Princezná Balka sa v šatách petrolejovej modrej farby tak trochu nehodila do mäkkého belasého poťahu kočiara so závesmi z nebeského brokátu. Sedela zahalená od hlavy až po päty, s korunkou ako symbolom dôstojnosti vyšitou zlatou niťou na závoji, ktorý jej prekrýval tvár. Okolie sledovala cez mriežku votkanú do vzácnej tkaniny. Svetu nemalo byť dovolené, aby ju zahliadol. Čakala ju ďaleká a nepohodlná cesta, lebo strýko sa jej zbavil rýchlo a navždy. Elegantne.
Rozľahlé lúky a stráne sa za oknami postupne vytrácali medzi stromami začínajúceho lesa, krajina sa ponárala do šera, nastal čas zapáliť lampy na koči. Ozbrojená družina zaisťovala hladký priebeh púte, slúžka Milena sa mala starať o maximálne pohodlie princeznej.
Na Milenu hľadieť nechcela, považovala ju za zradkyňu. Nielen preto, že nemusela sedieť v nepohodlných šatách ako urodzená nevesta, ale predovšetkým preto, že v skutočnosti necestovala, aby svojej pani slúžila, ale aby sledovala každý jej krok. Mala Balkinmu strýkovi hlásiť, či sa úspešne a nadobro zbavil svojej nepohodlnej netere.
Hlupaňa Milena! Pomyslela si Balka. Hádam si nemyslela, že keď spáva s kráľom, sama sa stane kráľovnou?! Takých mal strýko tucty. Jedno- a viacdňových kráľovien, ktorých korunovácia sa nikdy nekonala.
Netrpezlivo pozorovala hustnúci les, lebo brat Adam jej prisľúbil, že ju na hranici s Lebosilom zachráni a nedovolí strýkovi, aby ju odovzdal elfovi. Čoskoro sa mal stať kráľom. Hovoril, že má ľudí, ktorí budú pre neho ochotní riskovať.
V skutočnosti sa o brata bála viac než o seba. Kým ju, dcéru zosnulého kráľa s nemalým venom a zvučným rodokmeňom starostlivý strýko ponúkal šľachticom ako dobrú partiu, bolo zázrakom, že sa Adama, kráľovho syna a právoplatného dediča, dosiaľ nezbavil. Zázrakom, ktorý sa dal ľahko vysvetliť, lebo zaručoval legitimitu jeho poručníctvu a oprávneniu na vládnutie, ktoré si zamiloval.
Na škodu veci mal pravý následník trónu za pár dní dovŕšiť dvadsaťjeden rokov, čas preberať žezlo. Zabrániť mu vtom mohla len nečakaná smrť. Potom by sa nástupníctvo dalo vysvetľovať všelijako. Strýko si potreboval preleštiť trón a Balka z toho nemala dobrý pocit. Starý pán si zvykol vydávať rozkazy, riadiť cudzie životy. Dalo sa predpokladať, že sa s výsadami nebude lúčiť ľahko.
Stále nemohla uveriť, že ju skutočne vydajú za elfa! Proti „strategickému“ návrhu strýka neprotestovali ani členovia kráľovskej rady. Akú protihodnotu mohol elf poskytnúť za princeznú, jej veno a nárok na nemalé dedičstvo?! Ťažko sa Balke hádalo, dávno ju odstavili od politického diania a pripravovali na váženú úlohu vznešenej manželky niekoho prospešného. Tradične dobré vzťahy so susedmi ochladli, lebo strýko sa načahoval až za ne. Územie temných elfov s podivnými obyvateľmi bolo priďaleko, aby s ľudskou ríšou uzatvárali plnohodnotné spojenectvá, veď medzi oboma ríšami ležal ešte autonómny a tajomný Lebosil. Aj o ňom kolovali chýry, že patrí elfom. Nikto sa zvesti o mýtických obyvateľoch nesnažil osobne preverovať, málokto do nebezpečného lesa vkročil. Na to, aby uverili, že patrí bytostiam z legiend a povestí, bol príliš blízko. Ľudia si mysleli, že by vkročiť mohli, keby chceli, mysleli si, že áno, hoci nechceli.
Prečo ma strýko neponúkol radšej susedovi? Zamýšľala sa nespúšťajúc z očí okolie. Je predsa bližšie. Elf ako elf! Mohol tým utužiť cezhraničné vzťahy. Nemusela by som sa trmácať do neznámych diaľav.
Existencia elfov bola stále opradená množstvom neuveriteľných príbehov a pretože styky s nimi bývali zriedkavé, obyvatelia za hranicou sa ľahko démonizovali. Podobne ako kedysi Vojagovia zo severu. Spomienky na detstvo v nej vyvolali úsmev. To ešte žil milovaný otec. S bratom sa predbiehali, kto má viac odvahy čeliť Rohatým, tak ich nazývali, lebo mali na hlavách rohy a miesto prstov pazúry. Ľudia si o nich navymýšľali! Keď otec kráľ s Vojagmi rokoval, považovali ho za hrdinu, chceli byť ako on. Naplánovali si ozbrojený prepad rokovacej sály a chystali sa ponúknuť otcovi vojenskú podporu. Potajomky vyšli z postele, prekĺzli cez otcovu pracovňu do predizby, tam ich odvaha prešla. Na laviciach aj po zemi sa povaľovali hlavy Vojagov. Deti zhrozene vykríkli, privolali pozornosť rokujúceho spoločenstva. Neznámi muži s hlavami na pleciach, rovnako ako otec kráľ, pribehli k deťom a keď pochopili, čo sa udialo, pustili do smiechu. Aj legendárne pazúry sa rýchlo vysvetlili, ležali vedľa heliem s rohmi a boli tiež zo železa. Vojagovia na zhromaždenia prilietali na obrovských vtákoch, volali ich grifini. Často sa so zvieratami rozprávali, akoby im rozumeli. Grifinom hrozilo vyhubenie, lebo ich ľudia v strachu zabíjali.
Po otcovej smrti kontakty s Rohatými ustali, ale už nik neveril výmyslom o nich. Na rozdiel od tých o elfoch.
Možno to s nimi bude rovnako. A hoci neverila na zázraky, rovnako ako neverila na duchov, kto by sa poberal o polnoci na cintorín, aby sa presvedčil? Netúžila na vlastnej koži zisťovať, koľko povestí je založených na pravde. Nikdy elfov nevidela ani nestretla nikoho, kto by ich videl. Teda, okrem strýka, ktorý o nich zasa nič neprezradil.
„Je to urodzený muž, hodný tvojho rodu,“ uzavrel akúkoľvek diskusiu na tému eflský manžel.
Obyvatelia z hraničných oblastí tvrdili, že elfovia sú netvori, zelení a zapáchajúci, obrastení srsťou. Tomu veriť nechcela. Ibaže naraz sa mala stať ženou jedného z nich, ba čo horšie, ženou najdesivejšieho z nich. A ak je pravda, že bez vetra sa ani list nepohne, tak nebolo o čo stáť. Rozdeľovali elfov na temných a svetlých. V susedstve žili síce tí svetlí, ale zvesti o nich boli také strašidelné, že ich les sa nazýval Hrozným. Nikoho na územie nepustili, aby sa o pravde presvedčil. Vzájomné nezasahovanie do vnútorných záležitostí obe územia rešpektovali po stáročia.
Ona sa mala stať ženou Uronoga, povestného temného elfa žijúceho ešte ďalej na juhu až za Lebosilom, o ktorého lese sa pre istotu nehovorilo vôbec nič. No veď o to zrejme išlo, dostať ju čo najďalej od centra moci. Že Uronog dobrákom nebude, nepochybovala. Predbehla ho povesť a správy o krutostiach, ktoré napáchal.
Akosi čudne sa strýko s elfom dohodol na tajomnom pakte, ktorého obsah nebol nikomu známy. Rozčuľovala sa v duchu. Ako inak stvrdiť zmluvu? Zabezpečiť právoplatnosť? Pokrvným zväzkom, sobášom. Skoro si nahlas znechutene odfrkla. Krv krvou spájať. Strýkovi sa spája, keď o jeho krv nejde!
Nastávajúcemu však krv nestačila, kládol si ďalšie podmienky.
Prečo má nevesta do temného lesa vstúpiť do troch mesiacov?! Krútila hlavou, termín sa jej nepozdával. Ale či sa jej niekto pýtal?!
Strýko so všetkým súhlasil a ona sa teraz musela trmácať v koči neprebádaným, pravdepodobne veľmi nebezpečným územím.
Nemusíš mať obavy, Balka. Spomínala si na strýkove slová. Všetko je vybavené.
No, veď práve! Vzdychla si.
Koľko ráz chcela ujsť! Vždy to bol Adam, kto ju zadržal.
Kam by sme utekali? Pýtal sa. My nemáme kam utekať, sem patríme. Musíme počkať, kým dozreje čas.
A čas dozrel. Do poslednej chvíle dúfala, že jej brat nedovolí nasadnúť do koča. Že niečo urobí, hneď a okamžite. Bála sa, že ak raz nasadne, nikdy viac sa domov nevráti.
Trpezlivosť, sestrička. Smial sa, keď sa s ňou lúčil. Mám plán.
Prstom pošúchala po okne, závidela slobodu aj tráve, ktorá sa ohýbala vo vetre. Popri ceste jej pred očami ako nemá pohraničná stráž z tieňov lesa vyskakovali stromy Lebosilu, bez pohnutia sledovali sprievod, ich pohľad sa dal cítiť. Boli nezvyčajné, iné ako bežné stromy v lese. Navonok sa ničím nelíšili, ibaže ktokoľvek okolo nich prechádzal, zmocnil sa ho zvláštny pocit, že by bolo lepšie, keby sa pobral ďalej. Niečo mu našepkávalo, nech sa im vyhne, akoby ho varovali. Neodporúčalo sa ani zastavovať, tobôž zotrvávať v lese.
No možno šlo o Rudolfove triky ako zvesťami o nebezpečných elfoch s nadprirodzenými schopnosťami zabrániť poddaným, aby pľundrovali jeho vlastný les. Veď hranica kráľovstva zeleným územím, ktoré sa tešilo výrazne autonómnemu postaveniu, prechádzala a jeho zástupcovia sa na kráľovskom dvore neobjavovali.
A Temný elf za hranicou Lebosilu? Nie je nič lepšie ako zahroziť nepríjemným a nebezpečným nepriateľom a vďaka paktu z neho urobiť silného a rešpekt vzbudzujúceho spojenca. Kto by zapochyboval o vhodnosti nadviazať s ním užšie vzťahy? A pekne odpratať princeznú?
Adam tvrdil, že sa nič nestane, ak sa deň dva ukryjeme pár metrov za hranicou nevľúdneho lesa. Sám to pár ráz urobil a prežil bez ujmy. Žiadneho čarovládneho elfa nestretol, ani strýkove stráže. Presviedčala samú seba, ale striaslo ju obavou. Usilovne pohľadom pátrala pomedzi stromy, hľadala čokoľvek čudesné.
Ak existujú, uvidím ich. Mne nič neunikne, prídem na to. Sila povier s temnejúcou oblohou narastá.
Vtom kočiar prudko zabrzdil, zotrvačnosť Balku skoro sotila k Milene na lavicu oproti. Zvonku sa ozvalo nespokojné konské zaerdžanie a výkriky mužov zo sprievodu.
Žeby ozaj Adam? Tak predsa sa usiluje o záchranu milovanej sestry! Alebo jeho ľudia?
Usmiala sa. Tak nejako si záchrannú akciu predstavovala. Opatrne zazrela na Milenu, ktorá vyplašene sledovala, čo sa vonku deje. Princeznej vôbec nevenovala pozornosť.
Asi nastal čas vyskočiť a skutočne zutekať, ako kázal kráľovský brat. Využiť chvíľku zmätku a nepozornosti.
Práve sa chystala stlačiť kľučku a zobrať nohy na plecia, keď si všimla zvláštnu zelenú bytosť, muža s krátkymi strapatými vlasmi tiež zelenej farby, posiateho čiernymi bradavicami. Načahoval sa k dverám. Odrazu mu zelená hlava odletela od tela a trup sa sklátil dopredu, pričom krvou zafŕkal okno princeznej. Balka sa trochu odtiahla, akoby sa mohla zašpiniť. Milena vykríkla, zaujatá výhľadom na opačnej strane, až teraz zbadala krvou postriekané okno princeznej.
Zelený tvor určite nemohol patriť do strýkovej družiny, prehodnocovala v duchu nedobrovoľná nevesta, zásielka pre temného elfa. Lenže nevyzeral ani na Adamovho spojenca. Ba čo horšie, vôbec nevyzeral ako človek! Horúčkovito premýšľala, či účasť neznámeho tvora mení jej situáciu. Zvonku k nej doliehali zvuky boja, Milena si napäto hrýzla do šiat.
Do ešte čerstvej krvi čudesného zelenáča sa chrbtom nalepil vojak v uniforme strýkovho sprievodu. Nerobil to dobrovoľne. Ktosi ho tam pritláčal, zatiaľ nebolo jasné, kto. Obrovská laba plná hustých čiernych chlpov ho oblapila poza krk a vojakova duša letela pod jej tlakom do neba. K labe patrila tlama plná žltých tesákov, ktorá urvala nebožtíkovi kus krku, takže zvesil hlavu ako marioneta bez vedenia. K vlčej tlame a pazúrom sa vystrčilo ľudské telo, ľudovlk si ďalej pridŕžal bezvládneho strýkovho vyslúžilca a hodoval na ňom. Chystal sa odtrhnúť ďalší kus mäsa, vtom ho prehlo, až zavyl od bolesti. Rozčúlene zavrčal a otočil sa, z chrbta mu trčala drevená kopija. Rozbehol sa a s divým výrazom sa stratil z dohľadu.
Dosť! Povedala si Balka odhodlane. Ktokoľvek zastavil voz, dal mi šancu ujsť od neblahej budúcnosti s neznámym manželom. Schovám sa v lese, kým ma nájde Adam.
Nechcela sa vydávať za elfa. Vôbec sa nechcela vydávať!
Otvorila dvere a zoskočila na vojakov chrbát, z úst mu vystrekol prúd krvi. Skôr, ako by po ňom skĺzla na zem, preskočila na zeleného netvora bez hlavy a odrazila sa medzi stromy. Pristála v húšťave. Chystala sa zutekať, lenže nepoddajné krovie ju driapalo za šaty a triumfálne si ponechávalo kusy látky. Divo sa ruvala o každý krok. Konečne mala pocit, že zvíťazila, odlepila sa od nepriechodného porastu, neudržala však rovnováhu, preletela cez hlavu a skotúľala sa dole svahom, pričom sa poriadne doudierala. Začula Milenin výkrik, ale neobzrela sa.
Adamovi ľudia mali Milenu nechať na pokoji. Ak to nie sú Adamovi ľudia, bude lepšie, ak sa obzerať nebudem.
Zdvihla sa zo zeme, podkasala si sukne a bokom k strmému brehu sa spúšťala stále nižšie, mäkké lesné podložie jej kĺzalo pod nohami. Nad budúcnosťou sa nezamýšľala. Jediné, na čo myslela, bol útek.
Preč! Nech sa deje, čo sa deje. Pre mňa cesta k manželovi nič dobrého znamenať nebude.
Naberala rýchlosť, vetvy stromov ju šľahali a odtŕhali z nej kusy látky.
Teraz treba žiť! Ostatné záležitosti doriešim neskôr. Potom. Keď sa Adam oficiálne ujme vlády. Dodávala si odvahu, na návrat nepomyslela.
***
Terén sa postupne zmierňoval, rovnako ako jej tempo. Potkýnala sa o korene, tŕnie malinčia ju zdržiavalo, les potemnieval, stromy hustli a mohutneli. Dych ju pri behu štípal a začalo ju pichať v boku. Dezorientovaná sa zastavila.
Kam teraz?
Jej myšlienky prerušil ktosi, kto ju schmatol okolo pása a zdvihol zo zeme, ani sa nestihla nadýchnuť. Pustil sa s ňou do behu.
Kričala by o pomoc, prirýchlo si však uvedomila, že jej nemá kto pomáhať. Sama teda bojovala s pevným zovretím. Pokúšala sa obzrieť, zistiť, kto ju unáša a kam. Dôvodov prečo mohlo byť neúrekom.
Pri ozrutnom strome ju únosca zložil na zem, tam zastal.
Zvrtla sa. Odporom sa jej vykrútili ústa, s výkrikom sa rozohnala, aby zelenému mužovi s množstvom čiernych bradavíc vyškriabala oči. Tento mal zelené vlasy o čosi dlhšie ako neborák, ktorý zahynul pri koči, aj obočie nad čiernymi očami mal podivne biele. Práve sa nechtami blížila k jeho tvári, keď ju niečo nabralo do vzduchu a s obrovskou rýchlosťou odnášalo preč.
„Áááá,“ nedokázala zabrániť zúfalému protestu, ktorý sa jej vydral z pľúc. Možno kedysi túžila lietať, ale takto si to nepredstavovala. Srdce jej pumpovalo strachom, ocitla sa privysoko a pohybovala sa prirýchlo, aby si let užívala. Pohľadom skĺzla po nepriateľskej paži, ktorá ju zvierala s úmyslom vytriasť z nej dušu. Aspoň ho uhryznem, možno stisk povolí.
Napočudovanie sa jej okolo drieku obkrúcal konár stromu. Hrýzť do dreva jej pripadalo zbytočné, skôr by prišla o zuby, než by ho vážnejšie ohrozila. Znovu sa spamätala a s bojovým jačaním sa pustila z nepriateľa aspoň strhávať kôru.
Možno ho to zabolí. Možno je to pre neho ako koža pre človeka. Ošúpem ho!
Lenže konár akoby mal vlastnú vôľu a jediným jeho želaním bolo odpratať ju čo najvyššie do koruny. Skoro sa dotkla neba, keď ju pustil. S pištivým „jááááj“ klesala, tesne nad zemou ju zachytil ďalší konár iného stromu a znovu ju vyniesol do výšin. Pohadzovali si ju, akoby nič nevážila.
Nakoniec ju s nechtami od zápasu rozodratými do krvi zložila posledná vetva na zem. Balka sa nedokázala udržať na nohách, žalúdok ju presviedčal, že ešte stále lieta. Klesla do trávy a zúfalo sa jej pridŕžala. Neustále sa obzerala, kto ju ešte napadne a odkiaľ a bola pripravená vrhnúť sa do boja aj kriku.
Nič sa nedialo. Snažila sa teda upokojiť a polapiť dych.
Začula šuchot, spozornela. Zapozerala sa do tieňov medzi stromami, odkiaľ vyšiel bosý, do pol pása obnažený muž s dlhými čiernymi vlasmi, voľne rozpustenými okolo hrdej súmernej tváre. Bol vysoký a dobre stavaný, iba mierne pohŕdavý úškrn a zvraštené obočie kazili jeho takmer dokonalý zjav. Za lakeť ťahal slúžku Milenu s rukami spútanými za chrbtom.
„Obe polapil Bergon, otec. Myslím si, že svoj dlh tým splatil,“ pyšne vysvetľoval niekomu, kto musel stáť za ňou. Obzrela sa.
Stál tam vysoký štíhly starec s dlhými bielymi vlasmi a neuveriteľne dlhou sivobielou bradou, ktorá prezrádzala, že bol kedysi čiernovlasý ako muž, ktorý ho označil za otca. Aj oči mal rovnako sivomodré, hoci pleť oveľa bledšiu než sebavedomý mládenec. Vďaka oranžovým lúčom, ktoré zapálilo odchádzajúce slnko, tváre oboch mužov žiarili do hustnúceho šera pohlcujúceho les.
Starec držal v rukách vysokú palicu z vyrezávaného dreva, cez nahé plecia mal prehodený tmavozelený plášť. Musel takto stáť už hodnú chvíľu, aspoň teda vyzeral nepohnuto.
„Bergonovi odpúšťam, vždy bol hlupák. Určite naozaj netušil, čím sa prehrešil. Lenže ty si bol za neho zodpovedný, nebude jednoduché vymazať tvoje zlyhanie,“ pokojným vyrovnaným hlasom napadal bosého muža v obtiahnutých kožených nohaviciach.
Mladý a prchký. Zlostne pohodil hlavou a posotil Milenu k princeznej. Slúžka spustila krik a hodila sa na kolená: „Nechajte ma ísť! Ja za nič nemôžem,“ bľačala.
„Pššt,“ princezná sa narovnala a dvíhala ju zo zeme, aby ju upokojila a nedopriala únoscom radosť z vystrašených obetí.
Adamovi sa prepad očividne nevydaril. V duchu sa modlila, aby aspoň prežil. A cesta k elfskému manželovi bude pokračovať, lebo ak existujú elfovia, toto sú oni! Teraz si bola istá. Už sa nedivila, že o nich vznikali legendy, s mužmi na zámku by si ich nepomýlila ani omylom. Vlasy mali dlhšie a hustejšie, než by ktorákoľvek dvorná dáma vôbec snívala, neupravené, voľne rozpustené, popri tvári spletené do vrkôčikov s pierkami namiesto ozdôb. Ich polonahé telá plné svalov na ňu pôsobili vulgárne a akosi necivilizovane. Pravda, odporne nie.
„Sama ušla,“ argumentoval starec výčitkou, od mladého očakával vysvetlenie. Obaja náreky slúžky ignorovali.
„Ušla,“ prchko prikývol mladý muž. „Čo ti mám vysvetľovať, keď si všetko počul?!“ papuľoval.
„Chcem to počuť od teba, Jugir,“ vôbec sa nedal vyviesť z rovnováhy bielovlasý. „Porozprávaj mi.“
Jugir chvíľu predýchaval zlosť, potom sa vzdorovito zahľadel otcovi do očí.
„Sledovali sme koč, uberal sa po našej hranici. Bergon plánoval ľudí vystrašiť, aby mali pocit, že o princeznú prišli, ako bolo dohodnuté. O ostatné sa mali postarať stromy. Ale…“ rozprával trochu prirýchlo a odbíjal udalosti ako nepodstatné.
„Ale!“ dôrazne ho zastavil otec a jemne ťukol do zeme palicou dlhšou, ako bol on sám.
„Predbehli ho Uronogovi ľudia,“ opovržlivo vyhrnul vrchnú peru mládenec. Neznášal, keď mu otec dával lekcie.
„Dobre si zapamätaj, synu,“ zabával sa na netrpezlivom mladíkovi otec. „Tvojou úlohou bude princeznú živú a zdravú doviesť ku kráľovi temných elfov,“ pokyvkával hlavou a nadradene sa usmieval.
„K Uronogovi?“ neveriacky pokrčil čelo mladý muž.
„K Uronogovi,“ súhlasil starý elf. „Ani my si neželáme porušovať staré tradície a vďaka Bergonovej neopatrnosti splácame regentovi Rudolfovi láskavosť. Žiadal neter bezpečne doručiť k nášmu nepriateľovi na južnej hranici za ženu,“ palicou ukázal na princeznú zahalenú v modrom odeve, teraz už sem-tam dotrhanom a ufúľanom.
„Prečo nás Rudolf o niečo také požiadal? Mohol ju predsa previesť po bezpečných cestách, ktoré vybudoval jeho predchodca. Musel vedieť, že s Uronogom bojujeme!?“ Jugir tomu nerozumel.
„Raz budeš kráľom elfov,“ pritakával si súčasný elfský kráľ. „Mal by si rozpoznať, ak niečo nie je v poriadku a vytušiť, čo sa za tým skrýva. Rudolf uzavrel s Uronogom dohodu, to sa našim zvedom podarilo zistiť. Úlohou je do troch mesiacov priviesť temnému nevestu. Svojím územím by to Rudolf nestihol, niet pochýb. O pomoc požiadal naše lesy, kalkuloval s naším záväzkom, z tohto pohľadu ide o pochopiteľnú skratku. Ale v poriadku nebude. Uronog zrejme využil Rudolfove sebavedomie a nám nastražil pascu. Keď sa do nás pustia z oboch strán, ťažko sa ubránime. Rudolf zasa dobyvačnou vojnou na juhu zahladí svoj nástupnícky problém, toľko sa dá predpokladať. Alebo chcú obaja odpútať pozornosť od niečoho ešte dôležitejšieho,“ dohovoril starec a na pár chvíľ sa odmlčal, aby synovi poskytol čas na premýšľanie. „Budeš zodpovedný za jej život,“ opäť palicou kývol na Balku. „Ak úlohu zvládneš, zabudnem na Bergonov prehrešok. Tak sa pyká za chyby, synu,“ stále hovoril rovnako pokojne.
„Nemôžem za to, že je hlupák!“ nespokojne sa ohradil Jugir.
„Môžeš, nemôžeš… Taká je zodpovednosť kráľov za ľudí a za skutky. Nikto sa nebude pýtať, či konali na tvoj príkaz alebo z vlastnej vôle. Musíš riešiť, čo spôsobili a spôsobia.“
Mladý muž nespokojne zvesil hlavu, nad niečím premýšľal. Náhle sa vzchopil, zahľadel sa na mriežku votkanú do modrej tkaniny, ktorá úplne zahaľovala princeznú a jeho čierne oči sa snažili zachytiť pohľad za ňou.
„A čo ona? Bude stále utekať, aby to bolo zložitejšie? Je súčasťou tajného paktu, v ktorom sú všetci proti nám?“ ešte stále sa chcel s otcom skôr hádať.
„Myslím si, že princezná je rozumná žena,“ starec jej venoval pohľad, zdalo sa, že sa zhovára priamo s ňou. „Dohodu strýka Rudolfa s Uronogom poznáme len čiastočne. Vyvolajú konflikt, ktorý majú do troch mesiacov zavŕšiť svadbou. Ak svadba nebude, boje budú pokračovať, potom už každý na vlastnú päsť, tak nám zvestovali špehovia. Jedno je isté, Uronog bude robiť všetko preto, aby si k nemu nedorazila. Nepotrebuje, aby si cieľ dosiahla. Stačí mu získať spojenca na začiatok, preto vysiela vrahov, ktorí ťa majú zniesť zo sveta, krásavica. V našom lese by vina padla na nás. My to nedovolíme, budeme ťa chrániť. Až v Urogonovom lese budeš naozaj v bezpečí, tam sa musí držať litery paktu. Mala by si s nami spolupracovať.“
Princezná sa necítila príjemne, bezpečie Uronogovho lesa ju nelákalo. Možno mala svadba pre elfov nejaký význam. Ale čo pre ňu? Nad tým sa nik nezamyslel.
Adama zatiaľ nespomenuli, v duchu sa stále spoliehala, že ju zachráni.
Uronogovi ľudia prepadli koč, fajn. Očividne sa ani elfovi do ženby nechce a dúfa, že nevesta navždy zmizne. A ona zmiznúť chce.
Musím nájsť Adama a vypadnúť z týchto prekliatych lesov. Nebolo jej po vôli vydávať sa za nikoho.
„Ona možno očakáva, že ju zachráni pán brat,“ starec akosi pochopil, načo myslí a pristúpil až k nej, hoci poznámku venoval svojmu synovi. „Princa skoro roztrhal Uronogov vlkodlak za kopiju v chrbte. Museli sme to šialené zviera zničiť. Tvojho brata potom bludičky poslali domov,“ zastal pred ňou, takmer sa ho mohla dotknúť. Pokračoval. „Nechaj brata ísť, princezná, ak ti na ňom záleží. Potrebuje zostaviť armádu a nemôže plytvať časom. Rudolf proti nemu čoskoro podnikne svoje kroky.“ Tým ju trochu vystrašil. „Som Lebosil, kráľ elfov,“ mierne sa uklonil, dvorným gestom ju zaskočil. „Nechaj brata ísť, nech si chráni vlastný život. Nebude to mať jednoduché. V boji o trón má našu podporu, lebo veríme, že Rudolfove plány na výboje v elfských lesoch ukončí. Je možné, že sa za neho postaví aj dostatočné množstvo súčasných vazalov. Sám by bojovať nezvládol. Ľudia nemajú dostatočne silné zbrane na boj proti takým bytostiam, ako sme my, len spoločnými silami máme nádej na víťazstvo. Adam teraz potrebuje pre seba každý deň, každú hodinu, aj minútu. Kým ťa k temnému dovedieme, môže uspieť. Za ten čas sa veľa zmení, s čím pravdepodobne všetci počítajú.“
Princezná zarazene prehodnocovala, čo sa práve dozvedela. Opäť si kládla otázky, ktoré ju trápili už dávnejšie a musela si priznať, že by v prípade prevratu bola bratovi na ťarchu. Na otázku: Strýko? Uzurpátor? Bola odpoveď bola jasná: Áno!
Rudolf sa na Adamov trón dávno chystal. Zbavil sa mňa, prečo by sa nezbavil Adama? Vedeli sme, čo plánuje, vždy sme boli v strehu. Pre Adama by bolo jednoduchšie, keby sa o mňa starať nemusel. Jemu pôjde o život. Ja si zatiaľ poradím sama! Stratím sa v lese.
„Ujdem. Nikde nie je napísané, že vám nemôžem ujsť,“ vyštekla na kráľa elfov. Potrebovala pár dní, kým Adam oficiálne zruší zásnuby. Nech sa elfovia vraždia medzi sebou.
Blahosklonne sa nad jej odhodlaním pousmial.
„Isteže. Ale neviem si predstaviť, čo by si si počala v elfských lesoch bez pomoci. Úplne postačí, ak nepadneš do rúk Uronogovych ľudí, skôr ako ťa ochráni litera paktu. Drž sa tuto Jugira. Je to spoľahlivý chlapec.“
„Musí si dať dole tie háby! Nemôžem chrániť niekoho, koho nevidím. Ako mám vedieť, ktorá je princezná?“ stále nebol so svojou povinnosťou spokojný budúci elfský kráľ.
„To nechám na teba, synu,“ spolu s hlasom pomaly mizol elfov otec, až sa úplne rozplynul.
V tej chvíli sa Milena vrhla na kolená.
„Nechaj ma ísť!“ líce si pritlačila k Jugirovej dlani.
S odporom ju odtlačil, ani sa na ňu nepozrel.
„Vyzleč si tie háby, princezná. Potrebujem ti vidieť do tváre,“ rozkazoval panovačne, nahnevaný, že ho namočila do povinností, ktoré sa mu nepáčili a stala sa jeho príťažou.
„A to mám po lese behať nahá?!“ oplácala mu rovnako neprívetivo. Nestála o jeho pozornosť.
„Nie,“ zháčil sa. Nemal po ruke náhradné ženské oblečenie, aj sa obzrel, akoby nejaké hľadal v temnej tráve. „Vlastne postačí, ak si dáš dole závoj s korunkou, čo máš cez tvár. Sama si videla, že sa po lese neradno premávať v róbach,“ zmierňoval, veď nebolo jej chybou, že pyká za Bergonov prehrešok. To Bergon bol blbec. Vedome prekračoval zákaz vstupovať na územie ľudí, po nociach pod maskou krásneho junáka navštevoval švárne devy. Nikto by sa nič nedozvedel, keby devy nepovili škaredých zelených netvorov. Niet lepšieho dôkazu. Rudolf dal pohodiť mŕtve telá novorodeniatok na hranici lesa a očakával vysvetlenie. Bola to pre Lebosila veľká potupa, prisľúbil za prehrešok poddaného zaplatiť.
„Nech ti dá nohavice tvoja slúžka,“ skúšal nájsť riešenie.
„Môžem si zobrať aj závoj s korunkou?“ dychtivo s výmenou za obe súhlasila Milena. Že sa jej bude nepohodlne kráčať, ju akosi nekvárilo. Zabudla na strach, tešila sa na svoju dôležitosť. Akoby to bola koruna, čo robí z ľudí tých mocných.
… pokračovanie v knihe
