Nezabudnuteľná kniha
Hydry vám prinášajú kompletné dielo vyzretého slovenského hard-scifi autora Tona StiffelaZabudnutý vesmír. Všetky jeho doposiaľ napísané poviedky sme naládovali do mamutej zbierky, ktorá obsahuje jeden celý vesmír dobrodružstiev. Nájdete v nej najudivujúcejšiu vedu a techniku i najromantickejšiu lásku, vzdialené planéty či galaxie. Mnohé postavy a ich osudy Vám však ukážu, že nech sa ľudia dostanú akokoľvek ďaleko v priestore či čase, ich nátura sa potláča len veľmi ťažko.
Tono Stiffel publikoval počas uplynulých rokov vo viacerých časopisoch (Fantázia, Kométa) a antológiách (na Slovensku Krutohlav a Zárodky hviezd, v Česku Mlok či Capricorn 70 a v Poľsku Zachowuj się, jak porządny trup. Je spoluautorom beznádejne vypredanej zbierky Mozaika rôznobežných ciest a bol úspešný v niekoľkých významných tuzemských fantastických súťažiach (Cena Gustáva Reussa, Cena Karla Čapka, Cena slovenských fanúšikov fantastiky Istron a i.).
O tom, ako vznikal Zabudnutý vesmír a čo všetko autora pri jeho tvorbe ovplyvnilo, si môžete prečítať v doslove knižky, ktorý sám napísal. Teraz vám ponúkame rozhovor, ktorý nám povie viac o ňom samotnom. Nebudeme to teda naťahovať…
- Tvoj rozsiahly svet, na ktorom si pracoval dokopy niekoľko dlhých rokov, vychádza v knižnom komplete. Aký máš z toho pocit?
TS: Neskutočný. Je úžasné, že všetky tie príbehy sú konečne pod jednou strechou, navyše editorsky precízne a jedinečne pospájané a čitateľ ich dostane pekne pokope, ešte k tomu s nádhernými ilustráciami. Nie že by mi na tom nezáležalo, ale skeptik vo mne si až príliš dobre uvedomoval, že v dnešnej dobe vydavatelia radšej vydajú tenký román ako hrubú poviedkovú zbierku, navyše od domáceho autora, ktorého súčasná mladá generácia čitateľov už skoro nepozná. To, že sa jeden taký vydavateľ našiel, je skoro malý zázrak a ja som samozrejme nesmierne rád.
- Hlavné dejisko tvojich príbehov, a to, čo ovplyvňuje mnohé ďalšie z nich, je Letná planéta. Chcel by si ju nájsť, tak ako mnohé z tvojich postáv?
TS: Kto by nechcel nájsť a žiť na takomto krásnom mieste? Letnú planétu som sa snažil vymyslieť tak, aby sa čo najviac blížila k naozaj dokonalému svetu, kde chce byť každý. Keďže ľudstvo ako také je tvorené mužským a ženským človekom, existuje neustála a neúnavná snaha o pochopenie a nájdenie súladu medzi týmito dvoma odlišnými svetmi, vnútornými prežívaniami, psychikami atď. Nehovorím teraz o žiadnom kompromise. Asi všetci vieme, aké je to komplikované, keďže „muži sú z Marsu a ženy sú z Venuše.“ To hľadanie grálu ideálneho vzťahu je takmer mystické a nadčasové. Počas môjho pôsobenia vo sfére vzťahového poradenstva som sa s tým stretával neustále a vtedy mi v hlave skrsol nápad, ako by sa to dalo dosiahnuť. A ten nápad mi stále neschádzal z mysle…
- Je ti niektorá z postáv bližšia, než ostatné? Ak áno, čím?
TS: Počas mojej tvorby to bola vždy tá, o ktorej som práve písal príbeh. V každej postave by sa dalo nájsť pár čŕt a vlastností mojich reálnych priateľov, ale asi aj niečo zo mňa. Niektorí moji priatelia sú tak výrazné a zaujímavé osobnosti, že sa jednoducho nedalo nimi neinšpirovať. Paradoxom však je, že títo priatelia nemajú fantastiku ako koníček a ani ju nečítajú, takže sa v tých príbehoch asi nikdy nenájdu.
- Na slovenskej fantastickej scéne pôsobíš už nejaký čas, osobne sa poznáš s mnohými nadšencami aj odborníkmi v tejto oblasti. Čo si myslíš o súčasnom stave tuzemskej fantastiky a jej ďalšom smerovaní?
TS: Dlho som seba aj svojich rovesníkov autorov vnímal ako novú krv a oživenie slovenskej fantastiky. Bohužiaľ, bolo to už dávno a roky neúprosne plynú. Za mojich mladších čias nádejných slovenských autorov vyhľadával a poskytoval im možný publikačný priestor časopis Fantázia a niekoľko literárnych súťaží ako napr. Cena Gustáva Reussa, Cena Karla Čapka, Cena Istroconu, Cena Fantázie. V súčasnosti je situáciu iná. Existuje už iba jedna, dve veľké súťaže, no publikačné možnosti sú nepomerne väčšie a ľahšie ako kedykoľvek predtým. Avšak webové portály, virtuálne internetové vydavateľstvá vydávajúce iba ebooky alebo „samoobslužné“ vydavateľstvá nezaručujú automaticky aj kvalitu. Mladé talenty treba jednoznačne podchytiť, podporiť a usmerniť. Našťastie mám pocit, že prichádza ďalšia silná generácia mladších autorov ako napr. Marej Slabej, Katarína Soyka, Zdeno Mikláš, Lenona Štiblaríková, Jana Plauchová, Marja Holecyová, Zuzka a Lucia Droppové či Viliam Klimáček, ktorí slovenskej fantastike určite neurobia hanbu a ktorým môžeme bez obáv pomaly odovzdávať žezlo.
- Ktorí zahraniční či slovenskí autori ťa najviac ovplyvnili pri tvojej tvorbe?
TS: Mojím prvým SF autorom bol Stanislaw Lem a to, že som čítal práve jeho v takom mladom veku (koniec ZŠ) ma vnútorne ovplyvnilo asi najvýraznejšie. Angloamerickú SF som začal čítať až po revolúcii, no Jožo Girovský, Saša Pavelková a Ďuro Červenák mi práve v tom čase ukázali, že aj slovenskí autori vedia pútavo a zaujímavo písať. Navyše som mal to šťastie, že som bol v rovnakej generačnej vlne ako oni, takže sa medzi nami vytvorili priateľstvá a ja som mohol sledovať vývoj ich tvorby tak trochu aj zo zákulisia a ku kadečomu pričuchnúť. Aby som ale neopomenul ani tú priehršť angloameričanov, ktorí u mňa tiež zohrali významnú úlohu. Boli to najmä Dan Simmons, Orson Scot Card, Frederik Pohl, David Gerrold, Brian Aldiss, Robert Silverberg, Isaac Asimov, Arthur C. Clark, Robrt A. Heinlein, David Brin, Larry Niven, John Varley, Wiliam Gibson a Harry Harrison, ktorí mi v prvopočiatkoch ukázali tú najrýdzejšiu podstatu slovného spojenia science fiction. Neskôr to boli Alastair Reynolds, Peter F. Hamilton, Vernon Vinge, Jack McDevitt a Neal Asher, ktorí mi zase priblížili čaro space opery, ku ktorej som sa začal časom viac prikláňať.
- Tvoju tvorbu môžeme primárne zaradiť do science fiction, kedy sa prebudila táto tvoja láska? Príbehy, ktoré píšeš, však obsahujú aj fantasy prvky, aký máš vzťah k tomuto aj ostatným subžánrom?
TS: Ak to zoberiem z pohľadu, kedy som v mysli začal vytvárať prvé fragmenty Zabudnutého vesmíru, tak celé to spustili cesty vlakom z Oravy do Žiliny, kde som študoval na VŠ. Často sa stávalo, že som v malom oravskom osobáčiku cestoval v noci úplne sám a prepadla ma clivá nálada za rodným krajom, priateľmi, rodinou. Aby som si nepripadal taký osamelý a zároveň trochu zamestnal myseľ, vymyslel som si postavy, s ktorými som potom prežíval vzrušujúce vesmírne dobrodružstvá. Potom bol už iba krôčik k tomu, aby som tie fragmenty pospájal do jedného príbehu, ktorý som nazval „Prejdi bránou a dotni sa mojej duše“. Bola to však skôr iba taká sebareflexia než skutočná tvorba. Tá začala až mojím príchodom do Bratislavy a uverejnením tohto príbehu vo Fantázii, čo spustilo doslova lavínu.
Už Ivan Aľakša mi kedysi povedal, že v mojich poviedkach cíti aj fantasy prvky a že tento mix sa mu veľmi páči. Tým ma dosť zaskočil, pretože dovtedy som si myslel, že píšem čistú science fiction. Kedysi som čítal aj dosť fantasy diel, no v súčasnosti je môj čas už obmedzený a z fantasy si prečítam nanajvýš dobrú poviedku v XB1 alebo nejakom zborníku. Subžánrov je v SF veľa a nové neustále vznikajú. No často sa vedú zbytočné a zúrivé polemiky, kde ktoré dielo patrí. Osobne sú mi najbližšie subžánre obsahujúce alebo kombinujúce hard SF a space operu.
- Viem, že máš mnoho koníčkov. Predstavíš nám tie najobľúbenejšie?
TS: Áno, mám veľa koníčkov, ale v súčasnosti som musel niektoré „hibernovať“, pretože veľa času venujem svojej rodine. Vybrať najobľúbenejší je ťažké. Veľmi ma bavilo vyrábať nože na prežitie a la „Rambo“. Používal som na ne vysokokvalitnú oceľ zo strojových rámových píl a do dutých rúčok som dokázal napchať rozsiahlu výbavu na prežitie v divočine. Nože mali medzi mojimi známymi taký obrovský úspech, že niektorí boli schopní sa pomaly pobiť za vyššie miesto v poradovníku. Keďže kompletne vybavenú dielňu mám na Orave a teraz bývam v byte v Trnave, dal som si pauzu a nože (značkové sklápacie) teraz pre zmenu zbieram.
Dosť dlhý čas som okrem písania aj kreslil práškovou technikou, prevažne SF motívy, mimozemské scenérie, stavby, technológie a z pieskovca vytesával sošky podobné tým na Veľkonočnom ostrove. Dlhodobo sa venujem fyzike, astrofyzike a astronómii, sledujem technologický pokrok a udržiavam si všeobecný vedecko-technický prehľad, čo mi napomáha nepísať „naivnú“ fantastiku, nerobiť vedecké chyby a tiež ma to inšpiruje k novým nápadom.
- Čo ťa v živote motivuje a najviac teší?
TS: Motivujú ma moji priatelia, pozoruhodné životné príbehy iných, ale aj moje túžby, predsavzatia a možno paradoxne, aj moje neúspechy. Najviac ma teší moja rodina, tá blízka aj vzdialená. Mal som perfektných a zodpovedných rodičov (v súčasnosti už iba mamu), ktorí mi vštepili správne hodnoty a zdravý náhľad na svet. S troma mladšími sestrami mám výborný vzťah a môžem sa na ne kedykoľvek spoľahnúť. Moja manželka a deti mi vytvárajú dokonalé zázemie, pocit istoty a podporujú ma. Asi nič nemá väčšiu váhu a hodnotu.
Chcete vyhrať zbierku poviedok Antona Stiffela Zabudnutý vesmír? Zdieľajte tento príspevok na FB a do komentára nám odpovedzte na súťažnú otázku:
Kde začali vznikať nápady na Zabudnutý vesmír?
- a) V električke
- b) Na záhrade
- c) Vo vlaku
Súťaž uzatvárame žrebovaním na Istrocone.
Po Zabudnutom vesmíre budeme súťažiť o Príbehy spod kiltu od Filipa Červenáka.
Rozhovor viedla Eva Piarová
