,,Čo strúhaš ksichty?“ Všimol si reportérov neochotný výraz, ,, veď nie sú tvoje. Ani Lépinove. Ten už ich odpísal. Patria francúzskemu ľudu. A za ten ľud práve bojujeme. A pretože ja zaň bojujem dlhšie, mám právo o nich rozhodovať. Neboj sa, neprídu na zmar,“ uzavrel výklad zasúvajúc puzdro s peniazmi do vnútorného vrecka plášťa. ,,Počuj, ale vravel si, že väčšinu plánovania ti zabralo hrabanie sa v cestovných poriadkoch. A stretnutie na poludnie v Grenobli si navrhol hneď ako sme vyšli od Olívie. Ako si už vtedy mohol vedieť, že pôjde tento vlak?“ ,,To je jednoduché. Plánoval som trochu dopredu. O tej úlohe v Lombardii som vedel od prvého večera čo si dal správu do jednej zo schránok. Nebol som rozhodnutý, či to zoberiem, ale pre istotu som si zistil, ako sa bezpečne dostanem do Milána. Pozri, každý deň kráčam po ostrí noža, takže sa snažím myslieť vždy pár krokov napred.“,,Napred pred kým?“,,Pred všetkými.“,,Koľko tu ešte budeme trčať?“ ozval sa po chvíli uvažovania reportér.,,Ešte asi dve hodiny, nezabúdaj, že nie sme v rýchliku,“ odvetil fajčiaci Jozef. ,,Pospi si, zobudím ťa. Nasledujúce dni budú únavné“.,,Nechce sa mi, som úplne čulý,“ povedal Marcel a vzápätí zívol. Plný žalúdok v kombinácii s upokojujúcim klapotom kolies po koľajniciach urobili svoje. Ani nevedel kedy sa ponoril do sna. Snívalo sa mu o inšpektorovi Perraultovi jazdiacom po Parížskych uliciach na drezine, naháňajúcom upírov na velocipédoch. Nedarilo sa mu, takže Marcel sa zo sna spokojne usmieval. ,,Vstávaj Marchett! Už je osem hodín, najvyšší čas vyraziť na schôdzku. Opráš zo seba poriadne to seno! Nech nás nezastaví prvý fízel, na ktorého natrafíme.“,,To už?“ preťahoval sa Marcel a snažil sa v tme pozerať na ciferník hodiniek. Z ležania na sene vo vagóne sa cítil ako dolámaný a vyjsť do studenej októbrovej noci sa mu akosi nechcelo. Zoskočili z vozňa, oblúkom sa vyhli staničnej budove. ,,Toto je Garibaldiho stanica. Takže na tamtom rohu…“ orientoval sa Jozef v okolí stanice. ,,Čo je tam?“ opýtal sa ešte nie celkom prebratý a mrzutý Marcel, kým si čistil vreckovkou pod pouličnou lampou okuliare.,,O chvíľu sa tu máme kontaktovať s jedným chlapíkom. Keby niečo, tak sa voláš Jean a ja som Gaston. Sme na úteku pred polišmi z ministerstva cenzúry a potrebujeme sa tu na nejaký čas schovať. O tom, prečo sme tu naozaj, ani nemukni!“,,Prečo? Myslel som, že sa stretneme s anarchistami ako ty. Prečo by im mala vadiť nejaká sabotáž?“,,Íha, tuším ti starý Lépine držal prednášku o celoeurópskej anarchistickej organizácii. Tak to je výmysel. Anarchistických skupín je veľa a každá má trochu iné ciele aj metódy. Myslím, že miestni by neboli radi, keby vedeli, že im po našom odchode hrozia represálie zo strany polície. A to im teda hrozia,“ zasmial sa Jozef.,,K našej smole ideme tú sabotáž urobiť tu, v Taliansku, kde je polícia, organizovaný zločin, aj hnutie odporu previazané viac, ako mi je milé. Lepšie pre teba bude nič nevedieť, aspoň nič neprezradíš.“,,Aj tak neviem po taliansky, nemám sa s kým o tom baviť.“ ,,No no, len pozor na ústa! Náš človek je Francúz. Študuje tu na Polytechnickej fakulte strojárstvo“.,,Ozaj, keď už som Jean, prečo si najznámejší pod menom Jozef?“,,Hmmm,“ usmial sa záhadne anarchista. ,,Pretože verím, že môj syn bude novodobý Mesiáš“.,, To naozaj?“ poskočili od prekvapenia reportérovi okuliare na nose.Odpoveďou mu bol len Jozefou tajomný úsmev sprevádzaný zaťukaním na čelo.Nastala chvíľa ticha počas ktorej si ex legionár a terajší sabotér zapálil cigaretu. Novinár ale nevydržal byť dlho ticho. ,,Tá tvoja historka je aj tak deravá. Čo ak sa opýta, prečo sme sa neschovali do kanalizácie pod Parížom?“,,Povieme, že nás zastihli v Grenobli a kontrolovali všetky vlaky smerom na Paríž. Skrátka, tvár sa ako hlúpy anarchista, všetkým podávaj ľavú ruku a mlč! Hovorenie nechaj na mňa.“,,Aha, tamto asi ide náš známy,“ kývol Jozef bradou na šťúpleho, ryšavého chlapíka v hnedom pinči a károvaných nohaviciach. Ten sa zastavil pár krokov od dvojice a neisto ju oslovil: ,,Rivolta?“,,Résistance24!“ znela v okamihu rázna odpoveď na heslo.Malý muž si uľahčene vydýchol a pristúpil k budúcim záškodníkom s natiahnutou ľavačkou.,,Piére,“ predstavil sa.,,Gaston“.,,Jean,“ potriasol mu rukou aj poučený Marcel.,,Takže, urýchlime to,“ prešiel študent polytechnickej univerzity priamo k veci. ,,Najprv vás musí vidieť Camerata. Bez toho to nejde,“ pokrčil ospravedlňujúco plecami, vidiac, ako si Jozef zahryzol do pery. ,, Ale to by nemal byť problém, u nás sa nedonáša,“ ubezpečoval ich cestou, pričom sa starostlivo vyhýbal plynom osvetleným hlavným uliciam.Mesto aj napriek jesennému súmraku žilo veselým životom. Odvšadiaľ sa ozývala hudba a smiech. Námestia i ulice boli plné davov túžiacich v tento nedeľný večer po zábave, akú sľubovalo len Miláno so svojou La Scallou a mnohými kabaretmi. Všetci sa snažili príjemne stráviť posledný deň týždňa, kým zaznejú pondelňajšie ranné sirény desiatok tovární v tomto priemyselnom centre talianskeho kráľovstva, kde sa snúbila technológia s umením. Kontrast k Milánu pulzujúcemu zábavou a životom, tvorili pochmúrne, tmavé uličky okrajových štvrtí. Práve do takýchto miest viedol študent mechaniky dvojicu sabotérov.Milánska Camerata – skupinka, ku ktorej malý Francúz patril, čakala na nich v maličkej nárožnej krčmičke. Gaston – Jozef sa potešil, že aspoň nemusia zháňať večeru. Jean – Marcel krútil nad zanedbaným vzhľadom krčmy nosom.,,To je len v rámci maskovania, určite skvelo varia,“ presviedčal ho Jozef. V krčme, hoci ešte nebola neskorá hodina, bolo ticho. Vo veľkej miestnosti, bol len tučný krčmár a dvaja opilci, ktorí vyzerali ako inventár. Piére viedol oboch krajanov rovno k závesu, za ktorým sa nachádzala menšia, ,,panská“ izba. V nej čakali traja muži. Vodcom skupinky bol asi štyridsaťročný muž s plešinou a dlhými vlasmi i fúzmi v tmavomodrej kamizole. Po tradičnom podaní ľavice, čakal Marcel živú debatu, ale rozhovor, ktorý nasledoval, mu zo začiatku najviac pripomínal výsluch na ministerstve cenzúry. Predák milánskych anarchistov vedel celkom slušne po francúzsky, kde nestačil, prekladal Piére. Reportér voľky nevoľky musel obdivovať Jozefa, ktorý nástrahami výsluchu bravúrne prekĺzol. Sám bol ticho, len sem tam pritakával. ,,Mená!“,,Gaston a Jean.“,,Myslel som vaše pravé mená!“,,Ale priatelia, máme právo nepovedať vám naozaj celé svoje mená. Veď ani vy ste nám nepovedali svoje, neviem ani meno krčmy v ktorej sedíme,“ nenechal sa Jozef vyviesť z rovnováhy.,,Kde ste získali kontakt na našu organizáciu?“,,Máte ma za provokatéra… Rozumiem… Telefonoval som z Grenoblu do Paríža na jedno číslo. Do istého domu so štvormiestnym poštovým číslom. Končilo štvorkou a dvojkou.“Zdalo sa, že táto odpoveď vodcovi cameraty stačí, ale jeden z prísediacich sa ešte opýtal: ,,Kde ste získali telefónne číslo na ten dom?“,,Amantes, to je kompromitujúca otázka, ale dúfam, že vám postačí, že som ho získal od muža s mechanickou protézou na pravej ruke a páskou cez oko,“ odvetil nevzrušene parížsky anarchista.,,A váš druh?“,,Pracoval pre našu vec trochu sofistikovanejším spôsobom. Bol sadzač v novinách kde po nociach tlačil letáky. Na nešťastie na to prišli špicli z cenzúry a idú po ňom. Náhoda chcela, že sme sa stretli v Grenobli. Poznám ho z minulosti. V podstate som ho zachránil,“ klamal Jozef bez mihnutia oka.Na reportérovo počudovanie argumenty jeho sprievodcu zjavne zaberali a rozpúšťali podozrenie Talianov, pretože po skončení výsluchu si anarchisti opäť podali ruky a relatívne pohostinne pozvali parížskych druhov k stolu. Na ňom stálo niekoľko fliaš vína, a keď Piére menovaný za tlmočníka požiadal o večeru pre hostí, bolo mu vyhovené a tučný hostinský sa prekvapivo rýchlo zjavil s niekoľkými misami ravioli a tortellín. Marcel sa na večeru vrhol ako vlk, ale po ochutnaní prvého sústa tanier takmer odstrčil. Krčmár nebol v oblasti gastronómie žiadny umelec, pravdepodobne preto krčma neoplývala dobrou povesťou. Zdalo sa, že Jozefovi ako bývalému vojakovi to nevadí. Zjedol celú svoju porciu a polovicu Marcelovej večere.,,Čo sa čudujem, veď žije v kanáli,“ pomyslel si reportér. Krčmár, nadšený jedákovým výkonom, odbehol pripraviť ďalšiu dávku raviol. Počas večere Jozef – Gaston, sľuboval, že zaplatia všetky výdavky, čo Milánsky anarchisti odmietli. V mene liberté, fraternité a reciprocity25, ako sa vyjadril Piére. O pol dvanástej sa s Lombardčanmi rozlúčili a nechali sa zaviesť do jednej z univerzitných dielní. Budova slúžila ako kováčska dielňa, pochádzala ešte zo stredoveku. Teraz, v ére mechaniky a veku parných strojov, stála na univerzitnej pôde zabudnutá. Za vyhňou sa nachádzala malá izbička pre tovarišov. Piére ju pripravil pre hostí. Boli v nej prichystané dva slamníky a nejaké deky, umývadlo, putňa s vodou, petrolejová lampa a malá piecka. ,,Je to tu ešte nevykúrené,“ ospravedlňoval sa študent, kým zapaľoval knôt lampy. ,,Hneď to napravím.“ Zatiaľ čo sa babral s pieckou, financmajster dal na stôl päťdesiat frankov. ,,Určite si mal s naším ubytovaním nejaké výdavky,“ povedal prekvapenému strojárovi. ,,Takže to je za ochotu a za ubytovanie. Potreboval by som však od teba ešte jednu službu.“,,A to?“ spýtal sa študent mechaniky strkajúc peniaze do vrecka. ,,Mám tu ešte dvesto frankov, ale budeme potrebovať líry, zariadiš to?“,,Áno, samozrejme,“ sľúbil ochotne Piére. Prevzal peniaze, po chvíli zaželal krajanom dobrú noc a odišiel. ,,Idem za ním,“ vyhlásil Jozef a už ho nebolo.Po jeho odchode si Marcel vyzul topánky a natiahol sa na slamník. Pokúšal sa zaspať, ale myšlienky, ktoré mu horúčkovito vírili hlavou, mu to nedovolili. O pol hodiny sa vrátil spokojne popiskujúci si Jozef a posadil sa k stolu.,,Čo si za ním tak vyrazil?“ spýtal sa Marcel zo slamníka.,,Toto bola dnes najdôležitejšia časť operácie, musel som zistiť, či nás Piére nepôjde udať.“,,Načo si teda cudziemu človeku, ktorému evidentne nedôveruješ, dal toľko peňazí? Čo ak ich už neuvidíme?“,,Potrebujeme prachy.“,,Na čo?“,,Na všeličo. Možno aj na úplatky,“ vysvetlil navrátilec, vyzliekajúc sa do košele. ,,A to, že som mu ponúkol päťdesiat a vzápätí dvesto frankov bolo heslo, ktorým som ho poslal pre inštrukcie do tajnej schránky. Musel som sa presvedčiť, či nezmenil stranu a nepobeží rovno na policajnú stanicu, alebo za Cameratou,“ vysvetľoval anarchista, zapaľujúc si cigaretu.,,Kedy si mu podstrčil nejaký list do tajnej schránky? Veď sme boli stále spolu…“ zahorel zvedavosťou Marchett.,,Poslal som mu ich poštou z Grenoblu, na neexistujúce meno. Nebuď príliš zvedavý, už aj tak vieš dosť na to, aby si ma ohrozil.“,,Neveríš mi!“ rozčertene obvinil novinár anarchistu.,,Myslím, že opak je pravdou,“ odbil ho Jozef. ,,Si tu predsa so mnou, nie? Ber to tak, že ťa chránim. Tvoja nevedomosť ťa nedostane pod gilotínu. Nezabúdaj, že Madame Gilotina, je aj za Cisárstva stále smädná.“V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho, ktoré si Marcelov spoločník krátil fajčením. ,,Teraz mi daj obálku od Lépina, musíme naplánovať výlet do Berlusconiho továrne.“,,Teraz v noci?“ zaprotestoval novinár.,,Poznáš výrok: Carpe diem?“ spýtal sa anarchista. ,,Musíme využiť všetok čas, kým sme o samote. Nechcem tu v Miláne stráviť mesiac. A upozornil som ťa, že nasledujúce dni budú náročné“.Reportér sa neochotne postavil, vytiahol z tašky obálku s dokumentmi a posadil sa k stolu. Ako sa ukázalo, prefekt poslal sabotérom plány továrne. Síce neúplné, ale postačujúce, ako sa vyjadril Jozef, odborník na sabotáže. V obálke boli ešte fotografie Berlusconiho a jeho najbližších spolupracovníkov. Tie anarchista ako nepotrebné odložil bokom, ale Marcel, ktorý továrenským konštrukciám a výbušninám nerozumel, si ich so záujmom prezeral. ,,Aha, aký škrčok,“ ukázal Jozefovi fotku robustného trpaslíka vo vysokom cylindri. Mal krátku čiernu briadku a pozornosť budila najmä oceľová maska, ktorá trpaslíkovi zakrývala ľavú polovicu tváre. Na fotografii bol spolu s Berlusconim a vyzeral mohutnejšie ako tučný markíz, hoci mu siahal len niečo vyše pása. ,,Luigi Ferrara,“ prečítal meno na fotke. ,,Berlusconiho osobný strážca, bývalý zápasník. Mhm, má päste ako nákovy, ale s ním by sme sa stretnúť nemali.“Znova sa zahľadeli do plánu. ,,Takže tá továreň sa nachádza na východnej strane Berlusconiho železiarní a pôvodne bola postavená na výrobu aeropedov. Teraz tam pracuje asi šesťdesiat zamestnancov na rannej aj nočnej zmene. Energiu na poháňanie strojov im zabezpečuje teplo vedené potrubím od taviacich pecí železiarne k týmto obrovským kotlom, odkiaľ získavajú paru. Šikovne vymyslené, tí talianski inžinieri to majú prešpekulované, hm, mhm, hmmmm,“ pohmkával si Jozef hľadiac na plány. ,,Myslím, že nám postačí šesť náloží. Sem k týmto dvom taviacim peciam po jednej. To ich odstaví od energie. Ďalšiu do tejto konštruktérskej haly, túto k nádržiam paliva pre tie nové motory, to zaistí slušný rachot a požiar,“ začal rozvíjať anarchista plán sabotáže. ,,Ten požiar by sa mal preniesť na hangár s vyrobenými strojmi, ale pre istotu tam umiestnime piatu nálož. Najlepšie by bolo dať do každého vyrobeného stroja po jednej malej bombe, ale toľko času ani materiálu mať nebudeme. A posledná pôjde sem do plánovacieho oddelenia. Nad ním sa nachádza kancelária výrobného riaditeľa, takže pri troche šťastia by mala ísť do čerta aj tá…“,,Mon dieu! Kde chceš zobrať šesť bômb?!“ ,,Nič brať nebudem, vyrobíme ich,“ usmial sa prívrženec bezvládia na ohúreného reportéra svojím ležérnym úsmevom.,,My? Kde? A z čoho?“ sypali sa z Marcela otázky ako o preteky.,,Uvidíš,“ obdaril ho Jozef zas jedným zo svojich záhadných úsmevov.,,Zajtra ťa zasvätím do svojich plánov, dnes už toho ale bolo dosť,“ povedal anarchista a pretiahol sa ako veľký kocúr. ,,To bolo,“ priznal reportér a o chvíľu sa v izbietke ozývalo len tiché odfukovanie zo spánku.
Slnečné lúče prenikajúce do izbietky malým okienkom, pošteklili Marcela v nose. Reportér kýchol, zobudil sa, zmätene zažmurkal, rozhliadal sa po cudzom prostredí a začal šmátrať po okuliaroch. Keď ich našiel a nasadil si ich, opäť sa poobzeral po miestnosti a zistil, že anarchista je preč. Vrátil sa v okamihu, keď si novinár uväzoval viazanku.,,Už si hore? Bien,“ zasmial sa a položil na stôl papierové vrecko z ktorého trčali dve ciabatty. ,,Rýchlo sa naraňajkuj, o chvíľu je tu Piére.“Mal pravdu, Piére sa objavil ešte kým Marcel stihol zjesť polovicu prvej bagety so syrom a paprikou. V ruke držal obálku. Hneď ako vstúpil, pozdravil tradičným pozdravom borduristov – zaťatou päsťou.,,Čakám vaše rozkazy,“ vyhlásil s odhodlaným výrazom.,,Upokoj sa chlapče,“ schladil jeho zápal Jozef ,,nechceme po tebe nič svetoborné. Len riešime menší logistický problém.“,,Aký?“ opýtal sa mechanik. ,, Na to som zvedavý aj ja,“ pomyslel si Marcel ,,pretože ja viem len o veľkých problémoch.“ ,,Už v Paríži som si na mape Milána všimol, že k univerzite vedú od Garibaldiho stanice koľaje. Dnes v noci som si to overil. Na čo presne slúžia?“ spýtal sa Jozef študenta mechaniky, z ktorého sa vykľul zapálený bordurista a rozvratný živel. ,,Sme na univerzite, kde sa vyrába veľa experimentálnych strojov a na ich pohon treba veľké množstvo pary. Takže uhlie aj potrebné súčiastky sa sem vozia univerzitným vláčikom. Hovorí sa mu Trenolino,“ vysvetľoval ochotne Piére. ,,Nuž, dnes večer príde na stanicu vlak, ktorý pokračuje za dva dni ďalej na východ. V jednom zaplombovanom vagóne budú dve debny, čo dokopy vážia asi cent. Potrebujem ich dostať z toho vagóna sem.“,,Ty chceš vykradnúť vlak?“ skočil anarchistovi do reči Marcel.,,Technicky vzaté nie. Tie debny sú moje, aj keď právnici a colníci by na to mali asi iný názor.“,,Myslíš,“ otočil sa znovu na Piéra ,,že sa ti podarí dohodnúť sa so strojvodcom Trenolina, aby dnes večer išiel s vláčikom na stanicu?“ ,,Myslím, že mám niečo lepšie,“ usmial sa Piére a v očiach sa mu šelmovsky zablýskalo. ,,Predstavím vám Matildu.“
Aj keď Jozef vyzeral, že nie je nadšený zaťahovaním ďalšej osoby do ich plánu, Marcel zbadal, že sa mu na tvári zračí zvedavosť, koho to ryšavý mechanik privedie. ,,Počítam, že to bude nejaká pouličná Salopé26, ktorá zamotá svojimi vnadami hlavu kyklopskému strojvodcovi,“ hádal Marcel. ,,A potom si to rozdajú v tendri na uhlí,“ oponoval sarkasticky Jozef.,,Nemyslím, to by sa tak spokojne nevyškieral,“ pokračoval fajčiaci vyslúžilec. ,,Zaujímalo by ma, kde by vôbec splašil nejakú ženskú? Baby neletia na takéto technické typy zamazané od oleja.“,,Myslím, že rušňovodič je pre ženy atraktívne a lákavé zamestnanie,“ mienil reportér. ,,Diaľky, romantika, cestovanie,“ menoval prednosti povolania. ,,Ale nie taký, čo jazdí na takom smiešnom samochode, ako je Trenolino. Teraz sa jašia za kormidelníkmi vzducholodí.“Z dvora pred kováčskou dielňou sa ozval pravidelný mechanický klapot sprevádzaný sykotom pary a prerušil úvahy o dievčatách a výberovom procese nápadníkov. Vybehli k dverám, Jozef s Le Matom v ruke, a pozerali, čo za prekvapenie im osud schystal. Oným osudovým prekvapením bol Piére sediaci na sedadle robustného vehiklu s neobvykle širokými diskovitými kolesami, ktorý sa napriek svojej mohutnosti pohyboval pomerne nehlučne.,,Voilá!“ zvolal mechanik zakončiac jazdu elegantnou otočkou okolo dvora a trúbiac na klaksóne. ,,To je ona! To je Matilda, moja diplomová práca,“ predstavil pyšne konštruktér svoj stroj a oči mu horeli hrdosťou.,,Tak tomuto nejaký Trenolino nesiaha ani po podvozok,“ ocenil Jozef vozidlo. Nadšený Piére im predviedol vnútro mašiny zasýpajúc ich technickými parametrami. Keď sa obaja oboznámili s paromobilom a vychválili Matildu pred Piérom do nebies, polichotený mašinista ich odmenil samostatnou jazdou po dvore, pričom sa Marcel ukázal ako opatrný, no pomerne istý vodič a Jozef ako nezodpovedný hazardér. Po ukončení jazdy na vehikulárnej štruktúre27 ich Jozef zavolal opäť do tovarišskej miestnôstky k pragmatickejším záležitostiam. Predniesol im jednoduchý plán. Okolo polnoci sa Jozef s Marcelom priblížia k spomínanému vlaku, na ktorom nájdu označený vozeň.,,Ako a kým označený?“ spýtal sa reportér.,,To nemusíš vedieť,“ pozrel naňho úkosom Jozef, ale vzápätí zmenil názor.,,Červenou farbou je na ňom namaľované preškrtnuté E v kruhu. A ideme si po veci, čo mi posiela Dakota. Stačí?“,,Oui,“ prikývol uspokojený Marcel.,,Tak späť k plánu.“Anarchista vagón otvorí a reportér bude hliadkovať, či sa v blízkosti nemotá nejaký železničiar alebo mestský strážnik. Keď všetko dobre prebehne dajú Piérovi znamenie malým ,,zlodejským“ lampášom, aby sa s Matildou čo najviac priblížil k vozňu. Preložiť a odviezť debny už potom bude hračka. Plán bol jasný, nebolo čo riešiť. Celé popoludnie preto strávili Piére a Jozef-Gaston hraním faraa a monte. Reportér im buď kibicoval, alebo sa nervózne prechádzal, pripravujúc sa na svoj prvý kriminálny čin. Podvečer sa Piére vytratil zohnať niečo pod zub. Po návrate rozohrial kotol Matildy a ešte urobil prehliadku motora, aby bola na večer dokonale pripravená. Keď sa hodinová ručička priblížila k desiatej hodine, vyrazili. Celá ich akcia netrvala aj s cestou viac ako dve a pol hodiny a vyšla dokonale. Ale Marcelovo srdce bilo po celý čas ako zjašené.,,Čo je vlastne v tých debnách?“ spýtal sa Piére keď zhadzovali pri kováčskej dielni odcudzený náklad z paromobilu.,,Dynamit,“ oznámil stručne Jozef a novinárovi i mechanikovi bolo jasné, že od teraz ide naozaj do tuhého.
Nebezpečný náklad uskladnili v kováčni. Jozef potom poslal Piéra aj s Matildou domov. Vyprevadil ho, zapálil si cigaretu a hľadel na októbrovú oblohu, na ktorej napriek potrhaným mračnám i dymovým emisiám, kde – tu žiarili hviezdy. Keď sa vrátil do tovarišskej miestnôstky, za stolom naňho čakal zachmúrený Marcel. Jozef si povzdychol a obsadil stoličku oproti reportérovi. Vedel, že nastala chvíľa pre ťažký, dlho očakávaný rozhovor.,,Nepozeraj na mňa ako vrana na čisté kosti, Marchett,“ začal rozhovor zľahčujúcim tónom. ,,Vedel si predsa skôr ako ja, že ideme zničiť továreň.“,,Ja som sa mal s tebou iba skontaktovať. Nevedel som, že ma zatiahneš do Milána. Vôbec tu nie som z vlastnej vôle.“,,Áno, je to iné sledovať z diaľky, ako ktosi iný vykoná špinavú robotu.“,,Pffff,“ pohodil Marcel urazene hlavou.,,Ale no tak, Marchett, preukáž trochu povestného novinárskeho cynizmu. Aspoň budete mať vy, siedma veľmoc28, o čom písať“.,,Ja nechcem písať o nevinných obetiach povraždených v nejakej továrni“:,,Vražda je na mňa trošku silné slovo, Marchett.“,,A čo iné ideš vykonať na nič netušiacich robotníkoch v tej Berlusconiho fabrike? Nič iné ako vraždu! Poslušne, ako Lépinov pes. Ako nájomný vrah!“ začal sa Marcelovi lámať hlas. ,,Myslel som, že bojuješ s takými ako je on. Ale tebe ide len o rozvrat, nehľadíš na obete.“,,Tak v tomto si úplne vedľa,“ usmial sa Jozef jedným zo svojich odzbrojujúcich úsmevov. ,,Za prvé, Lépine mi nič nezaplatil, takže si ma nemohol najať. A za druhé, to, čo robím, robím z vlastných pohnútok a pre vyššie princípy.“,,Vražda je vražda, neoháňaj sa tu pochybnou kazuistikou a vyššími princípmi,“ vybuchol Marcel, ktorého rozčuľoval anarchistov uvoľnený tón.,,Počúvaj, ty baran, ako ti mám povedať, že sa nechystám nikoho zavraždiť?“ nevydržal už Jozef. ,,Áno, môžem sa oháňať vyhláseniami, že ide o triedny boj a inými nezmyselnými ospravedlneniami, ale načo by som to robil? Lépinovi som sľúbil, že zneškodním továreň, nie že niekoho zabijem. Bude ti stačiť, keď to sľúbim aj tebe?“,,A ako chceš vyhodiť továreň s desiatkami zamestnancov do vzduchu bez toho, aby sa nikomu nič nestalo?“,,Keby si si pozeral plány pozorne, tak by si si všimol, že som si poznačil, kde sú tam sirény. Pred výbuchom ich spustíme, nech majú všetci tí proletári čas odtiaľ vypadnúť.“Týmto vyhlásením anarchista prebil všetky novinárove argumenty. Z Marcela vyprchal všetok zápal, iba čo čosi zahundral a začal sa odstrojovať k spánku. ,,Netvár sa tak hlúpo,“ zasmial sa Jozef. ,,Viem, že ma ešte nepoznáš. Priznám sa ti, už som niekoľkokrát zabil. Ešte v légii. Aj potom. Dvakrát. Vždy išlo o policajta a vždy v sebaobrane. Áno, to čo robím, je vojna. Ale bojujem so systémom, nie s jeho obeťami. Nalej nám trochu vína. Tamto v kúte je fľaška,“ ukázal Jozef a vyložil si nohy na stôl. ,,Škoda prestať v dobrom rozhovore. A škoda mlieť suchou hubou.“,,Biéén,“ pochválil pretiahnuto Marcela, ktorý síce vzdorovito, ale predsa, nalial.,,Poviem ti, prečo robím, čo robím. Určite ťa to zaujíma, takže si sadni a počúvaj.“ Bývalý legionár sa na chvíľu odmlčal a akoby zasnil. Reportér už už chcel prerušiť ticho nejakou uštipačnou otázkou, keď Jozef začal. ,,Pamätáš sa na vlnu borduristických protestov v deväťdesiatom treťom roku? Konali sa tri veľké proticisárske manifestácie, ktoré rozohnalo vojsko. Najväčšia bola už tradične na prvého mája29. Rozohnali ju streľbou guľometov do davu bez nejakej výzvy na rozpustenie demonštrácie. Bolo takmer sto mŕtvych a desiatky ranených. Bola to dosť ťažká doba pre Francúzsko a monarchiu. Konalo sa aj mnoho menších protestných akcií a pochodov. Najmä študentských. Však to poznáš, študenti sú obvykle s niečím nespokojní. Ale väčšinou sa to rieši petíciami, alebo protestami na univerzitnej pôde. Nikoho nenapadlo, že proti deťom niekto povolá vojsko. Stalo sa. Pomerne pokojnú študentskú manifestáciu prišli rozohnať dve čaty pechoty, posilnené niekoľkými policajnými jednotkami. Najprv prišla výzva na vyjednávanie. Odmietli sme. Spontánne sme začali spievať Marseillézu. Po poslednej slohe sme pridali Pottierovu L´Internationale30. To už vojakov rozzúrilo, miesto slov prišli bajonety. Na uzavretom univerzitnom nádvorí sa nebolo kde schovať. Začali sme bojovať. Vášnivo, odhodlane. Ale čo už zmôžeš s dlažobnými kockami proti ručniciam a bajonetom? Čo zmôžu deti proti vycvičeným mäsiarom?“Anarchista si odpil a nadlho sa zamyslel. Marcel sa neodvažoval ho vyrušovať. ,,Vieš, Marchett, kedysi som bol idealista ako ty. Preto som si ťa vybral, tvoja naivita i nadšenie v tvojich článkoch ma oslovili. Chcel som, aby si bol hlasom slobody. Preto som ťa kontaktoval a posielal ti správy o korupcii a podfukoch v štátnej mašinérii,“ odbočil Jozef od témy.,,Ale späť k príbehu. Po tom masakri mi bolo jasné, že ak chcú borduristi, anarchisti a iný idealisti túžiaci po slobode niečo naozaj dosiahnuť… Niečo iné, ako dať sa rozsekať ako na jatkách, musia mať tiež vojenský výcvik. Začalo sa vyšetrovanie a univerzitná pôda bola zrazu príliš horúca. Utiekol som. Nejaký čas som sa skrýval u priateľov, ale nechcel som ich vystaviť nebezpečenstvu. Pripojil som sa k borduristom, ale nevyhovoval mi ich vtedajší, podľa mňa málo radikálny postoj. Východiskom sa ukázala byť légia. Absolvoval som najtvrdší možný vojenský výcvik. Ale ani ten ťa nepripraví na púšť a boje s beduínmi. V akademickej terminológii by som povedal, že som skladal skúšky z prežitia každý deň. A promoval som na výbornú, keďže som sa odtiaľ dokázal vrátiť. Ale je tu aj druhá strana mince. Z légie sa nikto nevracia nepoznamenaný. Takže idealizmus z veľkej časti nahradila pragmatickosť. Ale pamätám na to, čo som si sľúbil nad mŕtvolami spolužiakov v deväťdesiatom treťom. Ten sľub mi zabraňuje vyhorieť, otupieť… preto pokračujem v boji.“Chvíľu ostali v ťažkom mlčaní. ,,Bién,“ zasmial sa zrazu Jozef a oči mu zažiarili. Opäť to bol on, taký, ako ho Marcel poznal. Spokojný sám so sebou a večne sa uškŕňajúci. ,,Bién,“ zopakoval a švihom zhodil nohy zo stola. ,,Ideme do postele, Marchett, zajtra ukážeme starému Lépinovi ako sa to robí.“
Reportér po vypitom víne i anarchistovom ubezpečení, že sa nechystá zabíjať robotníkov, ležal na slamníku v povznesenej nálade. ,,Ako do toho tvojho príbehu zapadá Olívia?“ začal opatrne tému, ktorá ho zaujímala.,,Akože, odkiaľ sa poznáme?“ spýtal sa Jozef vytrhnutý z driemot.,,Mhm…“,,Pred desiatimi rokmi sme sa stretli na jednej okultistickej seanse. Vďačím za to jednému zo svojich učiteľov, nadšencovi mágie. Myslím, že bol členom rádu Ružového kríža. Okultista a sorcier Gérard Encausse, v magických kruhoch volaný Papus, vtedy vydal svoju knihu Kabala. Bola to veľká udalosť. Môj učiteľ nás tam pár zobral, asi v nás chcel vzbudiť záujem o okultné vedy.“,,A Olívia?“,,Nejako ťa zaujíma. Páči sa ti?“,,Radšej pokračuj ako si ju tam stretol,“ rozhodol sa neodpovedať novinár. ,,Ona bola vtedy ešte mladučká. Bola tam ako médium nejakej čarodejnice. Zoznámili sme sa, preskočila iskra. Mali sme zopár schôdzok. Ale potom išla aj s tou ženskou, u ktorej bola, do Indie a Tibetu. Keď sa vrátila z ciest po svete, dala mi o sebe vedieť listom, keď som bol v légii.“,,Naozaj?“ spýtal sa Marcel s nedôverou v hlase.,,Naozaj. Nemám si prečo vymýšľať. Aj mňa to zaskočilo. Ale odvtedy verím jej schopnostiam. Nemala odkiaľ vedieť, že som legionár.“,,Zdá sa mi to neuveriteľné.“,,Aj mne sa zdalo. Po návrate do Paríža sme sa opäť stretli. Vedela, čomu sa venujem a začala mi pomáhať. Svojím spôsobom.“,,Čo ti predpovedala?“,,Ako kedy. Niekedy len také útržky, čriepky budúcnosti. Niekedy úplne presné informácie.“,,A čo ti povedala, že si súhlasil s touto cestou do Milána a sabotážou?“ spýtal sa novinár, v ktorom hlodajúci červík zvedavosti naberal rozmery pytóna.,,Nepriamo mi naznačila, že by som sa mal pokúsiť zabrániť vojne, ak snívam o páde trónov. Povedala, že ak vojna vypukne v rozmedzí trinástich rokov, moc monarchie sa len upevní. Rok 1914 vraj bude kritický. Veštila po ňom skazu korunovaným hlavám v celej Európe.“,,Nepreháňa to trochu? Ty tomu veríš?“,,Nie tak celkom. Ale povedala mi pár konkrétnych vecí, z ktorých som usúdil, že naša cesta do Lombardie je nutná. A zabrániť vojne, je podľa mňa, správna vec. Nech sa na to pozeráš ako chceš.“,,Ešte mi povedz…“ opýtal sa v tme sa červenajúci Marcel.,,Preboha! Čo ešte? Konečne by som sa rád trocha vyspal.“ ,,Vyspal si sa s ňou?“,,Tak zopár krát hej,“ pripustil Jozef. ,,Prečo?“,,Aj za tým paravánom, keď pri tom veštení tak vzdychala?“ pokračoval v otázkach reportér čudujúc sa vlastnej odvahe.,,Ty si fakt úchyl, Marchett!“ prehlásil anarchista a obrátil sa k stene čím definitívne ukončil debatu.
Zobudil ich včasný Piérov príchod. Študent, hoci nikým nevolaný, priniesol čerstvý chlieb, veľkú paštétu a malý demižón vína ( ktoré Jozef ohodnotil ako ,,obstojné“) a veľký zápal pre Vec. Najprv sa najedli, a kým sa Marcel obliekol, anarchista, navlečený len v dlhých spodkoch, začal spolu s mechanikom prenášať do izbičky obsah debien. Ustrojený Marcel sa medzitým zmieril so strniskom na brade a lícach, ale pár fŕkancov kolínskej si neodpustil.,,Slečna, už ste sa doparádili?“ opýtal sa ho hrubo Jozef, ktorý dnes pohrdol garderóbou a vystavoval tak jazvy na svojej šľachovitej postave. K dlhým, kedysi bielym spodkom si navliekol len svoje vysoké, ťažké topánky a nasadil si baret.,,Čaká nás práca,“ dodal už miernejšie, neprítomne sa škrabkajúc v chĺpkoch na hrudi.Marcel sa chcel najprv na grobiana osopiť, ale potom si to rozmyslel a len na pol úst sarkasticky utrúsil: ,,Tá stará pravda, že šaty robia človeka je pre teba veľké neznámo, ako vidím.“Jeho sarkazmus proti očakávaniu neskĺzol po štíte Jozefovho ignorovania, anarchista na seba natiahol aspoň spraný pásikavý trikot, ktorého rukávy mu siahali dopoly predlaktí. Potom však už nahnal reportéra so študentom k stolu a dal im prednášku o výrobe časovaných náloží.,,Takže mládenci, tú továreň nejdeme odpáliť ako v americkom krváku. Nepredstavujte si žiadne zápalné šnúry alebo súdky s prachom s prerazeným dnom,“ začal Jozef prednášku a vyzeral v spodkoch takmer smiešne. Ale nevyzeral, hovoril o priveľmi vážnych veciach. Marcel vedel, že dynamit vynašli v roku 1867 predovšetkým ako banskú trhavinu. Ale čoskoro už bola výrobným artiklom všetkých zbrojárskych tovární, používaným na výrobu mín a torpéd. A ako vidno, vzápätí ho využívalo aj hnutie odporu. ,,Takže zloženie dynamitu je zhruba tri diely nitroglycerínu na jeden diel infuzóriovej31 hlinky a štipka sódy,“ blysol sa znalosťou chemického zloženia trhaviny Jozef. ,,To vás ale nemusí príliš zaujímať, dôležitejšie budú pre vás mechanické časti bomby.“ Na toto prehlásenie Piére zbystril ešte väčšmi pozornosť a očami priam hltal súčiastky rozložené po stole.,,Použijeme časovací systém, ktorý vymysleli petrohradský anarchisti. Má niekoľko výhod. Systém je moderný, spoľahlivý a pretože je ruský, malo by to odvrátiť podozrenie od Francúzska,“ vysvetľoval Jozef nonšalantne sa oháňajúc cigaretou v blízkosti šúľkov dynamitu, z čoho Marcelovi priam vstávali vlasy dupkom.,,Máme tu súčiastky na výrobu ôsmich samozápalných systémov, ale stačí, ak ich vyrobíme šesť.“,,Môžem sa spýtať, o akú továreň ide?“ ozval študent a hostiteľ sabotérov, na vlastné želanie prijatý do tohto kriminálneho spolku.,,Nieže by som ti neveril, ale pre všetkých bude najlepšie, ak budeš vedieť čo najmenej,“ odbil ho Jozef, ale mechanik nevyzeral nespokojný.,,Späť k bombám. Princíp je jednoduchý,“ pokračoval stúpenec chaosu a rozvratu, ukazujúc im rozobrané súčiastky odpaľovacieho mechanizmu. ,,Základom časovacieho spúšťača je obyčajný budík, takže bombu môžeme dať na miesto určenia už dvanásť hodín pred výbuchom. Tento tenký drôtik zaistí, že táto pružina vymrští tento kovový hranolček, natretý červeným fosforom, ktorý nazveme…“,,Zápalka,“ doplnil fascinovaný Piére, ktorý nepochybne presne rozumel Jozefovmu výkladu, čo Marcela trochu hnevalo. Mechanika nikdy nebola jeho silnou stránkou.,,Presne tak,“ pochválil dychtivého študenta anarchista. ,,Červený fosfor na vzduchu nereaguje, ale pružinou vymrštený hranolček sa obtrie o túto plôšku, zápalnicu, na ktorú nalepíme jemný šmirgeľ… Jasné?“ pozrel prednášajúci na svojich dvoch poslucháčov.,,Áno, jasné,“ zaznelo v Piérovom hlase nadšenie. ,,Veď je to jednoduché ako facka, to si mali dať patentovať.“,,Ty si to nepochopil, čo?“ obrátil sa Jozef na mĺkveho Marcela. ,,Piére, dopovedz mu to,“ vyzval mechanika.,,No, je to v podstate princíp bežnej zápalky. Červený fosfor nereaguje so vzduchom a nehorí. Ak ho však vystavíme treniu, ktoré nám zabezpečí pohyb tohto hranola po brúsnom papieri, zmení sa na biely fosfor, ktorý je na vzduchu vysoko horľavý. Vznikne plameň, ktorý zapáli zápalnú šnúru nálože a rozbušku,“ predvádzal príslušné pohyby so súčiastkami zápalisto Piére.,,No dobre, dobre. Pochopil som,“ vyhlásil trochu nepresvedčivo Marcel. ,,Tieto, bomby budete vyrábať vy. Ja si zoberiem na starosť zápalnú bombu, kde pridám k dynamitu fosfor. Použijeme ju na palivový rezervoár. Takže do práce, páni, do práce. Ako vieme, práca údajne šľachtí.“ Trojica sa pustila do skladania šiestich časovacích mechanizmov. Ako sa ukázalo, mechanik bol viac ako užitočnou posilou. Zato Marcelovi sa pri manuálnej činnosti neveľmi darilo, preto ho Jozef po obednej pauze vyhnal na prechádzku do mesta. ,,Vidíš, ako sa vypláca byť kľavý,“ neodpustil si anarchista pripomienku na rozlúčku. Novinár teda opustil zručnejších druhov pospevujúcich si pri práci ,,Pešiaci déchetu“ jeden z najväčších hudobných šlágrov, ktoré práve leteli v Paríži, a tešil sa na prehliadku svetoznámych milánskych pamätihodností.
Z pozemkov univerzity to mal najbližšie k Milánskemu dómu, veľkolepej bazilike, pýche milánskych pamiatok. Prekročil Via Large a o pár minút už obdivoval jazdeckú sochu Viktora Emanuela II. na Piazza del Duomo. Zdalo sa, že všetko sa raduje zo slnečného dňa, dokonca aj prvý taliansky kráľ sa usmieval kamenným úsmevom na svojich poddaných.Na námestí vládol čulý ruch a atmosféra typická pre toto mesto, zasvätené Leonardovi da Vinci. Po uliciach predávali pouliční maliari viac menej podarené reprodukcie jeho diel. Reportér od Piéra vedel, že fenomén majstra je obdivovaný aj na univerzite, čo sa odrážalo v stavaní replík da Vinciho strojov a mechanizmov. Všade bolo cítiť vôňu pečených gaštanov a počuť výkriky pouličných predavačov. Na rozdiel od parížskych námestí, tu bolo veľmi málo holubov. Ich kŕdliky sa však aj tu prechádzali po námestí ako suverénny majitelia úplne bez strachu. Na Marcela sa vrhlo hneď niekoľko uličníkov a snažili sa mu vnútiť lacný ruženec, alebo pohľadnicu s Dómom. Odohnal ich posunkami naznačujúcimi nesolventnosť i nezáujem o ponúkaný tovar. Chlapci ho za to počastovali urážlivým gestom i nadávkou a rozbehli sa za inou korisťou. Reportér sa presunul pred mohutný dóm a sledoval fasádu s veľkými gotickými oknami so špirálovitými vzormi, nádhernými portálmi a arkádami. V mnohých arkieroch stáli sochy svätcov, každá sama o sebe predstavovala umelecké dielo nevyčísliteľnej hodnoty. Štíhle filigránske vežičky dodávali budove vzhľad snovej ľahkosti, nechcelo sa veriť, že jej útroby pojmú až štyridsať tisíc veriacich, ako o tom informoval Marcela starček vo františkánskej sutane. Prilepil sa na Marcela vo vnútri chrámu a kazil mu dojem z dych vyrážajúceho pohľadu na hlavnú loď baziliky. Zdalo sa, že vysoké nosné stĺpy siahajú až k oblohe. Reportér sa na vykladanej mramorovej dlažbe cítil úplne maličký. Starček, ktorý stále čosi vykladal po taliansky, ho potiahol za rukáv a ukazoval na veľké obrazy rozvešané po stenách. Marcel nemal ani čas im venovať bližšiu pozornosť, lebo urečnený františkán ho už ťahal k hlavnému oltáru, kde stála socha svätého Ambróza. Marcel o sebe vyhlasoval, že je ateista, hoci v mladosti navštevoval cirkevnú školu a dokonca spieval v kostolnom zbore. Preto napriek deklarovanému materializmu cítil rešpekt k sakrálnym stavbám a symbolom. Otravný mních však reportéra nenechal pokochať sa ani tentoraz príliš dlho. Hnedou kostnatou rukou už ho ťahal k sochám umiestneným v bočnej lodi chrámu a neprestával v hlučnom výklade. Potom si za túto službu vypýtal niekoľko soldov. Marcel, zamračený ako pondelok v novembri, vyplatil asi šesťdesiat centisimov a pobral sa radšej späť na slnkom zaliate námestie. Tam zahol vľavo a cez vznosné vstupné oblúky vstúpil do galérie Viktora Emanuela II.. Budova mala tvar kríža a vstupovali do nej dve námestia a dve ulice. Všetky štyri časti boli zastrešené zasklenou oceľovou konštrukciou, ktorá v strede, v centrálnej časti, vytvárala veľkolepú osemuholníkovú kupolu čnejúcu do výšky štyridsať metrov. Tento architektonický zázrak mal štyri poschodia. Na najvyššom boli byty, tretie tvorili oceľové balkóny poskytujúce výhľad na nekonečný dav návštevníkov dole. Prízemie a prvé poschodie totiž boli so svojimi luxusnými obchodmi, kaviarňami a reštauráciami vyhľadávanou turistickou atrakciou. Marcel neodolal a vstúpil do jednej z reštaurácií chutiac si na povestné spaghetti alla milanese, alebo hubové ragú. Čašník s ulízanými vlasmi a maniermi mu priniesol jedálny lístok. Zdvorilo sa poďakoval a zahľadel na ceny. Aby nestratil tvár, objednal si predposledné najlacnejšie jedlo – omeletu so šampiňónmi. Čašník s veľavravným povzdychom pokrčil pestované fúziky a s neúprimnou poklonou odišiel prijímať objednávky od solventnejších zákazníkov. Omeletu mu nakoniec po dlhšom čakaní priniesol pikolík roznášajúci kávu a sódu. Trošku ponížený Marcel mu dal dve líry sprepitného a pustil sa do jedla, ktoré bolo naozaj vynikajúce. Sýty a uvoľnený opustil reštauráciu a zamiešal sa do ľudskej rieky pretekajúcej galériou.Uberal sa zastrešenou ulicou, vyhýbajúc sa ostatným chodcom, zdravil miernou poklonou korzujúce dvojice, úsmevom osamelé Milánčanky. Keď mu jedna z okoloidúcich slečien v elegantných šatách úsmev opätovala, reportér sa zapýril a zahanbil sa za svoj zanedbaný zovňajšok. Dievča sa nad jeho rozpakmi zvonivo rozosmialo a novinár sa začal venovať úvahám o britve a holiacej štetke, zabudnutým na dne cestovnej tašky. Namrzenosť na seba samého ho ale po chvíli prešla a začal si popiskovať melódiu árie z Figarovej svadby. Stále si pohvizdujúc vykročil z galérie na námestie a dosiahol svoj vytýčený cieľ, budovu la Scaly. Ľutoval nedostatok času i peňazí a prezrel si aspoň program opery na tento mesiac. Dominovali Verdiho Aida, Čajkovský a jeho Eugen Onegin, a Mozartova Čarovná flauta. Uvažoval, že by si operu aspoň pozrel zvnútra, ale popoludnie už poriadne pokročilo. ,,Veľa toho už nestihnem, ale Poslednú večeru by som ešte stihnúť mal,“ zahundral si a zamával na prvý voľný fiaker. ,,Santa Maria delle Grazie,“ zadal adresu kočišovi s prešedivenými fúzmi a plačlivým pohľadom pijana.Kostol s najznámejšou da Vinciho freskou bol od la Scaly vzdialený vzdušnou čiarou asi dva kilometre. Fiaker prešiel ulicami Broletto a Meravigli slušnou rýchlosťou, míňajúc honosné priečelia bánk a palácov. Na križovatke pred Corso Magenta, však kočiš odmietol ísť ďalej. Marcel teda zaplatil požadovanú sumu a vliekol sa posledných asi tristo metrov po korze, na ktoré už sa vyhrnula armáda zametačov.,,Čo sa čudujem, veď je október, stmieva sa rýchlo,“ povedal si Marcel a pridal do kroku. Keď dorazil k vrátam hnedobieleho, ošarpaného kostola s kruhovými oknami, ostal nemilo prekvapený a sklamaný. Boli zavreté. Z tabule vedľa dverí vylúštil, že kostol je pre verejnosť vo všedný deň otvorený len do piatej. Znechutený rozmýšľal, či sa má pobrať späť na univerzitu, ale chcel si trocha odpočinúť od Jozefovho sarkazmu, pobral sa preto na severozápad Starého mesta k druhej dominante mesta, k Sforzovskému hradu.,,Aspoň ten hrad si snáď poriadne prezriem. Ale podľa toho, ako sa mi dnes darí, ho už možno zbúrali, alebo presunuli do Ríma,“ hundral si namosúrene, vyhŕňajúc si golier plášťa ako ochranu pred vetrom, ktorý sa zrazu zdvihol v Milánskych uliciach, rozfukujúc kôpky lístia kľajúcim zametačom. Ani v tomto však Marcelovi neprialo šťastie. Napriek úprimnej snahe Castello Sforzesco vôbec neuvidel. Prešiel asi sto metrov po Via Caradosso, keď odrazu upútala jeho pozornosť skupinka jazdcov ustrojených na husársky spôsob. Stáli priamo na ulici, pred bruchatou masou prepychovo, až nevkusne vyzdobeného paláca, dokazujúceho výzdobou krésovské bohatstvo32 majiteľa. Ten dom predsa poznám – pomyslel si reportér. Veď je to dom kde Titus Berlusconi usporadúva tie svoje zvrhlé večierky, pripomenul si jednu z fotografií od prefekta Lépina. Spomalil a začal si prezerať jazdcov. Bolo ich jedenásť, s tuctom koní. Spoločné s husármi mali to, že každému na ľavom pleci visel husársky kabátec s prepletanými šnúrami – atila, typické hranaté patróntašky a šable. Inak sa od pestrofarebných kavaleristov líšili farbou a strihom uniforiem. Marcel sa v uniformách celkom vyznal, písal raz článok o nových vzoroch rovnošiat cisárskej armády, ale takýto zlepenec vojenskej garderóby ešte nevidel. Mundúr jazdcov tvorili dvojradové šedé kazajky, ktoré oživovali ich červené nohavice. Namiesto u husárov obvyklých čižiem, mali obuté vysoké šnurovacie topánky horských myslivcov a na hlavách čierny baret, ako nosili škótsky strelci. Všetci jazdci mali okrem šabieľ krátke karabíny a za opaskom dlhé pištole, pripomínajúce kresadlové bambitky. Okrem toho si všimol dýky a tesáky a v Európe nezvyklé puzdrá revolverov visiacich na opaskoch a pripevnené k stehnám na americký ,,pištoľnícky“ spôsob. Marcel sa už už otáčal k nenápadnému odchodu, keď z domu vyšlo niekoľko osôb. Novinárovu pozornosť upútal nevzhľadný trpaslík vo vysokom cylindri. ,,Luigi Ferrara!“ blyslo mu mysľou meno Berlusconiho poskoka. Markízov pobočník, s polovicou tváre zakrytou oceľovou maskou, kráčal vedľa vysokej ženy ustrojenej v rovnakej uniforme ako tucet jazdcov pred budovou. Okrem pohlavia sa líšila aj dôstojníckymi dištinkciami. Reportér pozoroval ako sa s mačacou pružnosťou vyšvihla do sedla, švihnúc pritom dlhými nohami i svetlým vrkočom. Keď sa usadila ostro štekla niečo k mužom, ktorým velila.,,To bola nemčina,“ uvedomil si reportér. ,,Musím ísť varovať Jozefa a Piéra.“ Jazdci sa medzitým pustili dolu ulicou, ktorá v jemnom opare začala strácať kontúry a norila sa do hmly a neskutočna, prechádzajúc len pár metrov od neho. Marcel si nemohol pomôcť, ale nevládal spustiť oči z mladej, sošnej veliteľky husárov. Žena, asi zvyknutá, že na ňu takto zízajú mu venovala krátky ľadový pohľad tvrdých zafírových očí. V tej chvíli sa vo svetle plynovej pouličnej lampy zlovestne zaleskol odznak na jej barete. Novinárom znova zatriasli zimomriavky v neblahej predtuche. Veliteľka i ostatných jedenásť jazdcov malo na barete krvavočervenú rímsku trinástku.
Marcel sa nervózne prechádzal po malej izbičke a hrýzol si spodnú peru. Cestu späť k ich útočisku, plný obáv, priam preletel. Príchod do kováčne však jeho bázeň nerozptýlil, pretože izbietku našiel prázdnu. Hodil pohľad na stôl pokrytý šúľkami dynamitu a náradím a zistil, že dve nálože chýbajú. Teraz tŕpol úzkosťou o svojich druhov o to väčšmi. Bolo mu jasné, že išli do Berlusconiho fabriky. Keď sa o dve hodiny ozvalo pufkanie Matildinho motora s úľavou vybehol von. V prichádzajúcom paromobile sedeli Jozef s Piérom, vysmiati a očividne v poriadku. ,,Kde ste boli?!“ ,,Čo si videl Leonardovho ducha?“ spýtal sa novinára anarchista miesto odpovede, keď zbadal jeho ustaraný pohľad.Piére roztopašne zatrúbil na klaksóne, až reportér poskočil od ľaku, čomu sa roztatárený mechanik s chuti zasmial.,,Neblázni,“ krotil ho Jozef ,,niečo sa stalo, keď je taký vytrasený.“,,Poďme rýchlo dnu!“Keď vošli do izby, bývalý legionár najprv nalial všetkým trom po pohári vína, z novej fľaše, prinesenej z Piérovho vehiklu.,,Čo sa stalo? Hovor!“ vyzval Marcela keď si odpil prvý dúšok. ,,Videl som jazdcov s odznakom s červenou trinástkou,“ oznámil reportér so stále zreteľným vzrušením v hlase.,,Merde!“ zaklial Jozef. ,,A to som si myslel, ako nám to všetko dobre vychádza. Olívia mala zasa pravdu. Kde si ich videl? Koľkí boli?“Marcel im dopodrobna vyrozprával čo zažil poobede a potom večer pred markízovým palácom. Pri počúvaní novinárových dnešných zážitkov si anarchista začal šúľať jednu zo svojich cigariet. Mechanik len sedel a pozorne počúval, z pohára si ani neodpil. ,,Aspoň sme varovaní. A to som podľa pôvodného plánu chcel umiestniť nálože až za tri dni. Vieš Ma- ééé Jean,“ preriekol sa takmer Jozef ,,Keď sa nám tak darilo, boli sme už dnes s Piérom zaniesť dve nálože k taviacim peciam. Našťastie sme neprešli do časti, kde vyrábajú aeropedy, lebo sme mohli naraziť na niektorého z tých Krautov.“,,Kde sa tu vzali?“,,Buď si istý, že sú tu kvôli nám. A keby aj neboli, tak to vyjde na rovnako. Myslím, že Lépinova organizácia trocha presakuje. Alebo je to skôr Fouchého robota.“,,Ty vieš, čo sú tí jazdci zač?“ spýtal sa opäť novinár. ,,A čo znamená tá trinástka, ktorou sú označení?“,,Viem, jasné, že viem. Trošku som sa informoval, po tom, čo sme boli u Olívie,“ priznal anarchista a konečne si zapálil. ,,V Prusku majú gardový husársky pluk33,“ vyfúkol Jozef oblak dymu a pokračoval. ,,Ten regiment je zložený z fanatických Prusov o čom svedčí aj ich heslo: Vincere avt mori. Zvíťaziť alebo umrieť. No a pruská tajná služba využíva vojakov trinástej eskadróny tohto pluku na niektoré úlohy.“,,Trinásta eskadróna? Aký pluk má trinásť eskadrón? Myslel som, že bývajú len štyri.“,,Veď aj bývajú,“ pripustil Jozef. ,,Ten gardový pluk má normálne štyri eskadróny ako každý iný. Ale tajná služba začala najprv spolupracovať s trinástou čatou. Keďže sa im spolupráca osvedčila, začali postupne do svojich operácií zapájať celú štvrtú eskadrónu, ktorá dostala zvláštne uniformy a prebrala operačný názov Trinásta eskadróna, aj keď je de facto štvrtá. Rozumieme sa?“,,A čo si myslel tým, že Lépinova organizácia presakuje?“ položil ďalšiu otázku Marcel a Piére horlivo prikyvoval a oči mu blčali zvedavosťou a nadšením, že sa zamiešal do oveľa väčšieho dobrodružstva ako spočiatku predpokladal.,,Skrátka si nemyslím, že tí husárikovia sú tu náhodou. Jediné, čo mi je jasné, je to, že zvyšok bômb budeme musieť zaniesť do továrne ešte dnes v noci, inak nemáme šancu úspešne dokončiť naše poslanie.“Všetci traja na chvíľu zmĺkli, pretože si uvedomili vážnosť situácie. Chvíľkovú strnulosť ako prvý prerušil prekvapivo Marcel. Schytil jednu z náloží a odniesol ju k Matilde. Ex legionár s mechanikom sa úplne bez slova dali svorne nakladať ostatné nálože. ,,Ešte by ma zaujímalo, kto je tá ženská,“ zahundral zrazu Jozef, prerušiac ťaživé ticho vládnuce pri nakladaní.
,,Valentyna von Lossow,“ zahundral Luigi Ferrara a zložil si z hlavy cylinder. Pozeral do zložky a dokumentov, ktoré dostal od svojho zamestnávateľa i od pruskej poručíčky. Po chvíli opäť zopakoval jej meno a poškrabal sa po zjazvenom temene. ,,Čert aby zobral tú potvorskú ženskú! Čo mám akurát kopu roboty,“ zahrešil a z dubového empírového stola vytiahol baňatú fľašu so štíhlym hrdlom. Arménsky koňak najvyššej kvality, hlásala zlatými literami etiketa. Otvoril ju, a pohŕdavo pozrel na malé osemhranné poháriky uložené na tácke v priečinku. Zdvihol fľašu, ktorá sa strácala v jeho obrovskej pästi k mäsitým perám a odpil si priamo z nej. Potom si doprial ešte jeden dúšok a opäť sa zahľadel do papierov.Sedel v kancelárii výrobného riaditeľa a pracoval na novom koncepte ostrahy továrne podľa pokynov nemeckej dôstojníčky. Markíz konečne uzavrel zmluvu na predaj lietadiel a Nemci začali okamžite chrániť svoju investíciu. Poručíčka von Lossow, dokonca priniesla správu tajnej služby o plánovanom pokuse o sabotáž z francúzskej strany.,,Valentyna von Lossow,“ zavrčal meno Prusky spomínajúc na stretnutie s husárkou. Pri pomyslení na ňu pocítil vzrušenie i agresivitu. Ovládol sa, vedel, že ako Berlusconiho zamestnanec si tieto prejavy nesmie dovoliť. Veci a vzťahy už neboli také jednoduché ako v mladosti v aréne, kde Luigimu jeho zúrivosť a tvrdohlavosť zabezpečovali víťazstvá nad mohutnejšími a silnejšími protivníkmi. Keď sa veliteľka nemeckého oddielu zjavila v salóne markízovho paláca, napriek strohej uniforme a úsečnému vyjadrovaniu, pripomínala mu jednu z tých wagnerovských nordických bohýň, aké videl v opere. Z jej tváre vyžarovala sila a odhodlanosť. Rovný nos, široké čelo i lícne kosti, hranatá brada prezrádzajúca pevnú vôľu. Ostré črty tváre zjemňovali jemne krojené ústa, ale pohľad ľadovo modrých očí nestrpel odpor.,,Ein Rapport fűr Sie, Herr Marquis,“ prehovorila zastretým, hlbokým hlasom, zvyknutým veliť. Odovzdala markízovi dokumenty a uvoľnene, s rukou opretou o klenutý bok čakala na jeho rozhodnutie, pričom mohol Ferrara pozorovať jej dlhé nohy v obtiahnutých jazdeckých nohaviciach, aj vysokú postavu s na ženu možno priširokými ramenami a úzkym driekom. Trpaslík sa pristihol, že uvažuje o jej prsiach, ktoré zakrýval dvojradový kabátec i cez ľavé plece prevesená attila. Zaťal zuby až zaškrípali, zovrel päste a zaplašil tieto nevhodné myšlienky. Veď sa dočká, až bude priaznivejšia chvíľa. Luigi Ferrara vedel o svojich sadistických sklonoch, ale v prítomnosti markíza sa ich naučil dokonale ovládať. Berlusconi ostatne o nich vedel tiež a sem tam svojmu oddanému služobníkovi v tomto smere povolil uzdu. Ale teraz išlo o ochranu jeho investícií. Bývalý zápasník sa preto krotil a uspokojil sa len s pozorovaním ženy, ktorá v ňom vyvolávala túžbu po sexe a násilí. Spomenul si na svoju mladosť, keď ešte zápasil v cirkusovej aréne. Ženské zápasníčky, ktoré vtedy stretol, boli zvyčajne svalnaté a tučné ženské okolo štyridsiatky. Mladá vysoká Nemka proti nim vyzerala útlo, ale Ferrara nepochyboval, že by si poradila so všetkými z nich. Rovnako nepochyboval, že on by si poradil s ňou. Markíz očami preletel po doručených spisoch a gestom zavolal Luigiho do svojej pracovne susediacej so salónom.,,Naši nemeckí priatelia ma varujú pred francúzskymi sabotérmi,“ otrčil trpaslíkovi pred nos hárok so správou. ,,Neviem, či nejde len o provokáciu, ale nemôžem si dovoliť riskovať. Na druhú stranu, nechcem aby sa mi v továrni rozťahovali agenti nemeckej tajnej služby. Preto ťa poverím vytvorením zvláštnej milície, slúžiacej na obranu mojej továrne. S Nemcami spolupracuj, ale nenechaj im kontrolu nad strážením továrne.“Ferrara prikývol. Ako dlhoročný markízov spolupracovník, bol zvyknutý sa ničomu nečudovať a bez slova plniť jeho želania i príkazy, nech už boli akékoľvek.,,Nejaké otázky?“,,Kto je tá žena?“,,Hmm, tak sukňa ťa zaujíma? Luigi, Luigi…“ odignoroval markíz Berlusconi fakt, že poručíčka mala nohavice. ,,Je to Valentyna von Lossow. Keby sa dala kúpiť jej lojalita, bez rozmýšľania ju najmem. Môžeme byť poctení, že k nám Nemci poslali takú osobnosť.“Trpaslík bez slova počúval markízove rozprávanie. Vedel, že sa neoplatí šéfa vyrušovať, že len nahlas premýšľa a prezradí o poručíčke viac, ako keby sa ho vypytoval.,,Starému von Lossow sa narodilo šesť dcér, čo bral ako prušiacky junker ako vlastnú potupu. Niekoľko storočí generácie rodu von Lossow dávali svetu bojovníkov a zrazu tento babinec. Keď zistil, že syna sa mu už splodiť nepodarí, začal von Lossow vojenskému remeslu učiť najmladšiu, vtedy šesť ročnú dcéru. V jazde na koni, streľbe, šerme. Sám ju vyučoval taktiku, prednášal stratégiu. Najal súkromných učiteľov, dokonca zašiel ešte ďalej. Vďaka konexiám dosiahol jej prijatie na elitnú dôstojnícku akadémiu v Postupimi, kde absolvovala ako prvá žena a hneď ako druhý najlepší kadet v abiturientskom ročníku.“ Markíz si na chvíľu zložil monokel, aby si mohol hánkou potrieť unavené oko a pokračoval. ,,Myslím, že iba to, že je žena, zabránilo tomu, aby bola vyhlásená za najlepšiu. Po ukončení školy jej armáda ponúkla miesto dôstojníka jazdy. Ale zamiešala sa do toho tajná služba. S tým, že ako žena má širšie využitie pre prácu v rozviedke. Mladá von Lossow zvolila kompromis. Ako druhý poručík elitnej eskadróny pracuje ako vojak, aj ako agent tajnej služby. Ako pruská šľachtičná je až fanaticky oddaná nemeckému cisárstvu a jej operačné výsledky sú pozoruhodné. Ale čas pokročil, a my ju nechávame čakať predo dvermi.“ Kývol na Ferraru a ten okamžite zašiel po Valentynu do salónu. Odprevadil ju do markízovej pracovne. Síce sa snažil tváriť úplne nezúčastnene, ale predsa len si neodpustil pohľad na guľatý zadok, nad ktorým sa hojdal koniec blonďavého vrkoča. Po krátkej uvítacej reči si spoločne vypočuli markízove príkazy. Pri prijímaní pokynov mali žena i trpaslík v tvári rovnako tvrdý, takmer ľahostajný výraz. Poručíčka von Lossow okamžite odišla do továrne plniť pokyny. Ferrara sa ešte zdržal. Dnes v noci musel toho veľa zariadiť. Od ubytovania a sledovania Nemcov až po zriadenie strážneho oddielu. Ubehli asi dve hodiny, kým sa nechal doviezť markízovým osobným paromobilom do továrne. Tu musel uznať, že Valentyna je naozaj profesionál a vojak od kosti. Polovica oddielu už stála na strážnych postoch, druhá čakala na Ferraru a odchod do pridelených ubikácií.Za celý čas Ferrara ani von Lossow neprehodili ani jedno slovo, ktoré by sa nedalo posudzovať inak ako z profesionálnej stránky. Len chvíľu pred trpaslíkovým odchodom do riaditeľskej kancelárie sa Luigimu zazdalo, akoby Pruska stuhla. Zdvihol oči k jej tvári a bol by odprisahal, že vetrí ako vlčica. Nozdry sa jej chveli, oči mala prižmúrené do úzkych štrbín.,,Was ist los, Leutnant?“ vyhol sa Ferrara diplomaticky osloveniu Herr alebo Freulein.,,Vieleicht ist das nur meine Meinung, aber diese Nacht wird verdammt lang und interessant sein. Ich spűre Blut im Wind.“Ferrara s porozumením prikývol. Inštinkty boli niečo, čomu dokonale rozumel.
Paromobil, ktorý sa v hmle prepletal čoraz užšími uličkami, by možno v každom inom meste Európy v tejto nočnej hodine vzbudil pozornosť, ale obyvatelia Milána boli zvyknutí na rôzne parné i mechanické samohyby, vyrábané v miestnych továrňach, na univerzite i v súkromných dielňach. Matildu obsadenú tromi Francúzmi si nikto nejako zvlášť nevšímal. Cestou toho veľa nenarozprávali. Keď sa priblížili k železiarňam, Jozef sa čosi potichu dohadoval so študentom mechaniky, ale Marcel ich vôbec nepočúval. Uvažoval o tom, do čoho sa zaplietol a triasli sa mu kolená.,,Pret au départ? Pripravený?“ spýtal sa ho zrazu Jozef.,,Áno,“ prikývol neurčito reportér a hľadel na masu budov pred nimi.,,Tak pohni zadkom a zober to,“ vložil mu anarchista do rúk jednu z náloží. ,,Skry si ju pod kabát. Takto,“ ukazoval i pomáhal akosi zdrevenelému novinárovi. Našťastie boli bomby skonštruované tak, aby boli prenosné, preto mala každá na sebe kožený remeň, za ktorý sa dala prevesiť cez rameno a ešte pomocné šnúry, ktoré teraz Jozef Marcelovi uväzoval okolo pása. ,,Allons! Poďme!“ vyzval bývalý legionár svojho spoločníka a postrčil ho smerom pozdĺž plota železiarní. ,,Tamto sú koľajnice, tade sa prešmykneme.“Potom sa ešte otočil k študentovi sediacemu vo voze a podal mu ľavicu.,,Vieš, čo máš vykonať?“ uistil sa.,,Clair,“ prikývol Piére a potriasol anarchistovi podávanou rukou. Vedel, že ho vidí naposledy.,,Adieu. Za vec a revolúciu,“ rozlúčil sa.Jozef pozdrav neopätoval, slová boli zbytočné.
Cesta cez železiarne Marcelovi pripadala ako sen. Čiastočne za to mohli aj nepríliš čisté sklá priezorov protitepelnej masky, ktoré hneď na začiatku výpravy potiahol Jozef v robotníckej šatni. Presúvali sa medzi tieňmi budov i pokrútených, pre novinára záhadných konštrukcií. Zakrádali sa okolo prepravníkov s blokmi žeravého železa, putujúcimi na ďalšie spracovanie. Prepravníky hrkotali, buchary zvonili, rinčali reťaze a hrmotali kladkostroje, všade vládol hluk, horúčava a pre Marcela nepochopiteľný pohyb. Vzduchom poletovali sadze, zariadenia, o ktoré sa Marcel sem tam obtrel, boli od nánosu hrdze alebo oleja. Ako sa chcel prešuchnúť popri jednom z prepravníkov a snažil sa pri tom vyhnúť koženému pohonnému remeňu, roztrhol si na akejsi hrane oblek. Jozef sa zasa pohyboval s úplnou prirodzenosťou, zdalo sa, akoby sa tu motal denne, alebo akoby sa prechádzal po pustej ulici a nie mašinami zapratanými, úzkymi priestormi. Najhoršie bolo, keď odkiaľsi vyletel roj žeravých iskier. Niekoľko ich zasiahlo reportérov oblek. Marcel prehltol nadávku a so srdnatým výrazom v tvári nasledoval anarchistu, ktorého samozrejme nezasiahla ani iskrička.Sem tam míňali hlúčiky robotníkov v kožených zásterách s prilbami a koženými maskami proti horúčave na hlavách, ale nezdalo sa, že by im niekto venoval pozornosť. Všetko toto mechanické i ľudské hmýrenie osvetľovala pekelne červená žiara, dotvárajúca dojem snovej neskutočnosti. ,,Tu chvíľu počkaj, odbehnem upraviť časovače na bombách, čo sme dali k peciam,“ prikázal mu Jozef v tieni oceľového žeriavu. Stál tam teda, plný obáv z odhalenia a z toho, že sa anarchista už nevráti. Po chvíli, ktorá pre Marcela trvala večnosť, sa Jozef vynoril z tieňa.,,Je to dobré, môžeme pokračovať,“ a už aj ťahal novinára k hranatej tehlovej stavbe. ,,Tu za rohom je rebrík. Odhoď masku a vydýchaj sa.“ Marcel sa zopár krát zhlboka nadýchol. Bol rád, že sa konečne zbavil smradľavej masky, ale Jozef ho nenechal dlho odpočívať. ,,Hybaj hore Marrchet, máš ma v pätách,“ poháňal veterán légie reportéra.Keď sa vyškriabali na strechu, obaja sa otočili. Mali výhľad na celé železiarne. K nebu čneli vysoké komíny pripomínajúce kostoly a chrámy, v ktorých sa uctieva novodobá múza moderného veku – Techné34. Stĺpy čierneho dymu a kúdoly pary stúpajúce k nebu dokazovali časté a hojné obete v podobe pyramíd palivového dreva a vagónov uhlia. Povaha obetných darov zas z otcovstva múzy mechanikov usvedčovala skôr Héfaista ako Apollóna.Marcel si prezeral vysoké pece, komíny aj vlaky naložené uhlím, rudou i starým železom pripraveným na tavenie. Míňali ich vlaky mieriace do iných závodov na spracovanie oceli a do zbrojoviek. Nad všetkým sa týčili neurčité, obrovské oblé tvary kotviacich vzducholodí, ktoré prepravovali výrobky železiarní do zahraničia.,,Nečudujem sa, že je Berlusconi taký bohatý. Už len tieto železiarne mu musia strašne vynášať,“ zhodnotil Jozef pragmaticky. Potom ukázal na skupinu budov oddelenú vysokým plotom, spojenú so železiarňami dvomi objemnými potrubiami ako monštróznou pupočnou šnúrou. Obe hlavné potrubia obopínala spleť menších potrubí a podporné konštrukcie. Práve cez ne mal Jozef v pláne vniknúť do Berlusconiho továrne na aeropedy. Potrubia viedli asi v metrovej vzdialenosti okolo haly, na ktorej stáli, necelý meter pod úrovňou plochej strechy. ,,To nemyslíš vážne!“ zvolal Marcel. ,,To nepreleziem!“,,Nevzrušuj sa, idem prvý. Počkaj kým sa nevrátim,“ povedal Jozef a vložil si do úst nezapálenú cigaretu. Preskočil na potrubie a prebehol po ňom na najbližšiu budovu v areáli fabriky na lietajúce stroje. Vojenský vyslúžilec bežal s istotou profesionálneho povrazolezca. Marcel síce v školskom ústave, ktorý navštevoval, absolvoval hodiny fyzkultúry, ale na takúto eskapádu si predsa len netrúfal. ,,A to má na sebe bombu i polopancier,“ napadlo mu zároveň s obdivom i trochou závisti. Anarchista prekonal vzdialenosť medzi budovami a preskočil na plochú strechu, kde odložil svoju nálož. Späť sa vrátil rovnako bezpečne. ,,Daj mi tvoju bombu a poď za mnou. Neboj sa, nie je to nič ťažké,“ posmeľoval novinára.Anarchista s bravúrou preskočil po druhý raz na potrubie. Marcel povzbudený jeho príkladom skočil. Odrazil sa trochu prisilno a pred pádom do hĺbky ho zachránila len Jozefova pohotová ruka. Cestu po potrubí absolvovali spoločne. Našťastie na blízku nebol nik, kto by ich videl, lebo pohľad na elegantne si vykračujúceho dlháňa v koženom redingote a červenom barete, za ktorým sa štvornožky a kŕčovito vlečie mladík v prepálenom a potrhanom obleku pôsobil komicky. Druhý prechod po obrovských rúrach im trval podstatne dlhšie, ale absolvovali ho bez nehody. Na konci si Marcel úľavou vydýchol. ,,Vidíš, ani to nebolelo,“ povzbudzujúco sa usmial Jozef, ale v okamihu zvážnel. ,,Teraz musíme byť naozaj opatrní.“
,,Verdammt!“ zakliala Valentyna von Lossow nad neschopnosťou Talianov. Prechádzala sa po továrni, kontrolovala strážne posty svojich mužov a žasla nad nesvedomitým a lajdáckym zabezpečením objektu. Dvojicu masívnych rúr, premosťujúcich železiarne s menšou fabrikou nikto nestrážil. Pritom podľa dohody tu mali byť Ferrarovi muži. Potrubie bolo podľa poručíčky perfektným miestom na nepozorované vniknutie, alebo to bola ideálna úniková cesta. Husárka bystrým okom prezrela najbližšie okolie. Bola tu akási ošarpaná budova, ktorá nevyzerala ani ako sklad ani ako výrobná hala. Z jej strechy by presun do vedľajších železiarní, nemusel byť príliš náročný. Ale kam zo železiarní? Valentyna von Lossow, sa rozhodla pripraviť na každú alternatívu. Môže sa vykašľať na Berlusconiho požiadavky aj na slizké pohľady jeho zjavne neschopného, zohaveného poskoka. Nadriadený jej dali za úlohu ochrániť továreň a tým zaistiť prevahu v budúcej vojne.
Peter Jelínek
