„My sa poznáme?“
- Mária zarazene stála a nechápavo hľadela do známych, a pritom tak cudzích očí. Nedokázala uveriť, že by práve Adam, jej Adam, mohol niečo také urobiť. No jeho správanie bolo jednoznačné a modrý náramok na zápästí to len potvrdzoval.
- „Áno! Nie, iste že nie. Už nie. Prepáčte, to je omyl.“ Otočila sa a rýchlo sa zviezla za vedľajší stôl. Ušla. Nezniesla pomyslenie, že pre neho tak málo znamenala, kým on pre ňu…
- Dal si ma vymazať! Zničili v ňom každú spomienku na mňa. Všetko, čo sme spolu prežili je preč!
- Červík viny sa v nej zamrvil a prebudil sa: „Veď si mu dala kopačky. Liezlo ti na nervy, že všade po ňom nachádzaš pohodené ponožky. Vadilo ti, že zaspáva pri telke a dráždili ťa aj lichôtky, čo ti šepkal, keď sa chcel milovať. Vraj priehľadný a nudný. Tak si to tuším zdôvodnila.“
- „Bol mojou prvou skutočnou láskou. Tri roky! Dovtedy som s nikým tak dlho nechodila.“
- Červíček zahlodal: „A preto si ho podviedla s tým hokejistom? Hlavne, že mal pevný zadok. Ale ruku, tú mal tiež pevnú, čo?“
- „Mlč! Iné majú kdekoho a nikto im to nevyčíta!“
- „Tak nefrfli a užívaj si! Zabudni na Adama!“
- Úkosom ďalej pozorovala modrookého mladíka pri susednom stole. Páčil sa jej jeho hrdý nos, rozhodná brada aj pery, ktoré tvrdohlavo zovrel do tenkej linky vždy, keď s ňou nesúhlasil. Husté vlnisté vlasy si sem tam nervózne prehrabol prstami, akoby vedel, že ho pozoruje a odhodlával sa ju opäť osloviť. No nevstal a nerozbehol sa k nej ako vtedy. Ako kedysi. Hej. Kedysi, keď ju ešte poznal, venoval by jej ten najkrajší úsmev na svete.
- Zrazu ju pochytila zlosť.
- Do červíka zúrivo zaťala pazúry hrdá tigrica. Roztrhala ho na franforce a vyrazila do útoku: „Ten hlupák si ťa nevážil, bral ťa ako samozrejmosť! Bol si taký istý tým, že ho miluješ a nikdy ho neopustíš, lebo nič lepšie ako je on, nemôžeš nájsť! A teraz? Vidíš! Nestojíš mu ani za spomienku! Šiel na kliniku a jednoducho ťa tam hodil do koša!“
- Tigrica zúrila. Behala hore dolu, mocnou labou hrabala po všetkom, čo sa jej chabo stavalo do cesty: „Urazil ťa! Ponížil! Jeho čin je…Pomsti sa! Vráť mu to! Urob to isté. Navždy ho vymaž zo svojho života! Choď na kliniku!“
- „Nie! Prečo? Už na tom predsa nezáleží. Je mi jedno, že ma nepozná. Nechcem oživiť náš starý vzťah. Je to už dávno preč. Nikdy by to nefungovalo.“
- Tigrica nesúhlasne odhalila tesáky: „Má navrch! Vyrovnaj skóre! Keď ťa on nechce ani vo svojich spomienkach, tak prečo by si ho mala chcieť ty?“
- Váhala. Zadumane pohľadom prebodávala kofolu, ktorú si objednala. Vtom jej zrak padol na brunetku, čo si prisadla k Adamovmu stolu. Očividne bola vítaná.
- Bodlo ju pri srdci, keď neznámej daroval úsmev, čo kedysi patril len jej. Ich pery sa k sebe priblížili… na bozk už nečakala. Vyrazila preč.
- „Slečna, uisťujem vás, že technológia eliminácie nepríjemných či nežiaducich spomienok už pokročila natoľko, že sa stala bežnou súčasťou života mnohých ľudí. Pomáha znížiť takmer na nulu počet samovrážd, depresií a úzkostných stavov. Nedávno ju Rada Európy uznala a schválila ako nový liečebný postup. Náklady plne hradí vaša poisťovňa.“
- „Ale, čo ak stretnem niekoho a nebudem si ho pamätať? Nebude to pre mňa stresujúce?“
- „Zrušíme len to, čo si poviete. Nič viac. Dostanete modrý náramok – symbol nového začiatku, ktorý už iste poznáte z reklamy. Je poznávacím znamením vymazaných. Vďaka nemu budú všetci vedieť, že ste boli našim klientom a budú k vám pristupovať citlivo. Nikto zbytočne nenalieha ak nevie, čo si dal zákazník odstrániť. Našťastie sa nám takýto prístup podarilo presadiť medzi pravidlá slušného správania sa. Modrý náramok- neobťažuj minulosťou! Čo bolo bolo, ja verím na budúcnosť!“ Slávnostne predniesol doktor Horák pár propagačných sloganov a povzbudivo sa na ňu usmial.
- „Pokojne si to premyslite. Niet sa kam ponáhľať.“ Odprevadil ju ku dverám.
- Sedela v belasej čakárni v pohodlnom kresle a premýšľala. Sú Adam a spomienky na neho také dôležité, aby si ich nechala? Veď to nie je muž jej života, ani otec ich detí. Dokonca nebol ani jej prvým.
- Odkedy ho videla, šťastného a spokojného, bez stopy citu, ktorý sa mu vždy bolestne mihol v očiach, keď sa náhodou stretli, znelo jeho meno ako výčitka. Ako keby mohla za to, že podstúpil výmaz. Akoby ju tým z niečoho obviňoval.
- Nie! Hlúposť, to obviňuje samu seba. Dosť!
- Vstala a rozhodným krokom sa vrátila do ordinácie.
- „My sa asi nepoznáme. Nikdy som vás tu nevidel. Som Adam.“
- „Mária.“ Ostýchavo si všimla, že jeho modrý náramok je už trochu zašlý. Ten jej kričal novotou.
- „Máte krásne meno.“
- „Ďakujem.“ Zahanbene sklopila zrak. Nechápala to. Vedela, že nikdy nebola ostýchavá, to tento muž v nej rozochvel niečo…Nevedela prečo. Pomyslela si: „Existuje láska na prvý pohľad?“ Vzhliadla. Keď sa na ňu usmial, mysľou jej blyslo: „Určite!“Zalial ju pocit šťastia. Konečne našla muža svojich snov.
- Lenona, 2012
- Spomienky môžu byť krásne aj trpké, môžu dláždiť cestu ku šťastiu rovnako, ako mu v ňom brániť.
