Začiatok dobrodružného vedecko-fantastického románu vyzeral veľmi sľubne. Menšia jednotka slovenských vojakov kdesi na východe, cestou na strelnicu zablúdila v lesoch. Únava, dezorientácia a strach robia svoje – niekto začína podliehať panike, jednotka sa triešti a je len otázkou času, kedy niekomu povolia nervy.
*
Jánoš pobehol k Plávkovi a s plačom na krajíčku prosebným hlasom ho prehováral:
– Povedz, že je to iba vtip. Uťahujete si z nás, však?
– Nie, – pokrútil hlavou Plávka.
– Chcem ísť odtiaľto preč! Rozumiete?! – zreval, chytil Plávku oboma rukami za golier a začal ním lomcovať – Rozumiete?! – zopakoval zúrivo.
Plávka sa vôbec nebránil, len stál a ohúrene sledoval Jánošov výstup. Ten, stále opakujúc svoje „rozumiete“, sa pomaly zviezol na zem a zaboril si hlavu do dlaní. Na všetkých to veľmi hlboko zapôsobilo. Stáli tam ako prikovaní. /strana 17/
*
Znenazdajky zahučal výstrel. V okamihu boli všetci na nohách.
– Kto vystrelil? – skríkol Rácz, ktorý práve so svojou skupinou vystriedal na stráži Kyselicu.
Niekde v strede tábora bolo počuť výkriky a nadávky. Keď sa tam cez húf tiel Brezovský predral, zočil na zemi nevládne telo. Neborák mal na hrudi obrovskú krvavú škvrnu. Pri ňom kľačal nešťastný pôvodca výstrelu a srdcervúco vzlykal:
– Preber sa, človeče! Nechcel som! Ja som nechcel!
– Máme lekárničku? – zakričal Brezovský.
– Nemáme, – odvetil ktosi pohotovo.
Obrátil sa na vzlykajúceho a zreval:
– Dole košeľu! Okamžite! – dodal ešte, vidiac ako sa dotyčný nechápavo tvári. Držal ruku na rane, odkiaľ prúdom vytekala krv…
– Do čerta, Rácz, okamžite vypadni na svoje miesto! Máš stráž, nie?
– Musíme mu predsa nejako pomôcť!
– Ty máš byť na stráži! Je tu kopa ľudí, ktorí môžu pomáhať. Plň si svoju povinnosť! Nerád by som bol, keby nás v tejto chvíli napadli vlci. /strana 19/
*
Veliteľ Brezovsky preto prikazuje zamknúť muníciu a stráži ju. Lenže v hustej hmle sa od skupinky odtrhne pár vojakov, ktorí sú čoskoro napadnutí záhadnými, na vlkov sa podobajúcimi netvormi. Tento úvod má perfektnú temnú a hrozivú atmosféru, napätie by sa v ňom dalo krájať – pomyslela som si: Super! Ak celá kniha bude takáto, bude to perfektné! Lenže nebolo.
Na moje počudovanie sa horor zo slovenských lesov zamorených vlkodlakmi postupne mení na pochod krajinou dávnej minulosti a štafetový beh po základniach mimozemšťanov, ktorí sa usadili na Zemi a viac-menej si tu zariadili pohodlný život vyplývajúci z technickej prevahy nad domorodým obyvateľstvom.
Veľká škoda!
Keby autor pokračoval v tom, čo začal a nesnažil sa vysvetliť akési záhady a tajomné miesta ľudskej minulosti, román by bol oveľa atraktívnejším dielom.
Len malá časť jednotky sa v zdraví dostáva z lesa a ocitá sa v dávnej minulosti – v dobe pred niekoľkými tisícročiami. Namiesto toho, aby nadviazali kontakty s miestnym obyvateľstvom a zistili, čo sa deje a prečo, snažia sa vyhýbať mestám a keď sa usadia v menšej dedine, práve tu nachádzajú stopy /tajomné nápisy/ a zvesti, že ešte pred nimi tu bol niekto z ich sveta.
Preto sa vydávajú na dlhú a strastiplnú cestu naprieč kontinentom, padnú do pasce, spoja sa so zradcom, nájdu mimozemských spojencov a s ich pomocou sa dostanú do mesta mutantov, z ktorého sa im po mnohých peripetiách podarí uniknúť, aby na konci zistili, že sa tam musia vrátiť, lebo práve tam sa nachádza cesta domov. Dej je veľmi zamotaný, prešpekulovaný a prekombinovaný, ale inak prostý a priamočiary. Všetko vyzerá až príliš ľahko a jednoducho – presuny, starosti o živobytie, úlohy, ciele, vzťahy.
Vzťahy medzi vojakmi, vojakmi a obyvateľmi či vojakmi a mimozemšťanmi sú veľmi plytké, a akési detsky jednoduché. Čakala som vojenskú súdržnosť zocelenú spoločným osudom, bojmi a cieľom dostať sa domov, ale veliteľovi Brezovskému sa celá jednotka rozpadávala ako kopa voľne pohodeného železného šrotu. Brezovský ako veliteľ pohorel na celej čiare – od začiatku nemal u vojakov nijakú autoritu, všetky jeho rozkazy spochybňovali aj jeho vlastní podriadení dôstojníci. Namiesto rozkazov, vyhrážok či trestov za nesplnenie príkazov, on zaviedol demokraciu a tým akoby povedal: Robte si, čo chcete, mne je to jedno. Prekážalo mi, že sa vojaci navzájom oslovujú priezviskami, a to v celej knihe, takže žiadne vojenské hodnosti, nadávky, prezývky, ale: Brezovský, Malec, Hajnus či Kyselica, čo vo mne evokovalo skôr partiu pozbieraných žoldnierov a nie organizovanú jednotku.
Mimozemšťania sú ľuďom až príliš podobní, majú nejaké tie svoje exotické technovychytávky, ale inak sa od Pozemšťanov ničím zvláštnym /okrem výšky/nelíšia – intrigujú, zvádzajú mocenské a morálne boje, ľudí považujú za menejcenných, vytvorených mutantov zavrhujú – jednoducho sa správajú ako nadradený ľudský druh.
Nenájdete tu žiadne krvavé boje, znásilnenia, mučenie, brutalitu, týranie, surové scény – tak bežné v realite skutočného staroveku, ani erotické scény. Vojaci sa od začiatku do konca správajú viac ako skauti než ako vojaci a inak na tom nie sú ani ich americkí kolegovia.
*
– Z ktorého roku ste prišli? – prerušil Brezovský trápne ticho, ktoré na chvíľu nastalo.
– 19. január 2035. A vy?
– 26. máj 1993.
– Odkiaľ?
– Slovensko. A vy?
– Spojené štáty americké.
Obaja sa zháčili a rozosmiali sa.
– Navrhujem, aby svoj príbeh povedal najprv jeden z nás a po ňom druhý. Ak vás to, samozrejme, neobťažuje, – nadhodil major Levhart uvedomujúc si, že ich pozval do izby so zámerom, aby si odpočinuli. /strana 178/
*
Román je postavený na dialógoch, na rýchlych zvratoch a na akcii. Hoci nie je prvotne určený deťom, páčil by sa 10 – 13 ročným chlapcom túžiacim po dobrodružstve a exotike, tí by dej hltali, ale pre dospelých čitateľov je predsa len príliš jednoduchý.
autorka článku: Lenona
Vydalo: vydavateľstvo Michala Vaška
Rok vydania: 1999
Obálka: Ľuboslav Leško, Ľuboš Biľ
Väzba: tvrdá väzba
Počet strán: 305
