Keby som minuloročnú Fantáziu prirovnala k plátku výberovej šunky, v tomto roku sme dostali naservírovaný poriadne prepečený šťavnatý stejk. Z dvadsiatich rôznych poviedok sa už dá vybrať nejaká tá srdcovka, náladovka či chuťovka.
Občas strieka krv, pod zubami to poriadne praští, zaštípe aj exotické mimozemské korenie a slzy do očí vám vtlačí smiech či zdesenie. Samozrejme, nájdu sa aj slabšie poviedky. Viacerým z nich by výrazne prospeli jazkovo-štylistické úpravy, vďaka ktorým by popri poviedkach skúsenejších autorov nepôsobili tak začiatočnícky. Chápem snahu predložiť súťažné texty v pôvodnej, nezmenenej podobe, v akej ich čítali aj porotcovia, ale… keď čítam knihu, za ktorú som si zaplatila, chcem si poviedky užiť, nie pozastavovať sa nad chybami ich krásy.
Dosť rečí, prejdime k činom, presne ako Kladivák, hrdina víťaznej poviedky Janka Išu, ktorý atmosférou svojej poviedky priblížil Pressburg americkým veľkomestám. Spolu s hrdinom preniknete do temných uličiek, špinavých podchodov a zatuchnutých barov. Zistíte, že ani svetoví a naši gangstri či pištoľníci sa od seba príliš nelíšia, osudové krásky sú nemilosrdné, hlášky cynické a drsný znetvorený chlap s Rukou sa tvrdohlavo prebíja k svojmu cieľu. Pán Zámožný, Podnikateľ, Kladivák, banda Srbov, veľa zbraní – poviedka vás vtiahne, zomelie a vypľuje na jedno nadýchnutie. Rušili ma len bohemizmy /proste, pandero, brečka… – asi používam iné, preto ma tieto dosť často vytrhávali z jazdy, ktorú som si inak užila/.
– Rana, ktorou by som prehol železný trám, posunula tučka tak o meter vzad. Nohy mal stále na podlahe, takže do parkiet doslova vyryl brázdu a z podrážok mu začal stúpať dym. /strana 15/
– Čepeľ rozťala vzduch takou rýchlosťou, že som doslova videl ryhu, ktorú medzi molekulami vzduchu vyrezala. Ostrie dopadlo na dosku stola a v momente ho rozťalo na dva. Bol to kurva obrovský nožisko. /strana 16/
Milan Tichý ma Na palube vesmírnej lode Batavia vzal ku hviezdam a zavalil množstvom akcie a politiky. Táto military space opera rezaná politfiction vyznieva ako krátky vytrhnutý príbeh z nejakého veľkého celku. Autor priveľmi vysvetľuje pozadie príbehu, politickú situáciu na Zemi, opozíciu, rôzne intrigy a špiónske hry aj minulosť hrdinu, ale nerobí to v náznakoch a nenásilne, naopak. V odbočkách od deja som sa strácala a zamotávala, nepríjemné bolo aj množstvo často používaných ukazovacích zámen, ktoré by sa dali ľahko obísť použitím iného slova či preštylizovaním vety. Aj číslice sa v umeleckej próze píšu slovom /ak nejde o dátum alebo špeciálne čísla/.
Pri poviedke Ivany Molnárovej Dubcovej – Agentúra pod Devínom som si príjemne oddýchla, uvoľnila sa a nechala sa omývať vlnkami mestskej fantasy zo slovenského prostredia. Čítalo sa to rýchlo a ľahko – sympatickí hrdinovia, nenásilný humor a slušná zápletka ma bavili. Pozadie tajnej spoločnosti loviacej démonov má tiež slušný potenciál na ďalšie príbehy z tohto prostredia.
Do ponurých slovenských lesov zasadil svoj miestami strašidelný, miestami komický horor Jeseň padá na hroby Jozef Herendarčík. Páčilo sa mi, ako príbeh graduje – spočiatku sú tu len náznaky, že sa k niečomu schyľuje – sny či predstavy strachu, ktoré človek ukrýva sám pred sebou. Potom, keď už som si myslela, že sa ide na „vec“ a ja budem lapať po dychu v krvavom kúpeli, prišla rozprávka! Ťahať repu na poli, hocako obrovskú tak, že jeden chytí druhého za boky či ramená je infantilné a nezmyselne to uťalo desivú blížiacu sa apokalypsu. Pretočila som oči na vrch hlavy reku – to snáď nie – to už fakt mohli popadať jeden na druhého ako v groteske. Lenže nie. Repu vytiahli a z diery pod ňou vyskákali šialené ľudožravé zajace. A krvák sa mohol začať. Všetko by bolo super, ekologický motív som zhltla, trochu násilné mi prišlo utajené politické pozadie s korupciou ako hrom. Ale vyslovene proti srsti mi bolo len konanie strážcu v búdke, ktorý namiesto toho, aby privolal sanitku či niekoho zodpovedného – čim by konal v rámci svojich kompetencií – vytiahol zbraň a zastrelil nevinnú neozbrojenú starú ženu! Bez rozkazu a povolenia! Toto autor poriadne prešvihol. Ten strážca nemohol vedieť, čo sa udialo, nemal odkiaľ vyvodiť záver, ktorý ho okamžite osvietil a namiesto toho, aby zaujal stanovisko, že on je tu len strážnik a o ničom nerozhoduje, on ide vraždiť, aby ochránil firmu, ktorá ho platí za sedenie v búdke pri ceste.
– Jedna z beštií nadvihne hlavu a nastraží svoje dlhé uši. Zavetrí starého muža, ktorý sa votrel do chalúpky. Neprestáva krútiť krvavým pyskom s fúzikmi. Čeľusť sa hýbe ozlomkrky a drví v nich kostičky. Zajac prehltne. Potom sa opäť nakloní k znetvoreným nožičkám dieťaťa a prednými hryzákmi pokračuje v hlodaní. /strana 81/
Horor vystriedala bláznivá groteska plná gagov a nečakaných zvratov, šialených nápadov, lietajúcich kráv, nudiacich sa duchov a kúzelníkov: Ján Švihra – Zbierka. Fanatický zberateľ zatúžil po ďalšom exponáte do svojej zbierky a preň je ochotný aj celú dedinu postaviť na hlavu. Za všetkým hľadaj… no veď to poznáte a ja súhlasím.
Pavel Švantner v poviedke Ohňom nič nekončí načrtol slušnú detektívnu zápletku na pozadí konfliktov viacdruhovej spoločnosti. Celé by ma to bavilo oveľa viac, keby som takmer pri každej vete nezakopávala o rôzne variácie slovka „byť“ – absurdné množstvo som, som, som, bol, bola, bolo, byť, nebol… a podobne, doslova zadusilo poviedku a mňa spolu s ňou, až som napokon už nebola schopná vnímať príbeh, len sledovať, kedy na mňa autor opäť vystrelí tento ťažký kaliber. Totálna štylistická katastrofa, hoci príbeh mal inak slušný potenciál. Toto už nie je práca pre korektora, ale pre autora.
Strašidelný príbeh Ladislava Dubravského z prostredia základnej školy Búrka mal miestami napínavé momenty, ale tie striedali trochu slabšie miesta so zámerne potlačenou logikou. Ako horor pre mladých poviedka funguje skvele. Viac podobných poviedok na tému učiteľ + žiaci = psychohoror a mohla by vzniknúť zaujímavá zbierka pre mládež /tuším som tento názor niekde už čítala a súhlasím s ním/. Tínedžeri sa radi navzájom strašia a čo je desivejšie než šialený učiteľ , spolužiak/čka, školník alebo upratovačka? Škola ako miesto bezpečia, intenzívneho štúdia, kamarátov a hier skončila v žiarivej budovateľskej minulosti, dnes máme moderné počítačmi a byrokraciou riadené školstvo, tak prečo to nevyužiť?
– „Je daný vodič! Vodič s odporom er! Dĺžkou dé! Vodič svojou neopatrnou jazdou zabil trinásť malých detí! Všetky deti boli na kašu!“
Trieda sa otriasla v základoch.
Peťo vedel, že uteká o život./strana134/
Do takejto zbierky by v pohode zapadla aj poviedka Jána Gálika Marka a muž s mŕtvymi očami. Psychosonda do duše drzej vulgárnej a nevychovanej dievčiny túžiacej učiteľom a celému svetu dokázať, že na ňu nikto nemá, že jej všetko prejde, lebo… lebo! Koľko je takých Mariek? Avšak nie každá dostane šancu zabojovať o dobrotu svojej duše s tajomným mužom s mŕtvymi očami. Trochu mravoučná, ale inak pekná poviedka aj nápad.
Poviedka Andreja Földiho o hovoriacom kocúrovi Diktátor ma skôr pobavila a rozčúlila než vydesila. Áno, toto je presne ten príbeh, kedy si šklbete vlasy na hlave, ale nie od hrôzy, skôr od zúfalstva. Fajn myšlienku zabil hlavný hrdina svojim neprirodzeným správaním – kurňa, tá mačka mala dajme tomu päť až osem kíl aj s chlpmi! Keď ňou raz švihnem o zem či o stenu, tak viac nevstane a ak áno, potom len aby sa odplazila pod nábytok. Jej príchod cez akúsi dieru v komore? Smiešne. Potkan by si ju vyhrýzol, to áno, ale aby majiteľ domu nedokázal zabezpečiť vlastný dom pred mačkou? Vtip je v tom, že by príbeh fungoval skvele, keby nebol tak urputne zameraný na fyzický súboj mačky s človekom – diktátor neznamená terorista. Diktátor ovláda, manipuluje, trestá, ale sám si ruky ani labky nezašpiní, on len elegantne podpíše rozsudok smrti. Mačka neútočí ako pes – priamo a krvavo, ale číha a loví nenápadne zo zálohy. Viac by ma desilo, keby kocúrik hral dobrého plyšáčika, ale v skutočnosti by poťahoval za nitky a manipuloval pána domu tak, aby ten musel robiť, čo mu na očiach vidí, aby sa sťažoval susedom, frflal, ale potichu, len aby to jeho kocúr nepočul… a kocúr by niečo nastražil v dome tak, aby to na pána spadlo alebo ho niečo porezalo či uštiplo /napríklad by pána doštípali komáre, lebo kocúr v noci graučal, že chce ísť von a on mu otvoril okno/ … veľa nešťastných náhod, ktoré vzniknú s priamou účasťou kocúra by napokon viedlo k tomu, k čomu došlo aj v tejto poviedke, ale trochu inak – viac po mačacom spôsobe. Tento mi skôr sedel na psa alebo na krysu.
Čím lepšia poviedka, tým menej k nej dokážem napísať. Plechový Uroboros Míny Pávovej je skvelý. Je to vtipný ironický príbeh o svete bez ľudí, v ktorom sa stroje až absurdne snažia pripodobniť ľuďom. Robia to bez ohľadu na zmysel či logiku, z príliš ľudských dôvodov – začleniť sa do vyššej kasty. Triedny boj medzi robotmi, politika a fanatizmus bez vášne sú v plechovom podaní naozaj zábavné. Autorka má cit pre humor aký sa často nevidí.
– Dotiahli ma na opačný koniec nástupišťa k múru husto pokreslenému grafitmi. Historický kúsok, táto čarbanica, dielo ľudských rúk. Po ľuďoch tu zostali len najväčšie kraviny. /strana 172/
Ján Stopjak ma v poviedke V ruinách zaviedol na sídlisko, kde sa dejú zlé veci malým deťom. Striedanie časov, miest a rozprávača som pri prvom čítaní nedokázala sledovať, ale pri druhom to už bolo lepšie. Diali sa veci, ktoré sa diať nemali, je to smutné, ale viac ma dusila nevyhnutnosť očakávaného konca a nemožnosť zmeny k lepšiemu než mysteriózny motív v pozadí. Čítate to a viete, že zlo už bolo vykonané, že nič sa už nedá napraviť. Nemožnosť zastaviť zlo, poraziť ho a potrestať vyvoláva beznádej. V logike príbehu mi vadili dve veci: neviem sa stotožniť s tým, že niekto púšťa sedem ročné deti von bez dozoru dospelého rodiča a nechá ich potulovať sa po sídlisku – mám dvoch synov a bývam v malom meste, ale samým som im dovolila ísť len na dvor pod okno, kde som ich mohla kontrolovať a to mali deväť-desať rokov. Nikde vonku ani nevidím také malé deti v predškolskom veku bez dozoru a duplom, keď tam deti miznú.
Druhou vecou je pedofília. Otec to robil dcére aj malým chlapcom, ale homosexuálny pedofil by na dievča nesiahol a heterosexuálny by sa neukájal na chlapcoch – tento rozpor mi vážne vadil. Taktiež dievčatko fyzicky nie je schopné dokonale zastať prácu manželky – teda variť, prať, upratovať, umývať okná, žehliť… nezvládne to tak, aby nebolo vidno jej neskúsenosť. Tretiačka dennodenne neuvarí večeru bez cudzej pomoci – nedokáže sa na tieto veci sústrediť a zároveň si písať domáce úlohy a učiť sa, k tomu ešte ísť von a hrať sa s deťmi. Autor nakládol na dieťa príliš veľa, asi aby jej bolo čitateľom ľúto, aké to má v živote ťažké – namiesto toho by som prijala viac rozvinúť charakter toho otca alebo zla v škatuli – tieto veci boli pre príbeh dôležitejšie než domáce práce a strach, že okná budú špinavé. Deti sa medzi sebou rozprávali príliš rozumne, ale deti nie sú zmenšené verzie dospelých, majú iné myslenie a aj reč by tomu mala byť prispôsobená.
Poviedka Díler od Patrície Grachovej ma svojím posolstvom úplne obišla. Čítala sa mi veľmi ťažko, musela som sa do toho nútiť. Je to zmeska chaotických roztrieštených obrazov, patetická, snová – magický realizmus bez reálnej epiky. Na niečo také som príliš realisticky založená a neviem prijať ani fakt, prečo by si niekto /ktokoľvek/ mal či potreboval kupovať sny. Naplnenie svojich snov, to už áno ale sny? Keďže som túto hru nedokázala prijať, trápenie a snahy hrdinu mi prišli triviálne.
Marek Slabej – Tí, čo sa vrátili hore: Už som to čítala v niekoľkých recenziách a je to pravda, táto poviedka je snahou skrížiť román Starec a more s Bielou veľrybou a pre inováciu ju autor zasadil do prostredia vzdialenej planéty osídlenej ľuďmi aj mimozemšťanmi. Trápilo ma veľmi popisné rozprávanie dosť komplikovane poňatého sveta, ktorý poprel základnú ľudskú vlastnosť – množiť sa a objavovať, rozpínať sa a ísť ďalej. Z hľadiska vesmíru je škodenie ľudí planétam nepodstatné, preto nemá zmysel opúšťať už osídlené planéty len preto, aby sme ich nešpinili a nezamorovali ich svojou činnosťou, veď aj tak budú časom zničené, rozpadnú sa a vzniknú nové, navyše sú tu mimozemšťania, ktorí ich obsadia a zamoria aj bez nás – táto filozofia ľudstva či náboženská teória alebo čo to bolo ako hlavná premisa diela je vo svojej podstate demonštratívnou samovraždou ľudstva – nereálna a nezmyselná. Ako odstrániť zo všetkých planét všetkých ľudí? Veď sa nedokážeme zhodnúť ani na malých záveroch či cieľoch – kde je tlak, tam okamžite vznikne niekoľko protitlakov a rôznych foriem odporu.
Poviedka je rozvláčna, zdĺhavá a patetická, bez napätia a gradácie – je úplne jedno, či starec uloví Skokana alebo nie, je jedno, čo sa s ním stane – či prežije alebo zomrie, lebo on sám nemá budúcnosť, nemá pre koho loviť, nikomu tým život nezachráni. Nenávisť ku Skokanovi je tiež dosť umelo živená, ten tvor nie je pomstychtivý, neútočí, chce len pokoj, chce prežiť, lovcom sa vyhýba. Jedinou jeho chybou je, že má zbrane a dokáže sa brániť, preto je ešte pre lovca zaujímavý. Sledovať kilometer dlhú slimáčiu stopu by bolo záživnejšie než toto.
Z apatie ma dokonale vytrhla až víla Moniky Herdy Belicovej. Hrdinka poviedky Predovšetkým neškodiť duši sa rozhodla umrieť, keď sa na svet pozrela z príliš vzdialenej perspektívy – ale ako umrie nesmrteľná prírodná bytosť? Jej vážny problém ju dostal až do liečebne a tu stretla tých pravých mudrlantov – doktorov, ktorí sa jej snažili pomôcť. Tempo poviedky spomaľovali učené výroky a teórie o smrti a zmysle života, ale napokon tie aj tak pre samotný dej nehrali veľkú rolu, víla im nerozumela a šla si po svojom. Záver bol logický, otvorený, ale to mi nevadilo. Svieže rýchle rozprávanie mi učarovalo.
– Doktor premýšľal, čo to vlastne vidí. Postihnutá sa snažila ponoriť hlavu pod hladinu, ale tá sa uhýbala a vlnila sa. Dievčina bojovala s vlnami a nie a nie sa do nich potopiť celá. Vlny sa snažili dievča zachrániť a vyhodiť ju na breh, no ona s nimi urputne bojovala a nechcela im záchranu dovoliť. Ako divo a z posledných síl musí človek bojovať, aby si v zhubnom stáde vĺn zachránil život, tak zúrivo sa dievčina snažila o svoj život prísť. /strana 243/
V podobne svižnom akčnom duchu sa nesie aj poviedka Marka E. Pochu – Diablova diera. Ide v nej o zaujímavú dvojicu lovcov duchov na slovenský spôsob, ktorí sa dostali do problémov pri zdanlivo bežnom love na ducha ohrdnutej nevesty. Čo spočiatku vyzerá ako zábavná variácia na Krotiteľov duchov, rýchlo prejde k dráme a boju o holý život. Pekne napísaný príbeh.
– „Toto je primárny nástroj frontálnej lobotómie,“ pustil sa do vysvetľovania Kandelábr, „sofistikovaný zázrak modernej medicíny. Zavedie sa očkom pacienta do predného laloku mozgu. Trochu tam ním pomyksľujeme – nie je to také hrozné, ako to znie, verte mi – a z pacienta je zrazu nový človek!“
Naklonil sa k Munchovi a dodal: „Pokojný. Tichý. Skoro ako keby… z neho vyprchala všetka životná sila.“ /strana 274/
Zato Chabé transcendentno nad Parížom je naozaj chabé. Lucia Zimanová ma utýrala síce krátkou ale aj tak zdĺhavou poviedkou. Ak chcete vedieť, ako môže byť krátky príbeh až príliš dlhý – toto je ono. Dej parazituje na všeobecne známych historických udalostiach prepojených dvoma nudiacimi sa čarodejnicami, ktoré nudili aj mňa – ak toto bol zámer autorky – je to geniálne dielo, lebo ma nakazilo. Nepochopila som, prečo ich chce nadriadený potrestať, keď spôsobili udalosti, ktoré mali aj tak nastať. Keby im zabránili a tým zmenili dejiny ľudstva, bol by ich trest pochopiteľnejší, ale nie, nič také, oni dejiny nenarušili, len ich spôsobili. V poviedke sa vlastne ani nič neudeje, všetko je len spomenuté, už sa to stalo, takže mi nepripadá zábavné naznačovať, že odhalené poprsie jednej z vinníčok viedlo k francúzskej revolúcii, neskôr podobný čin spôsobil Bostonské pitie čaju a podobne – konkrétny priebeh a opis udalostí, čo k čomu viedlo, ako náhoda spôsobila vznik veľkých míľnikov v dejinách by bol možno zábavný a úplne by stačila aj jedna udalosť, nie hneď všetky naraz, ale takto si máme všetko len domyslieť, aj ten humor. Ak vám niekto povie: „Večierok bol zábavný, všetci sa smiali.“ – čím podľa seba dokonale vystihol podstatu večierka a rozosmeje sa pri tom, vy sa spolu s ním asi nezasmejete. A to je problém tejto poviedky – hrdinky sa dokonale zabavili, len ja netuším ako k tomu došlo.
Mám rada čitateľské poviedky – to sú tie, v ktorých ide nejakým spôsobom o knihy, o čítanie a o zvláštne udalosti s tým spojené. K takým patrí aj poviedka Anny Olejárovej o antikvárnikovi Adamovi Motúzikovi z minulého zborníka Fantázie, poviedka Wiliama Codyho Porotca zo zbierky Rozmarná fantastika a mnoho ďalších. Fascinuje ma, koľko rôznych príbehov môže súvisieť s knihami a pritom nemusí ísť o dej v nich samotných, čo však nie je prípad Podivnej knihy spod stola od Nadi Langovej – pretože tu je obsah záhadnej knihy tým najdôležitejším. Treba ho prečítať do konca inak… sa kniha vráti a bude sa kŕmiť strachom svojho čitateľa, spôsobí mu desivé nočné mory, oškriabe ho až na dreň. Autorka pekne vystihla a popísala ťaživé, trýznivé a stupňujúce sa vízie, páčila sa mi aj logika chovania mladých ľudí, nebolo to hlúpe a nezmyselné správanie ako v niektorých hororoch, preto záver vyznieva naopak úplne hlúpo a nelogicky – kniha sa ocitne na mieste, kam vonkoncom nepatrí, čo by nevadilo, keby sa tam dostala nešťastnou náhodou, vinou niekoho iného.
Počas čítania poviedky Ako detektív Mozoček záhadu Infúzie vyriešil od Márie Sokolovej som takmer cítila ako mi odumierajú mozgové bunky, adrenalín stúpa a krivka príčetnosti sa nebezpečne blíži k nule. Neviem, čo dodať – čím hlúpejšie správanie postáv, nelogickejší dej, jeden nezmysel na druhý, tým umeleckejší počin? Aj výtvarné umenie zachádza do extrémov, nad estetikou takých diel sa človeku rozum zastavuje a niečo podobné existuje aj v literatúre. Aj nad starými filmovými groteskami sa dá zasmiať, ak máte tú správnu náladu a vek. Nuž asi nie som správny čitateľ pre tento druh humornej tvorby. Snaha bola. Ak privriete jedno oko nad štylistikou a množstvom bohemizmov, druhé nad zbytočne napísanou mravoučnou pointou, hádam sa aj pobavíte. Pre mňa jeden z najslabších textov v zbierke.
Adam Máčaj sa v poviedke Ľudskosť v monštre pohráva s nezvyčajným a zatiaľ neopozeraným pohľadom na upíra. Je to vlastenec ochotný trpieť spolu s ľuďmi, znáša fašistické zverstvá na vlastnej koži. Príbeh akciou v plynovej komore dosiahol svoj vrchol – keby tu skončil vhodným záverom o porážke nacizmu a oslobodení, úplne by mi to stačilo, bolo by to dynamické a vcelku fajn vyrozprávané, lenže ono to pokračovalo rozprávaním kto, čo, ako a prečo robil či nerobil, ibaže už to nie je príbeh s gradáciou a pointou, len útrpné naťahovanie. Záver je patetický – v podstate končí samovraždou, lebo upír už nechce žiť, vzdal sa, a vlastne počas celej poviedky mu bol život len na oštaru, nebol v ňom zápal, iskra – tie mohol pridusiť koncentrák, avšak po oslobodení mohla nastúpiť aspoň nejaká eufória. Príbeh by sa mi páčil viac, keby sa celý zameral na pôsobenie upíra v tábore, viac by sa pohral s jeho možnosťami a obmedzeniami.
Posledná poviedka Oceľové oči od Michala Brata spravila kvalitnú bodku za celou zbierkou. Za niekoľko pekných a skvele prepletených nápadov, ktoré spolu vytvárajú zaujímavý svet, nenarúšajú logiku správania sa postáv a slušné spracovanie som jej dala svoj hlas v hlasovaní. Tento svet sa mi páčil a zniesol by aj viac príbehov – niečo na spôsob Sin City s rôznymi hlavnými hrdinami a ďalšími zaujímavosťami, veď blížiaca sa apokalypsa môže dať osudom postáv zaujímavú príchuť. Čo poviete?
Na záver by som zhrnula, že väčšina poviedok v zbierke sa mi páčila, niektoré veľmi, iné ešte viac, menej či fúha a teší ma, že Fantázia vyzrela do podoby, ktorá je dôstojnou prezentáciou poviedok z najprestížnejšej slovenskej súťaže Martinus Cena Fantázie.
autorka článku: Lenona Štiblaríková
