„Dobrý deň, nech sa páči,“ bábika s mandľovými očami a plnými červenými perami už na prahu skoro odzbrojila nahnevanú Wang Lan jemným vystupovaním. Výrazný rúž na perách sa jej hodil k nápadne dlhým nechtom rovnakej farby. Leskločierne vlasy mala zopnuté do slušivého vrkoča. Prehodený cez plece podtrhával jej nadpozemský pôvab.
Wang Lan si napravila okuliare a nadýchla sa.
„Dobrý deň!“ rozhodla sa ostro vyjaviť svoj názor. „Nemienim súhlasiť a nepodpíšem! O takých výrazných projektových zmenách by som sa nemala dozvedať ako posledná.“ Podčiarknutie slova výrazných bolo cítiť vo vzduchu.
Čínska modelka prikývla a úslužne naznačila k stolu.
„Prosím, vojdite a sadnite si,“ akoby nepočula autorkine námietky.
Inžinierku slávneho mestského komplexu Chao – krajina hojnosti, zdvorilý odstup odradil od pôvodnej nevrlosti. Nemožno kričať na slušného človeka. Prvý ekologicky sebestačný komplex bol dokonale vyváženým systémom práce, bývania a relaxu a niesol jej licenciu. Mienila ostať neoblomná, zmeny nepovoliť. Stala sa svetoznámou a nikomu nedovolí zneužívať svoje meno na hazard, ktorý niekomu vynesie miliardy, ale množstvo nevinných uvrhne do nešťastia.
Stíchla a prešla do vnútra.
Po ďalšom náznaku, ktorým ju stelesnená dokonalosť vyzývala sadnúť, teda poslúchla.
„Projekt vo vami požadovanom rozsahu nie je zrealizovateľný. Nebol určený pre také množstvo ľudí a už vôbec nie pre podmienky na Mesiaci. Zodpovedá požiadavkám provincie Anhui. Tiež síce ide o miesto so sťaženými prírodnými okolnosťami a zhoršeným životným priestorom, ale zďaleka nezodpovedá mesačnému povrchu, ktorý je sám o sebe synonymom mŕtvej krajiny,“ rozpaľovala sa. „Je obrovský rozdiel zabezpečiť dvadsaťtisíc ľudí a niekoľko miliónov.“
Napriek tomu k nej kráska úslužne pristúpila ešte bližšie a so stíšeným hláskom profesionálne ponúkala pohostenie.
„Dáte si kávu alebo čaj?“
Drobná inžinierka ostala sedieť s otvorenými ústami namiesto odpovede.
„Máme značkové kávy z Brazílie, zrnká zomeliem pred vašimi očami, aby bola úplne čerstvá. Ak dáte prednosť čaju, niet nad pravú kvalitu od Západného jazera – Dračiu studňu,“ nezastavila sa v snahe upriamiť pozornosť iným smerom, späť k tradičnému bontónu. Medzi masívnymi perami takmer nebolo vidieť jej biele zuby.
Wang Lan si odrazu pripadala nevychovaná a nekultivovaná.
„Kávu, prosím,“ ako pravú Číňanku ju aj zamrzelo, že nezvolila čaj, dávno však podľahla čaru čiernej tekutiny s výraznou arómou.
Takú by si obyvatelia na Mesiaci dopriať nemohli.
„Záhrady,“ úvahy o náročných luxusných plodinách ju vrátili k pôvodnému problému. „Navrhovala som systém terás, aby ani ľudia z vyšších podlaží netrpeli nedostatkom zelene…“
„Záhrady samozrejme nemôžu ostať na otvorených terasách!“ prerušila ju bytosť. „Ibaže najnovšie polykarbonátove presklenie s polarizačným filtrom umožní pestovať nielen zeleň pre okrasu a upokojenie mysle, ale aj užitkové plodiny pre zásobovanie obyvateľstva v plnom rozsahu,“ skoro nežne sa pousmiala žena s bezchybnými črtami a servilne sa pritom skláňala, akoby prejavovala iba svoj skromný názor.
„Polykarbonátové presklenie zatiaľ nezískalo certifikát!“ dostávala sa do vrenia stvoriteľka projektu. „Technický skúšobný ústav by potreboval presné špecifikácie materiálov použiť v reálnych podmienkach. Simulácie nestačia. Testovanie a overovanie bude prebiehať možno aj niekoľko rokov!“
„V simulovaných podmienkach dosahoval polykarbonátový segment všetky projetkované parametre a na Mesiaci práve prebiehajú záťažové testy ako súčasť tajného vládneho projektu. Napokon,“ hostiteľka sa odmlčala, kým sa kávové zrná zomleli v kávovare a lahodná tekutina zaplnila bielu šálku s čiernym bambusovým vzorom. „Každý účastník kolonizácie sa prihlásil dobrovoľne,“ dodala. Šálku položila na tácku, na ktorej ležal tanierik pod šálku aj s porcelánovou lyžičkou. „Cukor?“ otázkou úplne vyviedla Wang Lan z koncepcie, takže chvíľu trvalo, kým si uvedomila, čo sa od nej očakáva.
Cítila sa v rifliach a červenom tričku s nápisom „Domov pre každého“ nesvoja. Nervózne si do stehien otrela spotené dlane a prikývla. Absolútne presné pohyby jednateľky, ktorá s ňou komunikovala, ju uvádzali do rozpakov. Najnovšie modely robotov zďaleka ľudí nenahrádzali, ale vývoj nesledovala natoľko, aby mohla odprisahať, či je v kancelárii s ľudskou bytosťou alebo nejakou vylepšenou verziou zdania života. To by jej protesty mali skutočne len symbolický význam, hoci netušila čo by tým developeri získali.
Zahľadela sa na porcelánovobielu pleť superženy, jej štíhly driek a takmer žiadne prsia. Stojačik saka na čínsky spôsob z červeného hodvábu s čiernou sukňou a lodičky na veľmi vysokom opätku tiež červenej farby by mohli živej bytosti spôsobovať obrovské nepohodlie, stále však neboli dostatočným dôkazom o jej nebiologickej existencii.
„Uvedomujete si,“ potrebovala apelovať na ľudskosť, lebo ak sa nebaví s človekom, určite sa teraz prejaví. Napokon bolo jedno, s kým autorizáciu prejednávala. Rozhodla sa nepodpísať. Tak ako zmeny predložili po predchádzajúcej brutálnej kampani v médiách boli pre ňu neprijateľné. Zneužili ju, vytvorili zdanie, že ona – matka projektu s realizáciou súhlasí, ba že za kolonizáciou Mesiaca osobne stojí!
„…že tí ľudia budú navždy vysťahovaní do prostredia, v ktorom sa každá únava materiálu podpíše na ich životoch?“
„Wang Lan Nǚshi,“ mierny úsmev a ľahké sklonenie hlavy. „Na koľkých metroch štvorcových podľa vás žije bežný obyvateľ Číny? Alebo dvojica?“ ikona krásy ju zaskočila nemenným tónom. A predsa šlo o otázku.
Lenže na ňu neočakávala odpoveď.
„Pri súčasnom preľudnení sa potešia, ak dostanú šesť metrov štvorcových. Na Mesiaci,“ usmiala sa odvážnejšie a predsa tým nerozohnala pochybnosti stavebnej inžinierky o príslušnosti k druhu homo sapiens sapiens, „dostanú až päťdesiat metrov štvorcových. Budujeme Čínsky sen!“ Naplno povolila zovretie pier a ukázala dokonalé zuby, pravdepodobne čerstvo vylovené z Perlovej rieky.
„Päťdesiat metrov štvorcových, ktorých stabilita je za extrémnych podmienok na zváženie,“ namietala Wang Lan pošepky, zaskočená sebaistotou zvláštnej bytosti. „Námaha materiálov prekoná všetko, čo sme na Zemi doposiaľ poznali.“ Argumentovala matka projektu, ktorý obletel svet.
„Kevlarovo titánová konštrukcia odolná voči extrémnym klimatickým zmenám zvládla záťažové testy v púšti, aj na severnom póle,“ stále sa nenechala vyviesť z miery profesionálna vyjednávačka. Mierna nervozita by sa dala odhadovať z gesta, ktorým si zhodila vrkoč z ramena a malej švrnky v podpaží. Tieto náznaky vniesli do duše Wang Lan pokoj. Také ľudské. Slečna sa prestáva ovládať. Usmiala sa.
„Stačil by jeden meteorit a v komplexe, ktorý plánujete, neprežije jediná ľudská bytosť,“ prorokovala temnú budúcnosť.
Prvotriedna krásavica sa sarkasticky pousmiala, pravú kútik úst sa jej nebadane zatriasol.
„Katastrofa galaktického rozmeru by sa mohla prihodiť aj na Zemi…“
„Na Zemi!“ už skoro kričala inžinierka, až vyskočila zo stoličky. Nával krvi jej sfarbil líca. „Na Zemi by väčšina vesmírnych tulákov zhorela ešte v atmosfére, ktorú Mesiac nemá!“ Zakrútila sa jej hlava. Radšej si rýchlo sadla.
„V skutočnosti bola, je a bude Zem bombardovaná asteroidmi oveľa častejšie ako Mesiac,“ naberala duševnú rovnováhu bytosť s nesmiernou dávkou sebaovládania. „Napokon vláda myslela na všetko,“ usmiala sa bez štipky súcitu. „Vysokovýkonný LSST ďalekohľad má skúšobnú prevádzku v krátery Peary dávno za sebou, priamo v meste, ktoré dobudovali podľa vašich plánov. Zasiela hlásenia o meteoroidoch, výsledky a efektivita systému potvrdili jeho účinnosť. Veľké pixely a antiblooming sú optimalizované na zachytenie extrémne rýchlych objektov v jeho blízkosti. Číry vzduch obsahuje málo vlhkosti a prúdi minimálne, takže obraz sa nerozostruje a nechveje ako na Zemi. Vďaka ďalekohľadu budeme schopný pred kozmickým smetím ochrániť nielen kozmických turistov, ale aj satelity. Nehovoriac o novej kolónii. Deteguje čokoľvek podozrivé a včas upozorní na hroziace nebezpečenstvo. Práve z Mesiaca budú vysielané misie k najbližším asteroidom, ktoré sa stanú zdrojom nerastných surovín blízkej budúcnosti,“ reč možno mala znieť nadšene, lenže bytosti v bezchybnom balení akoby emócie chýbali.
„O čom to snívate?!“ Wang Lan sa úplne stiahla do seba. Najviac sa vždy obávala neosobného fanatizmu hľadiaceho na budúcnosť ľudstva, a pritom neschopného zaopatriť konkrétneho jednotlivca. Velikášsky upierajúceho pohľad k oblakom, ba dokonca za ne, a pritom neschopného skloniť hlavu a prejaviť aspoň súcit s bezvýznamnými tvormi pod nohami. „Najskôr bude musieť aspoň prvých päťsto tisíc občanov Číny prežiť váš experiment…“
„Nikto ich nenútil!“ skočila jej do reči zástupkyňa developera. „Hlásili sa dobrovoľne a s nadšením.“ Znovu vyzerala ľudsky. Žeby predsa?
„Áno,“ smutno prikývla inžinierka. „Hlásili sa s nádejou na lepší život. Zúfalci, ktorým ani tu nedokážeme pomôcť. Nechcení a prehliadaní, živoriaci. Veria, že ich vláda vie, čo robí,“ vyčítala.
„Samozrejme, že vie. Projekt sa zapíše nielen do dejín Číny, ale do dejín celého sveta. A naveky ho budú spájať s vaším menom,“ pokúsila sa vzbudiť ctižiadostivosť agitátorka.
„Nedovolím, aby ste zneužili moje meno!“ pomerne tvrdo ju prerušila drobná Číňanka. „Použili ste môj projekt, ale informovať ma o úpravách ste sa neobťažovali. Vôbec netuším, čo ste realizovali, v akom rozsahu a nechcem za odchýlky preberať zodpovednosť.“
„Držali sme sa vášho projektu takmer do bodky. Napokon môžete sa presvedčiť na vlastné oči,“ opäť sa usmievala krásavica a zobrala zo stola malý ovládač.
V priestore sa objavila VRML projekcia. Prvé zábery simulovali prílet z vesmíru a pohľad z vtáčej perspektívy. Komplex zasadený do krátera Peary využíval energiu zo solárnych panelov rozložených po okolitých pohoriach. Zábery pokračovali výstupom z prechodovej komory.
Wang Lan v nemom úžase sledovala, ako by v ideálnom prípade mohla vyzerať realizácia jej sna. Obe ženy pomalým tempom míňali vstupnú halu s recepciou, nastúpili do výťahu a prešli sa po niekoľkých bytových jednotkách. V každej domácnosti bol dostatok priameho slnečného žiarenia. Chodbou sa prepracovali k ďalším výťahom, tie ústili do záhrady.
„Raj na zemi,“ šepkala inštruktorka. Okamihy stretu s realitou považovala za svoju výhru.
„Stop!“ okríkla ju Wang Lan. „Vráťte sa späť!“
Bábika prekvapene poslúchla.
„Doprava, ešte kúsok,“ navigovala ju Wang Lan.
Zastavili pod obrovským potrubím zamaskovaným popínavými rastlinami. Ihličnany, ktoré potrubie využívalo na čerpanie vzduchu, sa čneli takmer k stropu.
„Zaujímalo by ma, akým spôsobom ste doriešili odvetrávanie a zásobovanie kyslíkom? Ako chcete riešiť ventiláciu? Pri takom počte obyvateľov nie je kapacita záhrad plošne dostačujúca. Na Zemi môže byť objekt energeticky sebestačný, v podmienkach na Mesiaci je niečo také nemysliteľné. Zásobovanie kyslíkom by bolo problémom aj pri menších bytových jednotkách. V Anhui sme kvôli znečisteniu museli navrhnúť centralizovaný systém filtrácie vzduchu a vetrania komplexu. Čo s tým chcete urobiť na Mesiaci?“ Zakrútila sa jej hlava, drobné mžiky jej bubnovali do očí a kropajky potu stekali z čela na krk. Horšie sa jej dýchalo, čo obavy z klimatizácie nechtiac potvrdzovalo.
Kyslík. Na Mesiaci bude kyslík problémom.
„Ako určite viete,“ začala trochu habkať nádherná bytosť a vypla záznam. Ovládačom namierila na klimatizačnú jednotku, po krátkom pípnutí sa spustila ventilácia. „V ľadových čiapočkách sa objavili stopy vody. Jej rozložením získame kyslík aj vodík na palivo. Množstvo by malo byť dostačujúce…“
„Malo byť dostačujúce?!“ prerušila ju Wang Lan a prudko vyskočila zo stoličky, ale nepríjemné mdloby ju stočili, musela sa rukami zaprieť o stôl. Pred očami, akoby sa jej pretrhávali chumáče z bavlny, rozžmurkávala ich viečkami. „Je mi…“ jazyk jej uviazol medzi zubami, prilepil sa o podnebie, napriek tomu sa ešte pokúsila prehovoriť, „nevoo…ľno.“
Stôl akoby sa odlepil od zeme a vyhol sa jej dlaniam, ktorými sa chcela pridržať. Vystrela ich pred seba a tupo dopadla na zem.
Sledovala červené lodičky. Prekročili ju, dostali sa jej za chrbát. Niekto vypol ventiláciu a nastalo ticho.
Pred očami sa jej zotmelo, stále však vnímala zvuky. Ktosi otvoril dvere.
„Aspoň sme sa pokúsili,“ konštatoval mužský hlas. „Bol to najbezpečnejší spôsob, ako ju dostať, kam potrebujeme, či už so súhlasom alebo bez.“
„Výsledok sa dal očakávať,“ ozval sa ďalší. „Lixiang Shi ju nepresvedčila.“
„Drobné nedostatky,“ oponoval prvý z hlasov. „A dovoľte, aby som pripomenul, že práve dokonalosť je na nej najpodozrivejšia. Neraz som na to upozorňoval.
„Zmenšili sme jej prsia,“ namietal druhý hlas.
„Ako vidíte, inžinierku nepresvedčila. Nasmerujte Lixiang Shi do laborky, nech s ňou niečo urobia, aby sa zvýšila jej vierohodnosť. Možno nejaká jazva,“ navrhoval.
„Jazva nie…“
Bolo posledné, čo Wang Lan počula.
***
Prebralo ju rovnomerné bzučanie klimatizácie. Otvorila oči, jej pohľad padol na monitor, na ktorom blikal obraz opasku. Presne ako v lietadlách. Mohla sa odpútať a možno aj postaviť, hoci priestor v sonde nebol na „vyskakovanie a rozhadzovanie rukami“ dimenzovaný.
Vyzrela z drobného okienka a sledovala modrú planétu, ako sa neustále zmenšuje.
Ozval sa šum, na monitore naskočil obraz s vysmiatou Lixiang Shi. Pridali jej pár kíl, ale na šarme jej to rozhodne neubralo.
„Vitajte na palube Chang an XIII. letiacej k vašej budúcnosti do komplexu Chao. Určite vás poteší, že autorka projetku Wang Lan osobne prijala miesto v misii a bude zárukou vašej bezpečnosti, patrónkou myšlienky dobrého bývania pre každého.“
