Nadvihla som hlavu a poobzerala sa okolo seba.
Kam všetci zmizli?
***
Z ohniska sa dymilo, oheň dávno vyhasol. Pri pokuse posadiť sa mi oči rozkmitávali nepríjemné žlté kruhy, ktoré pulzovali až niekde vo vnútri mojej lebky. Zatvorila som ich, kruhy napriek tomu vo vlnách dokresľovali svoje kontúry.
Kde sú všetci?
***
Otvorila som ľavé oko, vychádzajúce slnko sa do neho bolestivo zapieralo. Zatienila som ho pravou rukou a sklopila som zrak. Pohľad mi padol na paličku.
Čarovala som?
***
V náhlom návale poznania sa mi srdce pokúsilo vyskočiť z hrude. Vyskočila som na nohy a stratila pritom rovnováhu.
Ja som včera pila! A nie málo. Nikdy predtým som alkohol nepila. Wajmar tvrdil, že môj prvýkrát musí byť iný, keďže som čarodejnica.
***
Nad ohniskom visel kotlík, varili sme guľáš.
***
Po okolí sa povaľovali rôzne veci, väčšinou zvršky mojich zmiznutých priateľov.
Jenir si zabudol čižmy! Čo sa muselo stať? Čižmy nikdy neodkladal.
Nie, žeby ich potreboval. Len nechcel, aby ho ľudia považovali za čarodejníka. Tvrdil, že ich dostal ako dar od starej strigy, keď sa pošmykla. Pomohol jej vraj na nohy, lebo sa nedokázala sama postaviť. Nazval ich sedemmíľové. V skutočnosti míle zdolával vlastnými čarovnými nohami. Nechcel, aby sa vedelo, že dokáže nemožné.
Bez čižiem by dobrovoľne neodišiel, muselo sa stať niečo strašné.
***
Pri zvalenom pni sa povaľoval venček z margarétok. Vyzeral ako svadobná korunka. Sadla som si na kmeň a zobrala venček do rúk.
Ja som sa vydala!
Vždy to medzi nami s Wajmarom rezonovalo, ale nikdy sme sa nevyznali.
Až do včera. To sme sa rovno zobrali.
Prchavé okamihy sa vynárali z hlbín môjho vedomia, ale nedokázala som ich zachytiť.
***
Čarovala som! Zlostne! Všetci tancovali a spievali, úsmevy sa im rozťahovali po tvárach a pohyby ich rozmazávali po okolí, bola som opitá. Wajmar mnou triasol:
„Vstávaj, nevesta. Predsa by si neprespala svadobnú noc. Poď tancovať!“
„Dajte mi pokoj!“ protesty vychádzali až niekde z útrob môjho nevládneho tela.
„Nevesta, nevesta, nevesta!“ skandovali všetci, ich krik sa mi zarezával do žalúdka.
***
Čo som urobila? Prečo tu nie sú? Musím si spomenúť! Predýcham spomienky, čerstvý vzduch mi pomôže.
Postavila som sa a prechádzala sa pomedzi porozhadzované veci.
***
Wajmarove lekno. Zastrčil si ho za košeľu, keď sa definitívne rozhodol, že si ma zoberie za ženu.
***
Spomienka na krik a blikotanie ohňa, ktoré sa prerezávali mojimi mozgovými závitmi, ma zaboleli nad ušami.
Asi ma nahnevali. S paličkou v ruke som sa rozohnala a niekam ich poslala.
„Ale kam?“ zúfalo som sa nahlas pustila do plaču.
Čarodejnice by nemali byť opité. Aj triezve môžu byť nebezpečné, ale to aspoň vedia, čo robia.
***
„Hej!“ s úsmevom sa spoza stromu vynoril premočený Jenir. Dobrzdil tesne pri ohnisku, zobral drevený tanier a žufankou ponorenou v kotle si naložil z guľáša. Akoby sa nechumelilo.
„Kde ste všetci?“ neveriacky som ho sledovala. Deň sa javil skôr ako slnečno-horúci. Aspoň tu určite nepršalo, bola by som premoknutá.
Ja sa tu strachujem, a oni si možno niekam odskočili. Na mňa zabudli.
„To mi povedz ty,“ rozrehotal sa, až skoro vylial z taniera. „Pani…“ zamyslel sa, musel riešiť niečo vážne, „ani neviem, ako ťa volať. Pokiaľ viem, Wajmar nemá priezvisko. Myslím. Asi ťa budem volať pani Wajmarova. Včera si si zobrala vlkodlaka. Spomínaš?“
Takže sa mi to všetko nezdalo. Zaliala ma červeň.
„Vôbec si nebola zábavná. Hodila si do seba dva poháre a zábava skončila,“ vysvetľoval, pahltne sa napchávajúc . „A tu sú!“ lyžicou ukázal za môj chrbát.
***
Roztrúsení sa vracali k ohnisku. Všetci vysmiati a mokrí.
Zbadala som Wajmara, zašteklilo ma v podbrušku, sklopila som zrak.
„Už si sa vyspinkala, milovaná?“ bez ostychu ma pobozkal, ale tón jeho hlasu znel výsmešne.
Lenže ja neviem, čomu sa všetci smejú!
***
Pristupovali ku kotlíku a nakladali si guľáš. Sem-tam po mne zazerali a pochechtávali sa.
„Trochu vychladol. Nemal kto strážiť oheň,“ komentoval situáciu Wajmar, čím vyvolal výbuch rehotu. Pozerali sa na mňa, akoby som to bola ja, kto mal prikladať.
Ale ja netuším, čo som celý čas robila!
***
„Poď ku mne,“ Wajmar ku mne načiahol ruku, keď si sadol na kmeň, na ktorom som predtým sedela ja. Druhou si guľáš pridŕžal na kolenách.
Ako zareagovať? Nevyzerá, žeby sa na mňa hnevali. Asi som im neublížila.
Prisadla som si k Wajmarovi, jeho natiahnutú ruku ignorujúc.
***
„Sobáš by sme mali zopakovať, aby to bolo naozaj,“ zahľadel sa na mňa úprimne.
Rozpačito som jeho úprimnosti neodpovedala. Páčil sa mi. Vždy sa mi páčil, ale o vydaji som doposiaľ neuvažovala.
„Ty si nespomínaš,“ pomaličky mu s úsmevom dochádzala príčina mojich rozpakov.
Hlava mi padla medzi ramená: „Nie,“ priznala som zahanbene.
***
Chcel niečo povedať, ale medzitým spomedzi stromov vystúpil Felop. Na rozdiel od všetkých prítomných, on bol ako vyváľaný v hline.
„Hééééj. Ako sa má mamička?“ rehotali sa na plné pecky a pokrikovali na neho.
Uškrnul sa a zastal predo mnou.
Čo chce? Čo som mu urobila?
***
„Pamätáš sa? Strašne sa opil a neustále vykrikoval: Mama moja!“ pomáhal mi Wajmar. S otázkou v očiach som ho prebodávala pohľadom. Pokiaľ viem, Felop mamu nemá. Od malička. Jedného dňa sa nevrátila. Predpokladalo sa, že zomrela.
„Nahneval ťa, tak si ho za ňou poslala,“ nebral situáciu vážne môj asi manžel.
Hrôzou mi stiahlo žalúdok.
„Aspoň som našiel mamin hrob. Vlastne dík,“ Felop sa mi otočil chrbtom a šiel si nabrať guľáša.
„A vy ste kde boli?“ odvážila som sa opýtať, keď už sa zdalo, že mi nikto nič nevyčíta.
Od smiechu sa váľali v tráve, takmer sa pooblievali guľášom.
„Povedal som ti: Zlato moje,“ vysvetľovať Wajmar. „Ostatní to po mne opakovali. Nahnevala si sa, schmatla si paličku a vykríkla si: „Ja vám dám zlato, ožrani!“ žmurkol na mňa a ľavou rukou ma objal okolo pliec. „Neverila by si, že pod hradným bralom bola v zátoke potopená loď plná zlata. Vyťahovali sme ho celú noc. Som bohatý muž, láska moja,“ choval sa trochu priveľmi dôverne na to, že si z nášho sobáša nič nepamätám. „A potom, že život s vlkodlakom je nebezpečný!“ postavil sa a šiel si ešte naložiť.
