Lojzo bol vždy lúzer a tak nejako žil s týmto faktom nadobro zmierený.
Lenže dnes si bol istý, že môže svoj nešťastný osud zmeniť. Viac-menej istý. Musí to vyjsť! Na pravé poludnie sa v letnom úpeku veľa ľudí po meste netúlalo. Stratégiu mal naštudovanú, videl toľko filmov. Ešte s prižmúrenými očami potiahol šluka z cigarety. Vychutnal si ho, veď je posledný. Buď posledný na slobode alebo posledný lúzerský. Potom už len pánsky, zasníval sa. Spokojne sa pousmial, odhodil ohorok, roztlačil ho kanadou a z vrecka čiernej koženej bundy, musel mať koženú, to frajeri mávajú v každom počasí a za každých okolností, aj keby mali pre ňu žobrať na námestí, vytiahol čiernu pančuchu.
Slečna za okienkom banky v krásnej červenej uniforme so šatôčkou uviazanou okolo krku takmer splynula so svojím odevom, ako sa snažila o mimikri. Ale nič jej nepomohlo, kriminálnik na ňu namieril zbraň a …
„Žiadne hrdinstvá!“ okríkol ju, keď sa snažila podľa predpisov stlačiť alarm pod stolom.
Na peniaze si Lojzko pripravil igelitku. Vedel, že to musí byť igelitka, lebo na rozdiel od vreca na zemiaky pôsobí v meste oveľa nenápadnejšie.
S čerstvým lupom potom prebehol úzkou uličkou pomedzi banku a sporiteľňu na námestíčko, pri ktorom mal odparkovaného simsona.
Hahááá, opíjal sa úspechom, a tak si nevšimol, že jeho podivný útek sleduje policajt Oto Spravodlivý na služobnom motocykli.
Lojzko prefičal všetkými štyrmi hlavnými ulicami Prievidze a vyrazil do polí, kde už si užíval vietor vo vlasoch a šampanské a baby a… dostal tvrdú ranu do čela. Motorka pod ním vypísala niekoľko osmičiek a stratil vedomie.
Oto Spravodlivý Lojzov tanec sledoval so spustenou sánkou. Na rovnej poľnej ceste sa chlapisko sklátilo a viac sa nepohlo. Pribehol mu na pomoc, zdvihol hlavu zaliatu krvou.
Lojzko otvoril oči. Prešťastný, že vidí zástupcu spravodlivosti, vykrikoval:
„Zostrelili ma! Zostrelili ma!“ Načo opäť stratil vedomie.
To už Oto vytiahol vysielačku a privolal záchranku.
Lekár z rýchlej služby odhrnul Lojzove krvou zlepené vlasy a spolu s Otom neveriacky hľadel na dieru v čele, ktorá krvácanie spôsobila.
„Čo to…?“ nedokončil lekár a z lekárničky vytiahol pinzetu. Opatrne zachytil neidentifikovateľný predmet a pomaličky ho vyťahoval z čela obete.
„Čo je to?“ pátral policajt a žiadal vysvetlenie, vedomí si, že bude musieť podať svedectvo. Obsah igiletky, ktorý sa rozsypal po poli, mu totiž potvrdil, že dolapil kriminálnika.
„Asi chrúst,“ vyťahoval predmet lekár a popustil uzdu fantázii, „ale vyzerá ako model vesmírnej lode.“
Odrazu na drobnom teliesku uchopenom v pinzete niečo bliklo, potom sa rozsvietilo množstvo maličkých svetielok a predmet z pinzety svetelnou rýchlosťou opustil miesto činu, ba pravdepodobne aj inkriminovanú planétu.
Katarína Soyka
