„A to je v súvislosti s ich návštevou hádam všetko.“ Spokojne som sa vybrala spoza katedry na svoje miesto v lavici.
Konferencia svetového významu a musela sa konať v obyčajnej triede pre deti. Svet je v ohrození.
„Naozaj úbohé argumenty,“ vyskočil z lavice Lobkowicz. Ani sa nehlásil o slovo, ani sa neunúval ku katedre. „37, vraj, dobrovoľníkov. Sú to len účelovo vybraní ľudia, ktorí mali jednoznačne potvrdiť vašu hypotézu. Nie námatkovo a nezávisle vyberaní, ako by bolo potrebné v záujme zachovania objektivity. A taká, s prepáčením, hovädina, že púšťajú do éteru vami vymyslené nervové plyny, vďaka ktorým sa, vraj, vyvraždíme. Prosím vás! Myslím si, že len zablúdili. Veď pozrite, ako zmätene stoja na oblohe. Študujú nás. Nemajú nič spoločné s tým, ako sa zvrháva naša spoločnosť,“ ruky sa mu triasli od nervozity a celý sa potil. Vykazoval všetky známky toho, na čo som poukázala vo svojej práci.
Zastala som vedľa katedry a zacítila som, ako mi zovrela krv.
„Sú to lekári, psychiatri a psychológovia. Kto iní by mal lepšie posúdiť, čo sa deje?!“ dvíhala som hlas.
Pokoj, pokoj, pokoj, opakovala som si v duchu. Presne o toto im ide.
„Teroristické útoky…“ začala som s hlbokým nádychom, ale Lobkowicz ma prerušil.
„Odjakživa boli teroristické útoky. Vždy sa niekto snažil presadzovať svoju vôľu aj za cenu nevinných ľudských životov.“
„Ale títo teroristi pre nikoho nepracujú. Sú to bežní ľudia, ktorí sa, nemožno to nazvať inak, zbláznili. Ako hovorím, do éteru púšťajú niečo, čo v nás zvyšuje agresivitu. Pripravujú si pôdu na inváziu, ale nebudú bojovať. Povraždíme sa sami!“ krátkymi výdychmi som sa snažila upokojiť.
Presne o to im ide, aby sme boli nervózni a vošli si do vlasov.
„Hovädina!“ nepríčetne sa rozkričal Lobkowitz a tresol do stola, až sa aj Kovaľová v prvej lavici prestala tajne pozerať do zrkadla pod lavicou. „Vždy som vás podozrieval, že nemáte dostatok intelektu na túto prácu. Vôbec nechápem, ako ste sa prepracovali do vedeckých kruhov.“
Moje výbuchy, tak dlho držané na reťazi sebaovládania, sa drali von. Reťaz praskla, až ma sotilo dopredu. Sama som nestihla zaregistrovať, ako sa kružidlo z Kovaľovej lavice dostalo do mojich rúk.
„Ty idiot!“ vykríkla som a rozohnala sa. „Veď sa okolo seba poobzeraj. Ľudia sa mlátia na ulici, adrenalín stúpa. Ani nereagujú na bolesť. A policajti namiesto, aby zasiahli, sami dobijú výtržníka na mieste.“
Niečo vo mne vzbĺklo a ruka s kružidlom trafila Lobkowiczovi oko. Zúrivo som sa snažila kružidlo mu z oka vytrhnúť, ale nedarilo sa. Lobkowicz sa úplne nevhodne skláňal a zakláňal, čím to úplne znemožnil. Keď už sa zdalo, že sa to podarí, ruka sa mi pokĺzla na Lobkowiczovej krvi a kružidlo pustila.
To Lobkowitzovi sa podarilo vytrhnúť ho a na oplátku mi ním prišpendliť pravú ruku o stôl. Už sa jeho ústa rozťahovali do diabolského úškrnu, keď mu niekto od chrbta tresol po hlave dlhou a hrubou doskou. Musela to ešte pred chvíľou byť lavica. Lobkowicz sa zviezol na zem. Tvárou tresol do lavice pred sebou, až mi prišpendlená ruka nadskočila a oslobodila sa od kružidla.
To asi len tak nerozchodí, kolega!
Rehotali sme sa s profesorom Lemieu, Francúzom, ktorý výškou pripomínal Charles de Gaulla. Do šírky by sa mohol rovnať leda s grizzlym.
Netuším, čo to vošlo do Kovaľovej, schmatla stoličku a tresla ňou profesora Lemieu do brucha. Asi chcela pomstiť Lobkowicza. Hádam si nemyslela, že ho dokáže len tak zničiť?
Francúz sa síce predklonil, akoby mal žalúdočné problémy, ale keď sa opäť dvíhal, už mal na tvári divý výraz a namieril ho na našu krásavicu. Zdvihol dosku, ktorou pred chvíľou zneškodnil Lobkowicza a rozohnal sa na Kovaľovú.
S lavicou nad hlavou na pár sekúnd zarazene ustrnul a sklátil sa vystretý dopredu.
Musela som uskočiť, lebo je jedno, či by ma trafila doska alebo Lemieu, určite by som to neprežila.
S rachotom dopadol na lavicu Lobkowicza a premenil ju na hromadu triesok. Lobkowicz tak stratil aj poslednú nádej na záchranu. Hromada triesok a Lemieu ho navždy pochovali. Bude pre neho lepšie, ak sa nepreberie.
Až teraz som si všimla, že Lemieumu z chrbta trčí vystreľovacia dýka a chrbát postupne zalieva k bielej košeli kontrastne presakujúca krv.
Pozrela som sa na miesto, kde muselo dôjsť k záhadnému incidentu, ktorý Lemieuho skolil. Stál tam profesor Novák, doteraz považovaný za nestranného kľuďasa, čo vo veku 89 rokov zasa až tak neprekvapí. Spoza Lemieuho sme ho vidieť nemohli, bol už skrčený vekom, a ani za mladi to zrejme nebol práve Goliáš. Teraz sa ešte usmieval, ale ako sme sa na neho s Kovaľovou pozreli, skríkol:
„Híííí,“ a začal pred nami utekať.
To nemal robiť. Pohľad na jeho chrbát mi rozburcoval krv na sluchách. Po inom som netúžila, len dostať ho do rúk.
Ale dostala ho Kovaľová. Využila stoličku pôvodne určenú pre Lemieuho a trieskala do starčeka, kým neprestal hýbať rukami, teraz nehybne rozhodenými do strán.
Strašne sme sa na tom rehotali. Telo mi zalievala neskutočná horúca vlna rozkoše.
Kovaľová si kľakla k starčekovi, plieskala mu po holej plešatej hlave a spievala:
„Huá, huá, hú..“ slová jej uviazli v hrdle a s rachotom sa vystrela na starčeka.
Lemieu konečne realizoval úmysel niekoho naplno zasiahnuť doskou. Kľakol si k zblíženiu Kovaľovovej s Novákom a trieskal do nich doskou z lavice, aby posilnil ich čerstvé prepojenie. Doska nepovolila, muselo to byť tuhé drevo. Zato telesné schránky oboch obetí sa miešali na nerozoznanie. Lemieumu z chrbta stále trčala Novákova dýka a na zem kvapkala jeho krv.
Kovaľova bola predsa parťáčka, spomenula som si. Zovrela vo mne zlosť a zelektrizovala mi končatiny, takže sa viditeľne triasli.
Odbehla som ku katedre a vrátila sa s oceľovým ťažítkom v tvare korytnačky. Pôvodne som Francúza chcela zasiahnuť rozmachom nahnevanej pravačky, ale blbá nie som. To by mu len prečesalo prehadzovačku, ktorou maskoval plešinu. Oboma rukami som uchopila kovovú čínsku korytnačku a tresla mu ňou do hlavy.
Vystrelo ho na dosku, ktorou pochoval oboch kolegov pod sebou.
Nečakala som, kým to rozchodí. Lemieu je fyzicky takmer nezničiteľný. Trieskala som mu korytnačkou do hlavy, kým sa cez lebečné kosti neprepracovala hustou kašou všeličoho na dno, kde už bolo drevo. Ostriekalo mi to tvár a ruky na nepoznanie sfarbilo do červeno – ružova. Víťazne som odhodila korytnačku do rohu miestnosti k umývadlu, nad ktorým visela nástenka s krásne namaľovaným Čistota pol života a z plného hrdla som vykričala radosť zo vzrušenia. Zakláňala som pritom hlavu a len ťažko potláčala túžbu udierať si oboma rukami do hrude.
Uchmatla som dýku, ktorá trčala Lemieumu z chrbta a ešte raz ju zabodla takmer na to isté miesto, kde predtým nevyužitá trčala. Ale nenechám mu ju. Niečo vo mne stále pulzovalo a hnalo ma vpred.
Vybehla som na chodbu, všade ticho. Zbehla som poschodím na vrátnicu, kde na zemi pri okienku s telefónom sedel niekomu na chrbte vrátnik a rozbíjal na ňom kvetináč.
Ja mu dám, vrahúň jeden!
Novákova dýka do neho vkĺzla ako nôž do masla. Vykríkol, až mi spokojnosťou rozvibroval tie najvnútornejšie útroby. Pre veľký úspech som útok niekoľkokrát zopakovala.
Keď prestal uspokojovať moje zmysly, a nehybne ostal visieť na obeti, vybehla som z budovy na ulicu.
Stále ma niečo elektrizovalo z vnútra. Obzerala som sa okolo seba, koho ešte treba odstrániť, alebo aspoň spacifikovať a odrazu, z ničoho nič, to ustalo. Prestali mi brnieť končatiny, stabilizoval sa dych. Prebrala som sa ako zo sna. Odostrela sa opona, ktorá mi doteraz všetko zastierala.
Po ulici boli rozhádzané mŕtve telá, väčšinou vo dvojiciach a väčších počtoch na hromade. Z niektorých budov sa dymilo. Ticho prerušovali zvuky motorov a húkačiek áut, ktoré už nemal kto šoférovať.
Povraždili sme sa, uvedomila som si.
Hrôza mi stiahla žalúdok. Len ja som stála na dvoch nohách, nikto iný sa nehýbal. Okolo pobehovali zmätení psi a opustené mačky. Neveriacky hľadali niekoho, kto ich pohladí. V ruke som stále zvierala Novákovu dýku zaliatu krvou rovnako ako moje ruky.
Čo som to urobila?
Zbadala som zvláštny pohyb a svetlo, ktoré blikalo neďaleko. Môj pohľad padol na predmet, ktorý ešte donedávna nepohnuto visel na oblohe.
Pristali. Predmet, ktorý sa najviac podobal na obrovskú bábovku, aké som v nedeľu piekla deťom, sa spustil z oblohy na zem. Jediný rozdiel bol vo farbe. Táto bábovka bola modrá a poď ňou sa krčili ešte donedávna tak hrdo sa čnejúce paneláky. Zrolovala hneď niekoľko štvrtí za sebou. Myslím si, že tým nikomu neublížila, všetci obyvatelia už boli pravdepodobne po smrti.
Zbadala som pohyb, momentálne neobvyklý, medzi toľkými nehybne ležiacimi telami. Pár metrov odo mňa sa vzpriamene pohybovali tri bytosti. Vysoké, modré niečo, čo mohlo pripomínať človeka, ale bolo cez to vidieť ďaleko dopredu. Nemali žiadne črty. Akoby boli len prototypy pripravené na dokreslenie a dotvorenie. V ruke držali prístroj. Keď zasvietili, rozložil sa ako hrable, a keď zasa zhasli, zmizli všetky predtým osvetlené mŕtve telá.
Zasiahli aj niekoľko mačiek a psov, ktoré pod svetlom ustrnuli v pohybe. Ale, keď zhasli, zvieratá sa rozutekali prekvapené a vystrašené. Nelikvidovalo to ani rastliny, jednoducho nič živé. Odpratávali len ľudské mŕtvoly.
Blížilo sa to ku mne. Ľahla som si na zem pripravená stratiť sa v nenávratne alebo prečkať ich podivné osvietenie. Nepozerala som sa, kedy na mňa zacielili lúč. Dalo sa to vycítiť. Slabé brnenie mi rozkmitalo všetky bunky na tele, z čoho stŕplo neschopné pohybu. Chcela som pohnúť aspoň ukazovákom, ale nedalo sa.
Brnenie prestalo, zdvihla som hlavu.
Stáli a pozerali sa na mňa. Asi som nedodržala pracovný postup. Niečo nebolo správne.
Obracali k sebe hlavy, ale nezdalo sa, že by otvárali ústa alebo niečo také.
Znovu na mňa zamierili znehybňujúce svetlo a znovu prestali.
Otočili sa na útek smerom, kde pristalo ich lietajúce niečo.
Možno utekajú do UFA, aby znovu zapli vzduchové vlny, na ktorých sme sa vyvražďovali. Planétu musia dočistiť.
Vrahovia!
Rozbehla som sa za nimi.
Vrahovia!
Prirodzená úprimná zlosť mi dávala neskutočnú rýchlosť.
Dobehla som ich, ani ma nepočuli. Aspoň teda nezareagovali, ako by som od ľudí očakávala.
Nie sú ľudia! Sú to vrahovia!
Zdvihla som dýku profesora Nováka a trafila modrý chrbát. Robievala som želatínové torty a roztrasené ich porcovala na taniere. Toto bol ten pocit. Lenže, kým želatína stále držala roztrasená pohromade, modré telo stieklo, akoby ho rana do chrbta vyfučala ako balón naplnený modrou tekutinou.
Jeho druhovia nereagovali. Bežali ďalej, zákerní nemorálni diabli!
Nemohli uniknúť mojej zlosti. Pár skokmi som z nich urobila nevzhľadné modré kaluže. Za všetkých, za celé ľudstvo.
Čakala som, čo sa bude diať, ale nikto ma nenapadol. Ufo, tak ho budem volať, čakalo s roztvorenou náručou. Nech je to aj smrteľné objatie, dokončím, čo som začala. Vstúpila som na „neznámu pôdu“ a bola pripravená zaútočiť na každého, kto by čo i len hlavu vystrčil.
Ale nikto sa nehýbal. Vošla som dnu do modrej želatíny, splynieme spolu. Vždy som bývala na zožratie.
Nohy sa mi zabárali do mäkkého podložia. Podobne ako v šťavnatom lese, kde je pôda bahnistá. Pôsobilo to skoro osviežujúco.
Farbami vnútro UFA nehýrilo, prevládala modrá. A miestnosť bola len jedna, aj to prázdna.
Čakala som, či niekto nezaútočí. Či sa niekto neobjaví. Hocikto!
Ale nikto sa neobjavil.
Musím sa pomstiť!
Od zúrivosti som sa vrhla na modré okolie a snažila sa do neho zaboriť svoju smrtonosnú zbraň. Lenže na rozdiel od modrých tiel, UFO moje útoky pružne odrážalo. Dýka nebola schopná preraziť elastický povrch.
Nádych, výdych, nádych, výdych mi prečistili hlavu. Ustrnula som v pohybe.
Nemá to význam.
Dýka, ktorú som doteraz kŕčovito zvierala v rukách, mi vypadla na zem, ani necinkla. Vtedy som sa konečne rozplakala a zosunula do mäkkého podlažia.
Katarína Soyka
