Román, v ktorom sa distopická spoločnosť takmer nežnou revolúciou mení na utopickú. Autor si vybral a vygradoval až k absurdite niektoré prejavy dnešnej spoločnosti (rozdelenie obyvateľstva na základe majetku, nezdravé pracovné nasadenie, hon za novými výrobkami a za ziskom, rozpad rodiny, televízia – ako základ zábavy a podobne), čím vytvoril základ distopickej spoločnosti, ktorá v krátkom čase stravuje samu seba, keďže princípy, na ktorých sa zakladá nie sú prirodzené a teda ani životaschopné.
Spoločnosť: menšie mestá zanikli, zostali len veľkomestá a vidiek. Mestá sú zakryté kupolami, ktoré ich úplne oddeľujú od vonkajšieho sveta, takže v takto zastrešenom systéme je vždy optimálna teplota a svetlo. V mestách je všetko umelé – príroda je považovaná za zdroj špiny a chorôb, ľudia jedia len syntetickú stravu. Obyvateľstvo sa delí na najvyššiu – najbohatšiu vrstvu, ktorá nič nemusí, žije zo ziskov a prahne po ešte väčších ziskoch a na nízke vrstvy, ktoré pracujú, aby dosiahli vyšší zisk pre tých hore. Za prácu sú odmeňovaní pochvalami a nádejou na lepšiu pozíciu, v ktorej budú môcť tvoriť ešte vyšší zisk.
Všetko je podriadené zisku, túžbe po tovare a produktoch, na ktoré neustále vysiela reklamu všadeprítomná plazmovízia. Zamestnanci pracujú 12-14 hodín denne, doma sledujú telenovely a reklamy v plazmovízii, ktorá sa zapína automaticky, keď človek nič nerobí – a polícia sleduje jej násilné vypnutie. Všade sú rozmiestnené kamery a odpočúvacie zariadenia.
Tradičné rodiny sa rozpadli, manželia bývajú každý vo vlastnom byte štandardného typu, navštevujú sa len raz mesačne v nevyhnutných prípadoch. Dotýkanie sa je považované za nechutné a nevhodné, všetky prirodzené prejavy tela sú zavrhnuté ako odporné – zápach, pot, vrásky, šedivenie, starnutie, priberanie na váhe.
Je vyhlásený kult tela – nielen ženy, ale aj muži musia za každých okolností vyzerať mlado, sviežo a optimisticky, lebo len takto dokazujú, že sú výkonní v práci. Ženy sa modlia k svätej anorektičke – ideálom mladých žien je hladovať a plynulo prejsť (cez smrť hladom) k vyššej forme bytia.
Všetci si dávajú vyhladzovať vrásky, odsávať tuk a upravujú sa, muži používajú mejkap, farbia si vlasy, používajú očné tiene a rúž. V Amerike dokonca vo voľbách zvíťazil kandidát na prezidenta, ktorí sľúbil, že sa nechá preoperovať na ženu. V tejto krajine je feminizmus dovedený až k absurdným výšinám.
Vzorom pre ľudstvo sa opäť stala Amerika. Nový americký prezident, po porade s feministkami, vyhlásil nový a rozhodný, nasledovaniahodný program boja proti diskriminácii žien. Žena, ktorá nie je obťažovaná je podľa neho vlastne diskriminovaná. Keď k žene nie sú chlapi aspoň trochu sprostí, ponižuje ju to, vyvoláva v nej komplexy menejcennosti, lebo to vyzerá, akoby nebola dostatočne príťažlivá. Muž, ktorí bude pristihnutý, že vo vhodnej chvíli ženu neobťažoval, pôjde pred súd a môže dostať tri až päť rokov. /strana 90/
Deti sú matkám odobraté na výchovu v špeciálnych ústavoch, vyrastajú bez dotykov, takže k nim majú odpor. Všetci holdujú práci, individualizmu, samosexu a práve preto deti postupne vymizli. Len málo žien sa rozhodlo naplniť ženskú túžbu po potomkovi, tehotenstvo je považované za prečin a slabosť, za niečo zvrátené. Vedci už dlho pracujú na vývoji umelej maternice, kde by si každý mohol dopestovať želané potomstvo bez zbytočnej straty času a zisku, lenže všetky pokusy doteraz skončili narodením chlpatých obludiek s kopýtkami.
Autor cez konanie hlavných hrdinov – kamarátov Fera a Milana – načrtáva fungovanie celej spoločnosti, jej nezmyselnosť, zvrátenosť a postupnú degeneráciu.
Fero je významný muž z vysokej vrstvy, Milan len nižší zamestnanec, jeden z mála, ktorý má ešte vlastnú firmu, ale jeho zisk je závislý na objednávkach vládnucej menšiny. Milan je ženatý, má syna Michala, ktorého spermie boli vyhlásené za veľmi vhodné na reprodukciu. Od tej chvíle ho sledujú roboti, aby ho ochránili.
Lenže Michala aj tak unesú a Milan je nútený prvýkrát v živote opustiť mesto a vydať sa ho hľadať na vidiek. Milanovi sa odkrýva úplne iný svet – vidiek je opisovaný veľmi idylicky, takmer ako raj na zemi, ľudia sú milí, ochotní, dobrosrdeční, pracovití, ale vedia si užívať život a neženú sa za mamonom a ziskom. Najvyššie vrstvy vidiek neovládajú, ale ignorujú ho a občas s ním obchodujú.
V mestách neexistujú rôzne náboženstvá, všetky buď zanikli alebo odišli na vidiek. Pre duchovnú očistu vznikla štátna cirkev oslavujúca jednotné a celosvetové idoly, modlia sa k individualizmu a k Bohu – tvorcovi ľudstva a zákonov zisku.
Ľudia postupne prestali čítať, stali sa analfabetmi – veď všetko dôležité im predkladala plazmovízia a vzdelanie sa stalo stratou času a zisku.
Starí a chorí sú spoločnosťou tlačení k dobrovoľnému odchodu, eutanázia je povolená a samovraždy v prípade, že človek nechce byť na krku spoločnosti sú oslavované.
Prírodné zákony v podobe zvláštneho piesku z africkej púšte po celom svete spôsobujú narúšanie ocele a skla kupol nad mestami, dovnútra prenikajú vtáci, ale nikto to zatiaľ nevníma. Milan sa rozhodne, že v akejsi ďalšej bizarnej reality šou, ktorú vymyslel, donúti všetkých pozdvihnúť zrak a všimnúť si, že zánik kupol je nevyhnutný, že príroda a jej prirodzenosť sú odpoveďou na všetky problémy ľudstva – takto vznikne revolúcia, k Milanovi sa pridávajú ďalší odporcovia režimu. Starý režim padá nenásilne, s minimom strát na životoch, cez odmietanie poslušnosti. Síce sa ešte mnoho ľudí zubami nechtami drží starých poriadkov, v novo sa formujúcej spoločnosti, ktorá znovu objavuje krásu sexu, materstva, jedla a prírody sú na smiech.
Autor stavia do opozície mesto (umelé, navonok krásne, ale vo vnútri prehnité) a vidiek (prirodzený, šťastný, nádherný ). Ľudia v meste sú ohlúpení režimom alebo ziskuchtivci, využívajúci systém – dedinčania sú dobrosrdeční, múdri, racionálni. Čiernobiely svet distópie sa mení na bieločierny svet utópie, pričom stačí tak málo: vzdať sa nezmyselnej túžby po stále vyššom zisku a pracovať s radosťou len toľko, koľko je rozumné a pre rozumné ciele.
Celý príbeh je podávaný jednoduchým jazykom, štylistika je tiež veľmi jednoduchá. Vadilo mi, že všetky informácie sú predkladané polopatisticky cez autorské rozprávanie a nevyplývajú postupne z deja či z dialógov – tých je oproti rozprávaniu výrazne menej a častokrát majú len vypovedať ďalšie fakty o systéme spoločnosti.
Celá kniha je napokon len akýmsi manifestom distopickej spoločnosti, ktorá netuší, že stojí pred trápnym krachom a prirodzene sa rozpadáva.
Z jej trosiek odrazu vyrastá zdravá a fungujúca spoločnosť (z ničoho nič plná múdrych a nenáročných občanov, ktorí akoby „vytriezveli“ z behu za ziskom a rozhodli sa pracovať pre dobro seba a spoločnosti).
Je fajn, že sa dej odohráva v Bratislave, Slovensku a hlavne slovenským politikom autor poriadne naložil. Vysmial sa ich „malomeštiactvu“ a snahám podlizovať sa veľkým štátom, vtierať sa do pozornosti aktivitami, ktoré Slovensko v konečnom dôsledku len zosmiešnia.
Niektoré myšlienky a nápady ma pobavili či rozosmiali, ale inak je román príliš jednostranne zameraný na kritiku neduhov dnešnej doby, ktoré, vytrhnuté z celkového kontextu podliehajú zosmiešňujúcej degenerácii. Prirodzenosť nevzniká zázrakom a nedá sa spoločnosti naordinovať. Pokiaľ si však pri čítaní udržíte nadhľad a naladíte sa na ľahkú nôtu, pobavíte sa množstvom absurdných nápadov a výstrelkov civilizácie, celosvetovo naprogramovanej na tvorbu zisku.
autorka článku: Lenona
Vydavateľstvo: Cestovateľ
Rok vydania: 2005
Ilustroval: Pavol M. Kubiš
Väzba: mäkká s prebalom
Počet strán: 190
