Nikol sa striedavo pozerala na babičku a na tetu. Teta vyzerala rovnako prekvapene ako ona.
„Počkaj, niečomu nerozumiem. Čo niečomu! Ničomu nerozumiem. Mačky testujú ľudí pre to, aby vedeli, či majú ísť ďalej? Kam ďalej? Navyše, čo môže testovať taká mačka? A hlavne, komu o tých testoch rozpráva?“
Jemne si pošúchala kožu na mieste uhryznutia a pomyslela si, že napriek všetkým divným veciam, ktoré sa diali už od jej narodenia, táto nezvyčajná konverzácia zatiaľ tromfla všetko.
„No vieš, moja, odkedy existuje internet, mnohé veci sa vyjasnili. Samozrejme, človek má o to viac otázok, avšak odpovede na ne existujú, len ich treba nájsť. Ja som mala otázky a na niektoré z nich už poznám odpovede. Takže pre začiatok: mačky netestujú ľudí. Testujú nás, len nás. A nie sú to skutočné mačky, ale roboti. Umelá inteligencia, ktorá má podobu mačiek.
„Čože?“ povedali Nikol aj teta obidve naraz.
„Babi, ty ma fakt desíš,“ povedala.
Babička sa len smutne usmiala.
„Keď som hľadala všetky tieto veci na internete a v diskusiách, priznám sa, netušila som, že znova budem mať tú istú skúsenosť. Predstavte si, že Vasila som nepodozrievala ani minútu. Myslím si, že moje predchádzajúce spomienky nejako potlačil, alebo čo. Aby sa mi nevybavili súvislosti. Hneď ako si mi povedala, čo sa stalo, všetko sa odrazu vrátilo.“
Obidvomi rukami si prešla po tvári a vyzerala nahnevaná.
„Ako Vasil,“ povedala Nikol.
„Áno, moja, ako Vasil. Preto robotom, ktorí nás mali špehovať, dali podobu mačiek.“
„Špehovať nás?“ spýtala sa teta. „Dávni Anunnakiovia nás chceli špehovať? Prečo? Priznám sa, že s touto teóriou som sa zatiaľ nestretla ani na nete, ani nikde vo svete.“
„A predsa je to pravda, Hela. Naozaj si si myslela, že odišli a nechali všetko tak?“
„Čo všetko?“
„No, predsa nás. My sme boli ich najlepší projekt. Naozaj si myslíš, že im išlo len o zlato, o jeho ťažbu a potrebu mať lacnú pracovnú silu, keď manipulovali s génmi našich prapredkov? Teda, v prípade obyčajných ľudí – áno. Tam išlo o zlato. Lenže nás stvorili pre iný cieľ.“
„Aký?“ spýtala sa užasnuto Nikol.
Doteraz žila svoj život v presvedčení, že ich stvorenie bolo len dielom náhody. Verila tomu, čo sa naučila v Centrále a čo si našla na internete. Lenže ak má babička pravdu a ide o viac, je zjavné, že nemajú rovnaké zdroje informácií.
„A to som si myslela, že sa nestalo nič horšie, než že Vasil dostal besnotu,“ uškrnula sa Nikol a pokrútila hlavou. „Nakoniec sa dozviem, že nič z toho, čo som a čo o sebe viem, nie je pravda.“
„Aj ja by som veľmi rada vedela, čo sa tu deje a odkiaľ všetky tie veci vieš.“
Teta sa prísne pozrela na babičku. Tá len odovzdane prikývla.
„Myslím, že už prišiel správny čas, aby som vám povedala niečo, o čom som už dlhšie presvedčená.“
Nikol mala taký zvláštny pocit, že fakt, že je zaľúbená do Reptiliána je nič v porovnaní s tým, čo sa dozvie o chvíľu.
„Aspoň už viem, čoho sú schopní,“ povedala babička.
„Kto?“
„Anunnakiovia.“
„Z Centrály?“
„Áno, aj oni. Som rada, že Vasil je preč. Ak naozaj má schopnosť ovplyvňovať myšlienky a nechal ma zabudnúť na niečo dôležité, bolo by veľme nebezpečné rozprávať sa pred ním o veciach, ktoré vám musím povedať.“
„Zaujímalo by ma, ako dlho si to tajila,“ povedala teta. „Nechápem, že aj predo mnou.“
Podľa všetkého sa na babičku urazila.
„Helenka, ani nevieš, ako dlho túžim po tom, aby som sa s tebou mohla o všetkom porozprávať. Lenže ja som vás chcela chrániť.“
Teta sa postavila, išla ku rýchlovarnej kanvici a naliala do nej vodu.
„To chce kávu, dievčatá,“ povedala.
Nikol zabudla, že ju bolí ruka a čakala, kedy už babička začne vysvetľovať svoju zvláštnu teóriu.
„No, ako som už spomínala, začala som pátrať po mačkách, ktoré nejakým spôsobom patrili k alebo sprevádzali ľudí, ako sme my. Mala som pocit, že keď zistím, ako to je, dozviem sa pravdu o smrti môjho syna.“
Hlas ju zradil, tak si musela odkašľať.
„Niekedy som si pri tom pátraní namýšľala, že si len hľadám barličku, aby mi pomohla prežiť smrť mojich najbližších. Ale skutočnosť bola úplne iná. Skontaktovala som sa s ľuďmi, ktorí vedeli viac než ja. Prezradili mi pravú podstatu mačiek-robotov. Existovali už na začiatku našej histórie. Boli vytvorené na to, aby nás špehovali alebo nasmerovali tam, kde bolo treba. Pochopiteľne, nie všetkých – čo by nebolo reálne. Mali na nás dávať pozor, aby zachovali našu rasu aj napriek snaženiu Reptiliánov o jej vyhubenie.“
Teta ju prerušila:
„Počkaj, Kvetka. Nejde mi do hlavy, ako to mohol niekto vedieť. A čo Centrála? Oni vedia?
„Samozrejme. Správcovia Spoločenstva Anunny o mačkách vedeli vždy. Aj my sme o nich vedeli vždy – je to zakódované v našej pamäti. Mačkám sa hovorilo „spoločníci“ a naši predkovia sa nimi riadili celé tisícročia a spoliehali sa na ne. Napríklad v starodávnom Egypte mačky uctievali. Podobných kultov je na svete veľmi veľa. Teda, bolo.“
„A čo sa zmenilo? Prečo o nich nič nevieme teraz?“
Nikol si spomenula, ako sa jej v súvislosti s Vasilom zjavovalo v mysli slovo „spoločník“. Nebola to náhoda. Mala ho zakódované v génoch.
„Čo sa teda zmenilo?“ zopakovala tetinu otázku aj ona.
„Prišiel rok dvetisíc.“
„Nebodaj aj mačky čakali na koniec sveta?“ uškrnula sa teta.
„Dá sa povedať, že áno,“ úplne vážne odvetila babička. „Začiatok konca sveta, takého ako ho poznáme, sa začal v roku dvetisíc.“
Babička sa pozrela na svoju sestru a vnučku a zbadala, ako stuhli od prekvapenia a bolo jej ľúto, že teraz sa dozvedia krutú pravdu o svete, v ktorom žijú. Úplne sa im zmení uhol pohľadu naň.
„Od roku dvetisíc sa program robotických mačiek zmenil. Prestali byť spoločníkmi. S ohľadom na to, že prioritou ich a aj našich stvoriteľov Anunnakiov už nie je pasívne pozorovanie. Mačky majú za úlohu vyhľadávať kandidátov na presun.“
„Kam?“
„My presne nevieme, kam. Domnievame sa však, že na domovskú planétu Anunnakiov. Na Nibiru.“
„Nevieme?“ spýtala sa Nikol. „Znamená to, že je vás viac?“
Babička sa obzrela okolo seba, aby sa presvedčila, že Vasil tu naozaj nie je.
„Ešte šťastie, že keď tu bol, nemohol nás čítať,“ povedala. „Aspoň teda dúfam, že nemohol. Ktovie, ako tie mačky fungujú…“
Teta medzitým uvarila kávu a podala ju na stôl.
Nikol znova a znova prekvapovala babičkina zručnosť, čo sa týka internetu. Nepodceňovala ju ani predtým, ale aj tak ju to zaskočilo. Bola na ňu hrdá, keďže chápala, že pre staršie generácie nie je jednoduché osvojiť si najnovšie technológie. Jej babička si však s tým poradila.
„Pokračuj,“ povedala teta. „Odkedy si v tej skupine?“
„Tipujem, že na FB,“ povedala Nikol.
„Áno,“ prikývla babička.
„Uf, netušila som, že máš profil na FB, babi.“
„Nemáš ma v priateľoch, moja,“ usmiala sa tá. „Nemôžem riskovať, že by cezo mňa vystopovali našu rodinu.“
„No, prekvap ma. Aký máš nick?“
Babička sa len pousmiala a pokračovala:
„V skupine je nás viac ako dvesto a dostať sa tam je naozaj veľmi ťažké. Nehovorím, že medzi nami nie je nijaký špeh. Ak aj je, tie informácie ho nemôžu prekvapiť.
„O čo teda vašej skupine ide?“ spýtala sa Nikol.
„O pravdu,“ odvetila babička, „a dosť ma to desí.“
„Bože môj, už nás nenapínaj!“ zvýšila hlas teta. „Vyklop, čo si zistila, lebo sa z teba zbláznim. Vieš, že ja mám slabé nervy?“
„Dobre, dobre. Už som blízko.“
Chvíľku si dávala dohromady rozlietané myšlienky a potom si odkašľala:
„Vynechám, ako a prečo som niečo podobné hľadala. V skratke poviem len, že som sa nikdy nezmierila s Milanovou smrťou. Ďalej tie mačky a nakoniec rôzne teórie o tom, čo v skutočnosti sledovali Anunnakiovia, keď stvorili nás. Nie obyčajných ľudí, ale svojich potomkov.“
Odmlčala sa. Potom nabrala odvahu a pokračovala.
„Podľa nás, spojením s ľuďmi chceli zabezpečiť pokračovanie svojej rasy. Spojiť svoje gény s ľudskými mali za úlohu tí, ktorí ostali na zemi po odchode materskej lode. Keď sa planéta Nibiru vďaka svojej zvláštne dlhej obežnej dráhe priblížila k Zemi, väčšina lodí Zem opustila.“
„A nechali nás napospas Reptiliánom.“
„Nie,“ pokrútila hlavou babička. „Reptiliáni boli vyhubení ešte predtým, ako stvoritelia odišli.“
„Čože?!“ povedali obidve, teta aj Nikol naraz.
„Neviem, je to len teória. Ťažko sa teraz dozvieme, čo sa vtedy naozaj stalo. Fakt je, že Reptiliáni už neexistovali. Len ich potomkovia. Prežili výbuch biologickej bomby, ktorý mal za cieľ vyhubiť ich rasu a stvorenú nimi civilizáciu.“
/Viac v románe Potomkovia bohov/
