Ukážka:
Ciest je veľa, oheň je jeden
Démon upieral pohľad svojich temných, zadymených očí na menšiu postavu pred sebou. Jeho rohy a zuby vytŕčali z hranatej hlavy do všetkých smerov a uhlov. Čierne brnenie zošité z koží dávno zabitých bojovníkov a rinčiace reťaze budili v okolí pocit hrôzy, pod ktorým sa aj steblá trávy a nenápadné lesné kvety, ktoré predbežne neboli ohrozené, mimovoľne skláňali. Nie však muž v kilte.
„Hovorím ti to naposledy: Zober si tú klobásu a pakuj do lesa! Nechci ma vytočiť,“ zavrčal mierne otrávený hlas Roba McEesha, z ktorého natiahnutej dlane sa šírila jemná vôňa čerstvej údeniny ako štít proti temnote sálajúcej z démona. Démon ostal zarazený. Celé desaťročia pred jeho hrôzostrašným pohľadom davy dedinčanov bezhlavo utekali do všetkých strán, lumíky skákali z útesov a stromy hrôzou dreveneli, no časy sa zmenili. Navyše tu bol nový. Čo mohol vedieť o tom, ako to chodí? Váhal, lebo klobáska zavoňala aj jeho pekelnému nosu a z útrob jeho plameňmi ovinutého žalúdka sa náhle ozvalo temné basové zaškvrčanie.
„Tak počuješ? Nemám na to celý deň,“ zamračil sa Rob. Démon rozprestrel krídla ako mračno zla stúpajúce ponad masívne ramená, natiahol ruku hrubú ako kmeň mladého bučka a dvoma krivými paznechtami opatrne chytil ponúkaný koniec klobásky. Predsa len to bol pre všetkých dobrý deň.
Rob sa vracal v pomaly sa rozprestierajúcom západe slnka a ešte nejakú dobu počul dupot odchádzajúceho démona, ktorý si, teraz už veselší, pochutnával na dnešnej koristi. Rob však vedel svoje – keď má človek celé dni skákať po skalách a dramaticky vystupovať z hmiel Vysočiny, ľahšie je mu niesť v batôžku zopár klobások, než sa nadrapovať s obojručným mečom. Keď vybehol pomedzi skaly na vrchole kopca, v oknách ich domca už blikalo večerné svetlo kozuba a všade naokolo sa rozprestierala mäkká tma letného večera. Počul hlasy ostatných, ozývali sa zvnútra a presakovali von do vzduchu. Sadol si na veľký kameň pred domom, odkiaľ mal vysvietené Mestečko, krčiace sa na úbočí Vysočiny, ako na dlani. Vytiahol zo zákiltia starú vyrezávanú flautu a pustil sa do svojej obľúbenej piesne Hrad je v keli. Tóny pršali dole
z vrchoviny ako dážď, ostré, husté a jasné.
***
Dvere krčmy sa rozleteli dokorán a veselým krokom dnu vkráčal William Robert Alastair Bernard Eric Clifford McEesh, hrdina dávnych bitiek, premožiteľ panien a neohrozený bojovník. Popravde, neohrozeným bojovníkom bol najmä odvtedy, čo sa ho už nikto nepokúšal ohrozovať, ale to mu ani na popularite, ani na sebavedomí neuberalo. Rozhliadol sa po zadymenej miestnosti a zaostril na stôl, pri ktorom sa krčil starý muž, oblečený do šedých handier neurčitého tvaru, a práve čosi zaujato vysvetľoval veveričke, ktorá slamkou ledabolo popíjala pivo z veľkého krígľa stojaceho uprostred stola. Keď pristúpil ku stolu, veverička sa mierne zatackala. Sadla si do dreveného popolníka vedľa pohára a neistým pohľadom si premerala prichádzajúceho.
„Máš tu voľno?“ uškrnul sa horal a než stihol opýtaný odpovedať, sadol si oproti nemu.
„Tak ako ide život, starec?“ opýtal sa a bolo to o to vtipnejšie, že muž oproti nemu bol naozaj starec. Druhý muž až teraz spustil pohľad zo zvieratka a zahľadel sa na spokojnosťou žiariaceho horala.
„Ja som Sandálf Šedý! V hodine núdze prichádzam so správami a radou!“ deklamoval, pričom veľavýznamne preniesol pohľad z takmer prázdneho pohára na muža sediaceho oproti.
„So správami a radou? Len mi nehovor, že máš zasa hodinu núdze. Minule sme kvôli tomu, že si tam celý čas vysedával, nemohli ísť na záchod a skoro sme si potentovali kilty.“
„Ale čoby!“ zahriakol ho čarodej, „bola to len chvíľka. Navyše, niet sa čo čudovať, keď má človek jesť tie Fičúrove vývary.“ Kývol urazene hlavou smerom k starému barmanovi, ktorý napriek tomu, že sa opieral o palicu, jastril po krčme pohľadom človeka, ktorý vie, o čom je život, a vie, o čom je kšeft.
„Netáraj, ty starigáň. Jedlo robím dobré, len nesmieš byť furt nadraný jak činka! Za mojich mladých liet by sme ťa hodili do potoka a premasírovali vidlami miesto večere,“ zavolal spoza pultu Dedo Fičúr.
Dedo Fičúr bol široko-ďaleko známa osobnosť, najmä v časoch, keď ešte nebol krčmárom, ale viedol gardu Mestečka v mnohých odvážnych a krvavých výpravách, z ktorých sa obvykle vrátil jediný. Pod jeho velením nebol v miere prežitého nebezpečenstva rozdiel medzi výpravou za strateným mačiatkom a lovom krvilačných lesných démonov. Až na staré kolená zvoľnil Dedo Fičúr tempo a stal sa šéfom krčmy, neohrozeným vládcom sveta alkoholu, ktorého pravidlá sú často neúprosnejšie než tie, ktoré pojednávajú o love bytostí pekelných.
„Pazgrivec jeden vyschnutý… čo ten vie o svete…“ drmolil nesúvisle Sandálf a trasúcim sa prstom poškrabkal veveričku, ktorá sa medzičasom rozvalila v miske od orieškov na brušku.
„Fičúra si nevšímaj,“ prehodil McEesh spokojne a premeral si spýtavým pohľadom spiace zvieratko, ktorému teraz tiekla z kútika úst dlhočizná slina. „Od kedy máš parťáka?“ opýtal sa a kývol hlavou smerom k miske oranžových chlpov.
„Od včera. Mala poranenú nohu, tak som si ju zatiaľ nechal, reku uvidíme, čo sa z nej vykľuje. Volá sa Lorka,“ zaškeril sa Sandálf, zatiaľ čo unavená ryšavá kôpka sa pri svojom mene prebrala, neisto otočila hlavu k Williamovi Robertovi Alastairovi Bernardovi Ericovi Cliffordovi McEeshovi a žmurkla jedným okom. Nie však tak, ako žmurkajú ľudia, keď k sebe priťahujú vrchný aj spodný okraj oka, ale jednoducho zatvorila a otvorila pravé oko. Potom znovu odkväcla.
Práve keď sa čarodej nadýchol, aby pokračoval, rozleteli sa dvere krčmy druhý raz dokorán. Bolo to celkom iné buchnutie ako to prvé, ktoré sa dalo označiť za lenivé a priateľské. Toto buchnutie bolo rázne a agresívne, ako gong pre všetkých návštevníkov, výstraha pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Do krčmy vošiel chlap veľký ako stodola, v ramenách taký široký, že sa dnu ledva pretlačil, hnevlivý výraz v tvári, ruky ako lopaty, jednoducho klasický borec, ktorý hrdinu trošku postraší, než v čestnom boji vypustí všetku krv do kanálu pri ceste. Namieril si to rovno k Sandálfovmu stolu a cestou vrážal do každého, koho stretol.
„Hej! Ty si Wrabec McEesh?“ opýtal sa a udrel silnou päsťou do stola.
„Keď poviem, že nie, budem môcť v pokoji dopiť svoje pivo?“ Wrabec si pritiahol Sandálfov pohár.
„Okradol si môjho brata o desať zlaťákov!“ Zreval chlap.
„Okradol? Vyhral som ich v kartách. Nemá hrať o peniaze, ak sa bojí prehrať,“ prehodil Wrabec, ale tušil, že to nebola odpoveď, ktorou by si v danej situácii zásadne pomohol.
„Teraz hneď tie peniaze vrátiš alebo ťa rozkrájam na malé kúsky.“ Chlap vytasil dlhý meč, ktorý hrozivo zazvonil a vrhal nepríjemné odlesky v žiare pochodní, umiestnených na stenách.
„Ten chlapec mal štyri roky! S takým nemôžeš hrať o peniaze!“ rozkričal sa. „Hneď to všetko vráť.“
„Myslíš, že chodím do krčmy s toľkými peniazmi?“ opáčil Wrabec McEesh pokojne.
„Tak to máš zlý deň, mladý.“ Svaly na hrudi sa chlapovi dvíhali a klesali podľa toho, ako sa mu valili vlny adrenalínu žilami a s ťažkým dlhým mečom sa pohrával ako s pierkom. „Vyzývam ťa na súboj.“
„Do prvej krvi?“ opýtal sa vážne Wrabec.
„Do prvej krvi,“ odpovedal zamračený chlap.
Wrabec nedbalo drgol rukou o čepeľ mužovho meča, pričom sa jemne porezal. Prezrel si ruku, na kto
rej sa objavili malé kvapky zasychajúcej krvi.
„Vyhral si,“ oznámil chlapovi a otočil sa späť k stolu. Chlap civel na svojho prekvapivo porazeného súpera ako v tranze.
„Ale… to… ne… to… hádam… akoby… nedá sa…“ habkal a koktal chlap, ktorý v momente víťazstva netušil, čo to vlastne vyhral, ani ako s tým naloží. To sa však už z rozmazaného šedého pozadia reality predrali na povrch ruky a nohy veselých a spokojných štamgastov, ktorí nemali radi krčmové bitky, lebo sa im vždy porozlievalo pitie. Táto banda dobrákov pohltila nespokojného chlapa ako páchnuca alkoholická chobotnica a vtlačila mu do ruky pohár smradľavého chľastu.
Netrvalo dlho a aj čarodej sa zdvihol, zobral misku so spiacou veveričkou a vytackal sa z dverí krčm
y. Pred odchodom čosi zašepkal a koniec jeho palice sa rozsvietil bledým svitom. Keby vedel aj nejaké iné kúzlo, možno by neskončil ako štamgast Fičúrovej krčmy. Na druhú však mal, ako tradičný návštevník krčmy, veľké šťastie, že poznal práve toto kúzlo. Aspoň si po ceste domov nerozbil hlavu.
Wrabec ostal pri stole sám a dopíjal svoj krígeľ piva. Vždy, keď sedel v krčme sám, prezeral si ostatných návštevníkov, akoby to bola nejaká humorná výstava. Pri jednom stole sa klátil Pišta Fičúr, mestský gardista, ktorý neoplýval veľkou inteligenciou, no napriek tomu si vedel veľmi dobre spočítať, do ktorej krčmy má chodiť, aby od starého otca dostal sem-tam za pohárik na sekeru. Banda neznámych, po zuby ozbrojených trpasličích dobrodruhov sa nad čímsi skláňala a rýchlo debatovala v niektorom z ich tajných jazykov pri vedľajšom stole a kováčov syn Miloš sa spolu s partiou miestnych mládencov rehotali na náprotivnej strane. Ďalších hostí Wrabec nepoznal a mnohí z nich ani neboli tunajší. Súmrak sa postupne vytratil, podobne ako Pišta Fičúr, ktorý po sebe zanechal toľko prázdnych pohárov, že by z nich mohli postaviť skleník.
Keď sa Wrabec McEesh dvíhal od stola, nebol zďaleka taký koordinovaný, ako kým sedel a pil. Ponaprával si kilt, vysypal niekoľko malých medených mincí na stôl a kývol Dedovi Fičúrovi, ktorý si ho podozrievavo premeriaval, ako každého, kto ešte nezaplatil a priblížil sa ku dverám. Vyšiel von a zamieril domov. Z diaľky sa niesla ozvena Robovej flauty. Bola to pieseň Hrad je v keli.
… pokračovanie v knihe.
