka, pohodeného v lese, zaúčala ho do liečby. Považovali nás za čudáčky, ale nám to tak vyhovovalo. Každý chorý si nás našiel, zdravý sa nám radšej vyhýbal. Len zvieratá sa nechávali liečiť bez problémov, jednoducho čarami. Náš život sa mi páčil. Myslela som, že to takto ostane navždy. Stále nedokážem pochopiť, prečo ma opustila.
Začula som kroky, jemné, ženské, mne už dobre známe, ale neotočila som sa.
„Mrzí ma to. Rigor sa, zdá sa, k ženám správať skutočne nevie. Myslím, že mu čoskoro pristrihnem krídelká a ožením ho, však on sa naučí,“ hovorila, ospravedlňujúc sa a sadajúc si ku mne na zem do trávy. „Nemala som na neho veľa času, keď zomrel jeho otec. Chlapské záležitosti s ním prejednávali leda tak vychovávateľky a učitelia šermu, jazdectva a iných hlúpostí. Čo ti urobil?“ objala ma okolo pliec a pozrela na mňa spýtavo.
Hľadela som jej do očí a zrazu mi to všetko prišlo smiešne. Cez slzy smiechu som vysypala: „Zaviedol ma do šermiarne plnej polonahých rytierov.“
Smiala sa aj ona, ale myslím, že skôr nakazená mojim smiechom, než že by ju príhoda skutočne zabavila.
„To mu teda musím poriadne vytknúť. “
„Tak vy sa tu dobre bavíte a ja vás hľadám po celom paláci,“ povedal naoko podráždene zadýchaný Rigor. Takže po paláci sa skutočne prebehol.
„S tebou si to ešte vybavím, synku,“ pozerala na neho vyčítavo, snažiac sa zadržať smiech, „ale teraz už tvoj čas vypršal. Vrátime sa na svitaní. Budeš ma čakať na cestičke do lesa.“
„Nemal by som ísť radšej s vami?“ vyzeral ustarane.
To jeho mamu pobavilo: „Už tri mesiace sa po nociach takto zabávame, a ako vidíš, naozaj nám to prospieva.“
Ukradomky na mňa pozrel, ale ja som ho hrdo odignorovala.
„Ako som povedala, na svitaní,“ zdôraznila, vystierajúc ruky, aby ju zdvihol zo zeme.
Keď potom podal ruku mne, tvárila som sa, že ju nevidím a vstala som sama. Detinské, ale nemohla som inak. Neusmial sa, ani len neuškrnul, jeho obavy o mamu boli skutočné.
Jaroslava si ma chytila okolo pliec a vybrali sme sa do lesa. Sprevádzal nás len pohľadom, našťastie.
Akonáhle sme vstúpili medzi stromy, bolo mi ľahšie. Ťažoba všetkej tej ľudskej prítomnosti zo mňa opadla. Hneď sa mi voľnejšie dýchalo a cítila som sa opäť slobodná. Sem patrím. Lesné bytosti ma nemo zdravili, ja som s úsmevom odpovedala. Nič sme nehovorili, tu sa komunikuje bez slov.
Túlali sme sa lesom, brodili trávou a zhlboka dýchali. Kráľovná dokázala mlčať, na nič sa nevypytovala. Každý strom má svojho strážcu, ducha, ktorý s ním splýva, žije s ním. Ľudia o niečom takom nemajú ani potuchy. Keby väčšmi rešpektovali lesné pravidlá, mohli by bez obáv vchádzať do lesa a odchádzať obohatení.
Strážca voňavej borovice ma očakával, padli sme si do oka od prvej chvíle, obľúbila som si ho. Aj on sa tešil z našej prítomnosti. Roztvoril náruč, aby nás privítal, povolil nám čerpať energiu z jeho stromu. Sadla som si a oprela sa o kmeň, nemo si prisadol. Jaroslava o jeho prítomnosti nemala ani potuchy. Zavrela som oči a zaklonila hlavu. Nohy mi splynuli s koreňmi pod zemou a telo zapulzovalo novou energiou. Stala som sa súčasťou stromu, súčasťou systému, ktorý prúdil od koreňov po vetvy a zasa spať. Strom nás prijímal, srdečne pulzoval životom a delil sa s nami o slnko, aj vodu, o všetko, čo počas dňa získal. Ja som mu neostávala nič dlžná. Za iných okolností by som s ním vedela splynúť naveky. Ale nenarodila som sa ako dieťa lesa, som človek. Hoci Alvea ma v lese našla.
Jaroslava si bez slova prisadla, nič som nemusela vysvetľovať. Nepotrebovala vedieť, ako sa to deje. Podstatné bolo, že cítila, ako sa do nej vlieva nová sila. Stačilo zavrieť oči a nechať sa odnášať na vlnách energie, ktorá pulzovala všade okolo nás.
Kráľovná ma v tom pravom zmysle slova nepotrebovala. Chorobu sme zahnali už dávno. Potrebovala len obnoviť sily, doslova zvyknúť si na zdravie.
Naozaj mala na mále a nečudo, že sa lúčila so svetom, keď som za ňou prišla. Bola na tom veľmi zle. Bez pomoci by túto nemoc neprekonala. Ale asi ani netušila, ako veľmi pomohla ona mne, keď som stratila najbližšiu bytosť na svete. Bola by som sa umárala žiaľom. Na smrť chorá kráľovná ma dostala zo sebaľútosti, vrátila mi chuť do života. Cítila som sa potrebná.
Jej zámok nebolo ťažké nájsť. Už z diaľky spoza vysokých múrov trčali dve špicaté veže obklopené hustými stromami. Bola ešte tma, len mesiac osvetľoval veže do biela. Pôsobili belšie ako v skutočnosti. Až o niekoľko dní neskôr som si uvedomila, že majú príjemnú pieskovú farbu.
Strážnik so mnou cez okienko nevrlo rozprával, rozospatý a prekvapený, že sa niekto odvážil prerušiť ho uprostred spánku. Keď začul, že ma posiela Alvea, okamžite ma vpustil dnu a niekam zmizol. O pár chvíľ prišla pre mňa slúžka. Zobrala ma rovno do spálne chorej kráľovnej.
Zblížili sme sa. V jej blízkosti som mala pocit, že je so mnou Alvea. Pomáhalo mi to zabudnúť, že už nie je medzi nami. Alebo skôr zmieriť sa s jej neprítomnosťou.
Chorobu som musela okamžite zastaviť a to magicky. Inak by mi kráľovná zomrela pred očami. Ďalej som postupovala opatrne. Každý deň pila moje bylinky, nakoniec som nasadila liečbu v lese.
Dnes je Jaroslava zdravá, teraz už ju neliečim, len vylepšujem, aby som oplatila lásku a starostlivosť, ktorou ma obklopila. Pustila som sa do jej vekom opotrebovaných kostí, moja myseľ vypĺňala popraskané miesta, dlhšie vydržia.
„Kam pôjdeš, keď so mnou skončíš?“ vytrhla ma z myšlienok.
„Presne ani neviem,“ snažila som sa vrátiť do sveta ľudí, tí majú vždy nejaké konkrétne plány a cítia potrebu sa o nich rozprávať.
„Alvea ti nepovedala, kam máš ísť?“ čudovala sa. Alveu pridobre poznala.
„Ale áno. Povedala, že keď nebudem vedieť kam, mám zájsť za tebou!“ zasmiala som sa. Alvea ma vždy upozorňovala, že keby sa čokoľvek prihodilo, mám vyhľadať Jaroslavu, je to blízka bytosť.
„No, to ma veľmi teší, ale jediné čo ti ja môžem ponúknuť, je toto,“ ukázala s rozpriahnutou náručou na svoje majetky.
Skúmavo som na ňu hľadela, zasa raz tá neistota, koľko môžem prezradiť. Vždy musíme byť opatrné, keď sa rozprávame s obyčajnými ľuďmi. Lenže Jaroslava nie je len taký neznámy niekto, jej predsa môžem dôverovať.
„Mám hľadať Sklený vrch.“
„Sklený vrch? A čo by tam malo byť?“ vyzvedala so záujmom.
„To neviem. Mal by sa tam naplniť môj osud,“ odtušila som.
„To je celá Alvea! Vieš, tomuto som nikdy nerozumela. Keď sme spoznali môjho muža, mali sme, myslím, rovnaké šance. Dokonca ju asi miloval viac než mňa. Jedného dňa bez rozlúčky zmizla. A vieš, aký mi zanechala odkaz? Každý musí naplniť svoj osud! Asi by som jej mala byť vďačná za prekrásny život po boku milovaného manžela, ale vieš si predstaviť, že ma sem-tam zaskočí pocit neistoty, či by som bola tá pravá, keby neodišla? Hádaj, kedy sa znova objavila? Keď sa mi narodil Rigor! Z ničoho nič sa objavila na zámku.“
„Vedela o ňom?“ vyzvedala som.
„Myslím, že sa to nejako dozvedela. Veď vieš, hovorila, že vidí veci. Vycítila, že je čas byť krstnou mamou!“ zasmiali sme sa.
„A viacej ste sa nestretli?“ zaujímalo ma.
„Nie, viac som ju nevidela,“ povedala smutno, „ale o tebe som sa dozvedela, a vôbec nie náhodou. Sama sa o to postarala. Prišiel k nám starý bohatý kupec a povedal, že Alvea má chovanku. Splatil jej tým nejaký dlh. Veľmi ma potešilo, že už nie je sama.“
Začínalo svitať, zodvihli sme sa. Jaroslava má na zámku kráľovské povinnosti, po noci v lese odchádza nabitá energiou. Ja sa cez deň obyčajne len potulujem. Odkedy je zdravá, nemám tu toho veľa na robote.
… pokračovanie v románe.
