Kapitán postavil pred zatknutého plastový pohárik s instantnou kávou z automatu. Už na prvý pohľad bola priehľadná tekutina odpudzujúca. Pouličný šarm dopĺňala drevená palička na miešanie. Severín ju vytiahol, oklepal o okraj pohárika a strčil si ju medzi zuby. Pohodlne sa usadil na druhú stoličku, oprel sa a natiahol si nohy.
„Spusti, počúvam ťa.“
Aram sa uchechtol. Ruky v policajných putách mal pred sebou, retiazkou boli pripevnené ku kovovému stolu. Vzal kelímok, uchlipol si, vzápätí skrivil tvár.
„Ešte som na výsluchu nebol. Vždy ma zaujímalo, ako to tu vyzerá. Čarovné.“ Obzeral sa okolo seba. Hodnotil stôl, dve stoličky a šedé steny vymaľované ľahko umývateľným náterom, uprostred podlahy sa tiahol malý odtokový žliabok. Dve lampy chránila kovová klietka a vo výklenku stálo niekoľko hrubších kníh v pevnej väzbe. Asi zákonník.
„Sme v prípravnej miestnosti. Tu podozrivých bez kamier a nahrávacích zariadení najprv vypočujeme, vyladíme ich odpovede, neveril by si, koľkokrát počas výsluchu zabúdajú, spomínajú si a menia názory. Keď si veci ujasníme, prejdeme vedľa a tam si všetko už zaznamenávame.“
„No páni. A to je v poriadku? Veď ma tu môžeš mlátiť zoznamom hlava-nehlava a nikto mi nepomôže.“
„Môžem ťa mlátiť, kedy chcem. Sme na stanici, nie v reštaurácii. Ak si podozrivý, vypočúvacie metódy sú voľnejšie. Hlavné je, aby ti nezostal trvalý dôkaz nášho rozhovoru. A mimochodom, pozeráš staré filmy. Zoznamy už roky nepoužívame. Minuli sa a nové netlačia.“
„Čo fičí teraz?“
„Silikónové boxery a klasické obušky. Tiež Biblia.“
„Kriste!“
„Desatoro vymláti priznanie aj z trestanca. Ale máme tu aj Korán a Tóru, keby si chcel,“ ukázal na poličku.
„Takže sme tu len my dvaja? Môžem hovoriť?“
„Okamžite vysyp, čo sa stalo v Prodigy, kým nepribehne niekto od otca. Nemôžem ťa chrániť, keď neviem, o čo ide! Zošalel si?“ pohoršoval sa kapitán.
„Mŕtvola nie je problém. Teda je, ale nie taký, ako si myslíš. Do poslednej chvíle mi nedošlo, že ho dolu nájdete, lebo nie je mŕtvy.“
„Videl som ho a poviem ti, že mŕtvejší už nebude.“
„Volá sa Leonard, umeleckým menom Leonidas. Má stopäťdesiat rokov a je to pravý nefalšovaný upír. Nemôže umrieť. Práve preto ma dnes nasral. Mal som plnú hlavu nášho otecka a tvojej identity, keď sa v akomsi nepochopiteľnom afekte či depresii obesil. Chápeš?! Vie, že ho slučka nezabije, ale aj tak do nej strčí hlavu. A potom sa trepe na lane a desí dievčatá. Šla mi hlava prasknúť. Vtedy som ho dorazil železom a prikázal, aby ho dole amortizovali mrazom na neskôr. V teple čoskoro zregeneruje a bude zasa ako rybička.“
„Ako upír.“
„Nuž, áno. Ako upír.“
„Kurva, Aram, väčšiu blbosť som už dávno nepočul.“
„Démona a strigu berieš, prečo nie aj upíra? Je to pravda. Uveríš, keď vám zinfarktuje patológ.“
„Hmm.“ Severín premýšľal. O bratovi nepochyboval, ale potreboval si pár vecí ujasniť, aby dokázal správne vyhodnotiť ďalšie kroky. Upír bol pre neho veľkou neznámou. „Ako sa dokázal tak dlho ukrývať? A čo krv? Pije krv, nie?“
„Využíva šarm, hypnózu a urieknutie. Dokáže vymazať nepríjemné spomienky. A áno, krv pije. Ale nie ako vo filme. Trochu decentnejšie. Bez vresku a hystérie. Netrhá hlavy a nevysáva litre, ale uspokojuje svoje potreby a popritom niekoho obšťastní. V podstate je nenáročný, len keby nebol taký deprimovaný. Nemá cieľ, nič ho už nebaví, aj sex považuje za povinnosť a pitie krvi je pre neho skôr nutnosťou než potešením. Potrebuje niekoho alebo niečo, čo by ho skutočne oživilo.“
„Upír! No, to ma podrž! Pozriem sa mu na zúbok, až vstane. Čosi také by sa mi mohlo občas hodiť.“
„Musím ho potrestať, ale je to chudák. Nechaj ho na pokoji.“
„Ako potrestáš upíra, čo nemôže zomrieť? Pustíš mu filmy o upíroch?“ Severín sa pri tej predstave musel pousmiať.
„Napríklad. Ale nie, mám osvedčené metódy a jednu špecialitku. Leo potrebuje trpieť. Má obdobia, keď je šarmantný a zvodný, ale potom za to chce byť potrestaný a ak nedostane poriadne do tela, zasa spraví nejakú hlúposť. Začarovaný kruh. Poriadna domina z otroka vymláti akúkoľvek chuť na vlastný názor. To na čas postačí.“
„No dobre. Vyskúšam ho. Až bude viac-menej v poriadku, vezmem ho za pár ľuďmi, vymaže niekoľko spomienok na vlastnú mŕtvolu a o papiere a fotky sa postarám osobne. Prehliadka Prodigy skončila zatýkaním, bodka. Čo ďalej?“
„Ďalej je väčší prúser. Jeden informátor, krysa nášho otca, vyhrabal tvoj rodný list a prišiel na zmenu mena. Dal si veci do súvisu a chcel pátrať ďalej, ale zastavil som ho.“
„Zabil si ho?“
„Nemal som inú možnosť.“
„Jasné. Spravil by som to isté.“
„Musel som odstrániť aj pani z matriky, ktorá to pre neho našla a pre istotu…“
„No?!“
„Ten požiar v Ružinove. To som bol ja.“
„Čože?!“ vykríkol.
„Tichšie!“
„Čože?“ zašepkal. „Ty si blázon! Šialenec!“
„Musel som. Zápisy, rodný list a zmeny mena boli stále tam. Každému na očiach. Ak by sa otec dozvedel pôvodné meno tvojej matky, spomenul by si a to by bol náš koniec, o tom ťa nemusím presviedčať, braček. Sme v tom spolu. Navždy.“
„Do frasa! Kde je informátor?“
„Požiar v záhradnej chatke dnes podvečer. Nemali by identifikovať ostatky.“
„Takže zmizol. Lenže, ak bol nasadený na teba, starý bude niečo šípiť. Minimálne to, že voľačo objavil a skôr, než mu to stihol povedať, odpísal si ho. To mu dôjde. Nikto z výplatnej listiny Vistera sa len tak nevyparí.“
„Podozrenie ma netrápi, starý vždy aj tak vetril na všetky strany. Hlavné je, že ty si z toho vonku.“
„Na chvíľu. Pasca raz sklapne a všetko sa prevalí. Nie je možné, aby neprišli na to, prečo celé tie roky odolávaš démonovi, hoci nemáš žiadne citové väzby k rodine ani k ženám. V jeho očiach si sám ako kôl v plote. Bez väzieb, bez opory. Pripravená schránka, stačí len vojsť a zabývať sa. Vitaj, démon!“
„Nenávidím ho. Bože, tak strašne ho nenávidím.“
„Ja viem, bratku, viem. Lenže kým nenájdeme spôsob, ako sa k nemu dostať, nič s tým neurobíme. Malé zrady a pomsty mu brnkajú na nervy, možno mu trochu strpčujú život, ale nič viac. Musíme udrieť na správne miesto. Dovtedy…“
„Dovtedy som krotký odvrhnutý syn. Vlk samotár, hoci moja rodina žije a má sa bezo mňa fajn. Bratia, sestra, otec. Nikto z nich sa ku mne nepriznáva, kurva a prečo?! Lebo som obeť označená na odstrel.“
„Dosť už! Prestaň sa ľutovať! Stále si tu, žiješ a nevraví z teba netvor. Máš nádej, môžeš zvíťaziť.“
„Hovoríš, akoby sa to dalo napraviť. Rodina, detstvo, všetko nahovno len kvôli tomu, aby ma zlomil a hodil tomu psovi z Pekla. Prvorodený syn. Parádny darček výmenou za moc a bohatstvo.“
Kapitán potiahol za reťaz, prirazil bradou Arama ku stolu. Bola to tvrdá a nečakaná rana, väzňovi sa okamžite pustila z nosa krv.
„Kurva!“ zanadával Aram.
„Trocha bratskej lásky, ktorú si nemal šancu spoznať.“ Kapitán uvoľnil reťaz a pustil sa do neho päsťami. Po niekoľkých úderoch sa dvere otvorili a do miestnosti vošiel muž v obleku s kufríkom, očividne právnik. Okamžite začal protestovať voči zaobchádzaniu s jeho klientom, ale ten sa, napodiv, usmieval, akoby sa dobre bavil.
„Ihneď ho pustite! To je škandál! Budem sa na vás sťažovať! Tu sú prepúšťacie papiere, nemáte priznanie, nemáte nič!“
„Upokojte sa, pán advokát, lebo aj vám sa pustí krv z nosa ako tuto vášmu klientovi. Aj ten sa vyhrážal a kričal a pozrite, ako to s ním dopadlo. Priveľa emócií škodí pleti.“
„Vy! Vy jeden! Hulvát!“
„Severín Zych, aj mňa tešilo,“ usmieval sa na advokáta, pričom Aramovi rozopínal putá. Pred odchodom ho ešte priateľsky buchol do ramena, čím ho posotil k právnikovi tak prudko, že ten zaspätkoval a zastavila ho až stena.
„Pŕŕ! Nie tak zhurta na slobodu, pán Vister!“ uchechtol sa Severín advokátovi rovno do tváre. „Že pozdravujem otecka,“ dodal na margo Levona Vistera.
„Buďte si istý, že o tomto budem svojho klienta informovať!“
„Mal som pocit, že vaším klientom je Aram, nie Levon Vister.“
Advokát stisol pery. Urazil sa a odvádzal dobitého Arama čo najrýchlejšie preč z policajnej budovy.
„Tiež by som si udrel. Škoda, že nezostal dlhšie,“ skonštatoval Severínov kolega. „Konečne máme Vistera vo väzbe a než si ho stihneš obzrieť, je fuč.“
Do dverí s veľkým hlukom vošla skupina policajtov. Privádzali troch zakrvavených Rómov, v pätách mali ich manželky, ktoré kričali, plakali, rozhadzovali rukami a nadávali. Muži ich aspoň slovne upokojovali a posielali domov k deťom, lenže ony nevnímali nič, len to, že im odvádzajú chlapov.
„Susedská bitka. Dosekali sa nožmi i sekerami, ale len tak naoko, nič vážne. Minule to bolo pre nevestu, dnes pre psa,“ nahlásil veliteľ hliadky pri vstupe.
„Mužov naľavo, ženské napravo, keď už sú tu, urobíme odbery na drogy, prehliadku telesných dutín a zdravotný sken!“ prikázal veliteľ smeny.
Severín vyšiel von, bežná prevádzka stanice sa ho netýkala. Ako policajný mediátor riešil neoficiálne prípady, za ktoré klienti platili polícii nemalé peniaze, ale mal aj vlastné dohodnuté kontrakty. Ak to spadalo do jeho kompetencií, vzal určitý prípad a po jeho vyriešení podal krátku správu a uhradil poplatok zákonu. V podstate robil sprostredkovateľa spravodlivosti ľuďom, ktorí z nejakého dôvodu nemohli alebo nechceli podať oficiálne trestné oznámenie či žalobu alebo podnet na pátranie. Často bol pri riešení rýchlejší než policajná mašinéria, keďže kombinoval policajnú prácu so sieťou informátorov a kontaktmi v podsvetí. Vedel, za kým má ísť a kto mu môže pomôcť.
Mieril do márnice, aby napravil škody napáchané nevydarenou samovraždou upíra a v duchu si predstavoval možné scenáre jeho oživenia na pitevnom stole. Niektoré boli zábavné, iné desivé s tragickými následkami – to v prípade, že by vystrašený upír spanikáril v neznámom prostredí a zaútočil by na kričiaceho človeka.
V najhoršom prípade ho strelím do hlavy ako Aram. No, hej, ale čo potom, kurva? Mohol som sa spýtať, či pije aj zvieraciu. To by sa zohnať dalo, ale odkiaľ vziať ľudskú? Márnosť šedivá, to sú mi veci!
Cesta mu ubehla až príliš rýchlo. Veril, že je pripravený na všetko, ale nejaký jasný plán nemal. Bude improvizovať.
Pri vystupovaní šliapol nohou rovno do jamy s kalnou vodou. Zanadával. Vysoké topánky ho ochránili pred špinou, ísť do centra v iných bol nezmysel.
Vozovka aj chodník boli rozbité, kusy asfaltu odniesli prívalové dažde, ktoré pravidelne upchávali kanály. Voda stála na povrchu, jamy splývali s hladinou. V tme nebolo vidieť označené nebezpečné miesta, preto tu často dochádzalo k zraneniam. Domáci už dávno nechodievali von bez baterky a po zmiznutí niekoľkých psov, si ich majitelia držali pevne na vôdzkach.
Severín rozsvietil baterku. Sudy, pri ktorých sa zohrievali bezdomovci, stáli príliš ďaleko na to, aby mu svietili na cestu. Kľučkoval k ťažkým oceľovým dverám železobetónovej budovy s malými zamrežovanými oknami. Smogom zájdená omietka mohla byť kedysi zelená, dnes už len tmavošedá. Kde-tu z nej odpadli kusy betónu. Pozohýbané roxorové tyče vytŕčali von. Poskytovali ideálny výhľad dravým holubom, ktoré sa ako balistické rakety rútili na neznalých okoloidúcich, uchmatli im niečo do zobáka a zmizli v tme.
Kapitán stisol mosadznú kľučku.
/viac v knihe Prehnité mesto/
