- Kapitola – Kto má na rováši
Poludnie páchlo smrťou. Morena stále držala jar pod krkom a plieskala do vzduchu bičom, upleteným zo severáka.
Na lúke pod lesom sa usadil kŕdeľ krkavcov. Veľké čierne vtáky, podráždená nedostatkom obživy ostrými zobákmi rafali do zeme i do seba navzájom a zlovestným krákaním zvestovali, že kde ničoho niet, tam ani smrť neberie. Žena, ktorá orala pole vedľa lúky, si ich nevšímala. Nepatrila k vydeseným pišťandám, ktoré za každým krkavčím krídlom videli smrtkinu kosu. S čarami a poverami mala svoje skúsenosti, boli to hlúposti, čo neuškodili, ale ani nepomáhali, lebo keby áno, nezostali by jej len oči pre plač.
Do opraných čipiek kedysi sviatočného rubáša si otrela slzy, i celú utrápenú tvár. Oni jediné s ňou ešte mali zľutovanie, poláskali ju a jej doráňané nohy pri každom kroku obtekali mäkko a láskavo, ako ruka jej muža. Kedysi dávno.
Jarošovo pole kúpil Helenin manžel Imro pre syna. Obstaral ho hneď po svadbe, lacno. Nemalo sa obrábať, lebo bolo zlej zeme, obsiate kamením ako zrnom. Ležalo by ladom, pokým by chlapec nedorástol a nepostavil si na samote pod lesom veľký dom. Všade navôkol sa ťahali lúky, bol to raj pre kone. Mal si na ňom založiť veľký plemenný chov, predávať žrebcov a kobyly po celom Uhorsku a stať sa Pánom. Po piatich rokoch bezdetného manželstva vzal všetky veľké nádeje i plány ďas a Helena musela rozryť hlúpe svedectvo potupy svojho muža prvý krát.
Odvtedy ho obrábala každú jar.
Radlo sa o čosi zachytilo, možno o starý koreň alebo o hodný kus skaly. Zastavilo mladú ženu v polovici kroka a strhlo ju dozadu. Zakolísala sa, chytila sa rúčky nástroja, aby našla rovnováhu, potom sa zaprela silnejšie, ale ani ním nehla. Oráčina bola tuhá, ešte zmrznutá, neprišla sem preto, žeby bol už na túto robotu čas.
Mocovala sa tam a späť a svoju nemohúcnosť kropila ďalšími horkými slzami. V deravých čižmách si rozdrela členok na ostrom kameni a skrehnutými rukami nešikovne zvierala povraz, nemohla ho pustiť ani keby chcela. Pot sa jej lial hrubými čúrkami po celom tele, v závanoch zimného vetra rýchlo chladol a mrazil až pri srdci.
Z krivej vetvy starej pokrútenej jedle pozoroval bezzubé snahy nešťastnej mladice veliký krkavec s dlhým zobákom a múdrymi očami. Perie, černejšie ako uhoľ sa ňom lesklo a ligotalo ako trblietky na hrčke flitrov svadobnej party. Poskakoval po konári, krákaním vyčítal slnku, že viac nehreje a naťahoval krk, aby dobre videl.
Nebolo to robota pre ženu, ktorú tu Helena odvádzala. Zvlášť nie práca pre manželku najbohatšieho gazdu v dedine, ktorý mal dva páry volov, konský záprah z grošákov prihnaných až hen, z Dolnej zeme a nekonečné lány najlepšej pôdy na dolnom konci chotára. Prvá gazdiná má sedieť doma, navariť halušiek a kapusty ku kusu údeniny, aby si pán domu udržal vládu nad ťažkou robotou i nad početnou čeľaďou. Má rozkázať, aby mu pripravili kúpeľ a potom mu umyť chrbát i predok v drevenej kadi. A má mu rodiť deti, čo by mu boli ku pomoci a pýšiť sa ich krásou a počtom.
Kordešovie Helena, krásna ako obrázok, hnedovlasá a hnedooká, roky iba tajne opatrovala prázdnu kolísku, kým jej ju raz Imro v záchvate zúrivosti nerozbil a nespálil.
Dávno boli preč časy, keď ju jej muž, mladoženáč, láskal a rozmaznával, keď jej po nociach šeptal do uška prasačinky a ona sa červenala až po korienky vlasov. Už ju viac neoslovoval Žena moja, Moja potecha. Mal pre ňu jediné meno. Vyschnutá. Keď práve nekrvácala, bola jeho slúžka a podnožka na odbavenie podľa ľubovôle a keď krvácala, nebola ničím. Vtedy ju hnal z domu, akoby bola prašivá. Upratal ju do pastierskej búdy pod les, aby sa na ňu nemusel dívať a nikdy, nikdy si po ňu neprišiel.
Vracala sa domov sama, líhala na tvrdom lembanku v kuchyni kým ju zasa nevzal na milosť, kvôli kresťanskej výchove a keď mu došli čisté spodky. Mladosť i celý život jej unikal medzi prstami a ona s tým nemohla nič urobiť.
Rovnako ako nemohla hnúť so zaseknutým radlom. Bezmocný žiaľ jej nanovo rozjatril myseľ, pľúca ju dusili vzlykmi, krvácali jej dlane a pery si necítila, lebo ich mala popraskané od smädu a zimy. Od vysilenia sa jej marilo pred očami. Snažila sa tu závrat prekonať, zastala a vyrovnala sa, a tým si ešte viac ublížila. Slabosť ju sklátila k zemi.
Bola pripravená, že padne tvrdo. Udrie si hlavu, bokom narazí na radlo a možno si aj nalomí rebrá. Nebolo by to prvýkrát. I keď bol niekto nablízku, nikdy sa jej nezastal, ani sa nad ňou nikdy nezľutoval. Ak si nepomohla sama, trpela. Bola zvyknutá. Ale za tú chvíľu, kým sa jej telo zosunulo dolu na zem, sa stala divná vec. Od lesa sa k nej pohol neveľký čierny fľak, rýchlo sa k nej blížil, a pritom sa rozpínal a nadúval, až odrazu pred jej zakaleným zrakom svojou novou podobou zatienil slnko. Namiesto bolesti, na ktorú sa pripravila, ju zachytili mocné ruky.
Helena sa pomaly vracala späť z temnej ničoty. Pozorná náruč, ktorá ju unášala a zahrievala vo chvíli, keď ju vedomie opúšťalo, sa už stratila. Všetko ale nemohol byť iba divný sen. Pery mala zvlhčené niečím sladkým a ležala na mäkkom lôžku z voňavého sena. Nadvihla hlavu a rozhliadla sa.
V kúte jej pastierskej chajdy stal mužský. Videla ho iba od chrbta, ale na prvý pohľad bol čudný, lebo bol celý odetý v čiernom, akoby nosil za niekým či niečím smútok. Jeho čiernu kabanicu zdobili vyšívané červené kvety na čiernych stonkách bez listov a do vonkajších švov čiernych nohavíc mal všité tenké červené lampasy. Keď sa obrátil tvárou k nej rýchlo sklonila hlavu, stiahla sa do kúta a schúlila sa tam. Spoza opaska mu trčal čierny bič a pištoľ s vyrezávanou pažbou.
„Myslel som, že máš horúčku,“ prekvapil ju príjemným, hlbokým hlasom, ktorý na ňu, nekričal, ani jej nenadával. Košeľu mal rozhalenú, šnúrky pod golierom rozviazané. Tenké vrkôčiky, do ktorých mal spletené vlasy, nosil hustejšie a dlhšie, ako zvykli mávať chlapi z dediny, keď sa zohol, aby jej podal žblnkajúcu koženú čutoru, popadali mu cez plecia. Boli čierne ako uhoľ a husto pretkané havraními pierkami.
Helena váhavo vytiahla zátku a priložila si hrdlo nádoby k ústam. Zavoňala víno. Odpila len pár hltov, príjemne jej zahriali vnútornosti. Potom vrátila ďugov na miesto.
„Nemám, “ odpovedala. Stiahla nohy hlbšie pod seba a čutoru položila na seno. Nevládala by vstať. Nevládala by sa ubrániť a netušila čo sa ide stať. Tak len oddane čakala, čo bude.
„Robíš nezmyselnú robotu.“
Temný záchranca mal, zdá sa, dosť čudnú predstavu o rozhovore. Nedával otázky, iba konštatoval holý fakt. V prstoch mimovoľne mädlil drevenú paličku, dlhú ako stredná varecha a husto poznačenú nepatrnými zárezmi, ktorá mala na jednom konci bielu a na druhom čiernu hrčku. Bol skôr mladý ako starý a tvár mal veľmi peknú. Vystupujúce lícne kosti síce pôsobili prísne a nos, dlhý a špicatý, vrhal na jedno jeho líce nepekný tieň, ale celok bol taký vyrovnaný, že bol viac príťažlivý ako desivý.
Pomohol jej, patrilo sa rozprávať sa s ním, ak si to želal. „Prikázali mi,“ zamrmlala potichu.
„Tvoj muž Ti prikázal.“
„Hej.“ Prikývla. Bola to pravda.
„A ty svojho manžela poslúchaš na slovo, však.“
„Je to môj muž.“
Postavou čierneho prebehol divný záchvev, akoby sa musel premáhať aby zabránil svojej podstate vybuchnúť. Náhle si pričupol k mladej žene tak blízko, že mala jeho tvár tesne pred svojou.
„Tvoj muž by ťa dávno vyhnal, keby mohol. Lebo si mu nedala potomka.“ Znovu len vyratúval a vyratúval, čudovala sa odkiaľ o nej všetko vie. Nikdy ho predsa nevidela. „Ale nemôže,“ pokračoval. „Lebo je to Tvoj rodičovský dom, v ktorom sa tak panovačne rozťahuje. Tvoje polia a tvoje sady, ktorými sa tak pyšne prechádza. Všetko čo má vyženil s Tebou.“
Uplakané hnedé oči uhli pred jeho pravdou a slabý hlások mu skúsil vnútiť tú svoju.
„Je to dobrý gazda, o všetko sa poriadne stará.“
„Hej, presne tak.“ Neodporoval mu ani najmenej, a Helenu z neznámych príčin bolelo.. „Aj o pole, ktoré nikdy nezarodí, sa stará. Ako to vždy hovorieva, keď ťa naň každú jar ženie? Jalovina na jalovinu,“ dohovoril, a ona ho už nechcela viac počúvať. Ku slzám mala vždy blízko, zaliali ju, kedy nechcla.
Čierny krásavec mlčal tak dlho, kým neprestala vzlykať a zase sa naň nepozrela. Oči mal ako temné studne, hlboké, ale nežné. „To ty by si ho mala vyhnať, počuješ?“
Počula. Zafikala ešte naposledy a pokrčila ramenami. „Je to môj muž.“
„Má iba jedinú možnosť ako neprísť o všetok majetok, na ktorý si tak ľahko zvykol. Zniesť ťa zo sveta.“ Naliehal neznámy, slovo po slove. „To nevidíš, ako veľmi sa o to ten sviniar snaží?“
Helena mykla plecami. Čoby nevidela. Prijala ten svoj údel už dávno. Často sa zamýšľala nad tým, že si sama siahne na život. Iba bola príliš zbabelá, aby skončila v pekle. „Možno to tak bude lepšie.“
„Neverím.“ Čierny sklamane pokrútil hlavou. Vstal, obtočil sa okolo vlastnej osi a zase sa znížil na jej úroveň. „Keby ťa tak videla tvoja matka…, že si plačka som vedel, ale netušil som, že si taká hlúpa.“
Mladá gazdiná sa stiahla ešte viac do seba. Pohľadom rozhŕňala steblá pri svojich nohách a rukami si opravila šatku na pleciach. Áno, bola hlúpa. To láska ju ohlúpila. Vysoký valibuk so svetlými vlasmi a jasným pohľadom, ktorý jej vo svadobný deň šeptom vyznal, ako veľmi ju rád a potom ju nežne pojal za ženu pred oltárom i v posteli nemohol predsa byť zlý. Bol iba nešťastný a zatrpknutý. Chápala ho. „Imro nie je zlý chlap.“ Veľký čierny cudzinec ho nemiloval ako ona, nemohol tomu rozumieť.
„Dobrý chlap neurobí svojej žene toto!“ Prísny krásny hlas je odporoval, samozrejme. Muž rozhnevane rozložil rukami smerom k nej: „Nepošle ju orať pole, ktoré nerodí, len preto, aby ju ponížil.“
Akoby ju tým celú zmenil na jediný veľký dôkaz, ktorý ona celým svojím srdcom popierala. „Chce len spokojný život. Rodinu. Odo mňa ju nedostane.“ Poprela ho i nahlas.
Čierny opäť nechápavo pokýval hlavou, potom zovrel pery, znovu vstal, otočil sa jej chrbtom a ticho dopovedal. „Nie je tvoja vina, že to pole nerodí. Zo zlého semena zbožie nevzíde.“
Prvý raz niekto vyslovil pravdu. Helena sa vďačne zahľadela na široký čierny chrbát a na chvíľu pocítila zadosťučinenie. Imro jej vždy dal iba plesnivé zrno, aby ho rozsiala do brázd, čo nachystala. Ale či ho mohla súdiť? Bol jej muž, sladký sen, na ktorý nedokázala zabudnúť. I po všetkých tých mesiacoch trápenia stále mohla zatvoriť oči a vidieť ho takého, akým bol v ten ich svadobný deň.
Zase raz mykla plecami, kvôli spomienkam, ktoré sa jej rojili hlavou a ktorými hojila bolesť v sebe už tak dlho, že je neprekážalo, že sa nikdy nevrátia. Boli pravé, stali sa. Všetko ostatné bol pre ňu iba zlý sen.
Tmavý mužský sa na ňu skúmavo díval. Potom len bezradne zalomil rukami do prázdna a zdalo sa, akoby sa rozhodol prestať riešiť neriešiteľné a vrátiť sa k pôvodnému programu dňa.
„Niekomu sa nepáči, akým smerom sa tvoj život uberá.“ Keď uvidel s koľkou nádejou na neho Helena vzhliadla, pobúrene pokýval hlavou: „… nie, on to nie je.“
Nechal ju prežúvať sklamanie a siahol do vrecka. Rozsypal na dlážku za hrsť zrna, pritlačil jazyk na podnebie a zahvízdal.
Pred vchodom do chatrče zaznel trepot krídel. Kŕdeľ havranov vlietal cez otvorené dvere dovnútra chyže, víril prach, zosadal na dlážku a tam lačno zobal obilie. Čierne vtáčie perie sa lesklo v priestore tak veľmi, až odrazu vyzeralo ako jednoliata plocha, ako veľké čierne zrkadlo. Pomedzi nezotreté slzy na ňom Helena začala rozoznávať útržky tváre.
„Babička…“ s úžasom vydýchla, keď si pospájala potrhané črty a spoznala, na koho sa to díva. Premkol ju strach. Babička už pekných pár rokov nesedávala na priedomí ich domu dolu v dedine. Umrela. V nedeľu. Tak zomierajú len tí, ktorí idú rovno do neba.
Obraz na vtáčích krídlach však rozhodne mŕtvy nebol. Vyrazil jej dych, boli to čary, bola o tom presvedčená. A po prvý raz neboli liché, ako tie, za ktoré platila starej bylinkárke a babici v jednej osobe. Tieto boli mocné a fungovali. Nechtiac jej nabehla husia koža, ale pred skutočným ľakom ju rýchlo zachránil babičkin hlas.
„Moja… čo sa ti to len stalo.“ Bol ako láskavé pohladenie, akého sa jej už dávno nedostalo. Vydýchla a pochovala svoje strachy. Babičky sa nikdy báť nemusela. A vôbec, mŕtvi predsa nikomu neublížia, to živých sa treba mať báť.
„Babi…?“
„Taká si bledá. Nič zlého si neurobila, si dobrá gazdiná i dobrá žena. Nemá ťa ten drúk za čo trestať a trápiť.“
„Babi, naozaj si to ty.“ Helena si kľakla na kolená a pritiahla sa bližšie k mrviacemu sa vtáčiemu chuchvalcu. Nie, nebála sa, ani trochu.
„Aj na omšu za mňa dávaš, ako sa patrí. Aj kvety prinesieš na hrob, sviecu zapáliš… musela som za teba orodovať. Hádam ti to na niečo bude. “ Skoro ucítila na tvári skutočné pohladenie, ale len skoro. Sfúkol ho rýchly pokyn krkavčieho kráľa. Vytiahol spoza opaska bičík, švihol ním do prázdna a keď to zapukotalo, zobatí sa vyľakali a rozleteli sa na všetky strany. Helena si rýchlo sadla na päty a prikryla si hlavu, aby jej v strachu nevyškriabali oči.
Keď trepot krídel utíchol čierne krpce netrpezlivo pozhŕňali zvyšky obili na dlážke. Pozorné prsty ich potom pozbierali a upratali do vrecka kabanice. Neznámy si otrepal ruky o boky a hneď potom sa mu nich opäť zjavila palička, s ktorou sa pohrával, odkedy ho stretla. Pomädlil ju v prstoch a nahlas zapremýšľal:„Zvažujem, či stálo za to, odovzdať Ti ten odkaz.“
Tento mužský bol určite čarodejník. Bol tým najčudnejším zjavom, aký sa Helene kedy mohol pripliesť do cesty, ale vrátil jej kúsok minulosti, s ktorým sa už dávno rozlúčila. Vstala, zatiahla si šatku pod bradou a vzhliadla mu do tváre skutočne vďačným pohľadom. „Ďakujem.“
Akosi ho tým vyviedla z rovnováhy. Odstúpil trochu, vyzrel von, na lúky, opäť zazrel na ňu a potom mávol rukou. „No dobre, dobre. Spočítajme si to. Nezbláznila si sa, z toho, čo som ti tu predviedol. Nekričíš od hrôzy a slušne mi ďakuješ. Tuším predsa len dokončím, čo som začal.“
Helena sa prinútila usmiať a spokojne mu prikývla. Nijako zvlášť sa nestarala o to, čo má za lubom. Ale pretože neprestajne šibrinkoval tým svojím kúskom vystrúhaného dreva, dovolila si spýtať sa ho naň. „To je rováš? Načo ho máš?“
„Veď vieš na čo je rováš. Značím si naň, čo treba, o kom treba.“
„Na jednu stranu dobré a na druhú zlé, ako dlhy a splátky v sklepe u Žida?
„Ták.“
„O kom je tento?“
„Čo ťa do toho.“
„Nič.“
„Ták?“
„Nič.“
Zmĺkla. Zaošívala sa, nevedela, čo môže, a čo nie. Trápnu tichú chvíľku vyplnil jej žalúdok. Možno bol hladný aj jej spoločník.
„Mám tu syr a chlieb.“ Nečakala kým jej povolí obslúžiť ho. Sukňa za ňou len tak plieskala, keď sa ponáhľala do kúta, aby odtiaľ vybalila uzlíček s poživňou. Bola to jej najvšednejšia prirodzenosť, postarať sa o druhých.
Rozložila partek na dlážku a prikľakla k nemu. Muž si jej sadol oproti: „Ešte mám trochu času,“ prehodil. Vtiahol nosom do seba vôňu jedla a telom mu opäť prebehol nutkavý záchvev, na chvíľu musel ustrnúť, aby sa započúval do seba a potlačil ho, až potom mu oči zažiarili nedočkavosťou. Odlomený kúsok ovčieho syra, ktorý mu podala, uchopil do dlane, aby nič nevytrúsil a napchal si ho celý do úst. „Dávno som nejedol takú dobrotu.“ Pochválil sústo, keď ho prehĺtol.
„Zarábam ho sama, z ovčieho mlieka. Otec ma naučili.“
S hrubým okruhom chleba sa neznámy pohral dlhšie. Ulamoval si z krajca veľké kusy, jemne ich strkal do soli a prežúval ich, ako tú najlepšiu maškrtu. Bol to len obyčajný chlieb a obyčajná soľ, ale v jeho rukách sa menili na zlatné zlato, preukazoval jednoduchému jedlu veľkú úctu.
Keď dojedli, podelil sa s ňou o víno. Bolo sladké, napila sa štedrejšie a tak jej vyhnalo červeň na líca a smútok z hlavy. Keď sa na ňu čierny usmial, usmiala sa späť.
Ale to sa už jej spoločník netrpezlivo zamrvil. To divné mravenčenie, ktoré ním zase prešlo skoro ucítila. Nevedel mu už odolávať. Vyskočil, zahľadel sa k dverám a potom sa jej uklonil.
„Ďakujem za tvoju pohostinnosť, Jasná. Ale musím už ísť. Som posol, zdržal som sa, už na mňa niekde čakajú.“ Rováš, ktorý sa ako zázrakom rozplynul do prázdna, pokým sa najedli, držal odrazu zase v prstoch, zhmotnený a skutočný. Keď ho chytil obomi rukami a zlomil, praskal ako pravý. „Nech sa stane.“
Potom sa čierny krásavec stratil sa dverami, iba čo sa za ním zavíril prach.
Slnko sa už klonilo k západu. Helena zatvorila dvere zvnútra na západku. Vo vedre jej ešte zvýšila trocha vody. Namočila si do nej utierku a omyla sa. Popravila si seno, ľahla si a prikryla sa starou huňou, ktorú tu pastieri nechávali do istoty.
Už zaspávala, keď sa k nej doniesol krik: „Heľa, Helená, počujééééš? Poď domov, Helená. Muža ti v hore zabilo.“
