Doktor s úžasom hľadel na útvar pod pľúcami.
Zamiloval sa do nej na prvý pohľad, ľahko sa zblížili. Všimol si jej neustále komplikácie s dychom, časté záchvaty kašľa. Sám sa ponúkol, že jej pomôže. Je predsa lekár.
„To musia byť žiabre!“ nechápavo komentoval rontgenový snímok ženy, ktorá ho opantala krásou a zložil ho zo svetla.
„Pán doktor,“ stiahol na seba pozornosť jej otec, sused.
Pohľady sa im stretli, čierne oči ho vtiahli do seba a roztočili vo víre farieb. Dcéra bezmocne zaplakala.
Jedno zo zelených chápadiel doktora pridržalo, aby nespadol. „Budete sa nám vyhýbať, pán doktor. Ovládne vás strach, aj keď iba prejdete okolo nášho domu. Ak ešte raz prekročíte prah našich dverí, nikdy viac von nevyjdete.“
Susedove slová sa strácali v modrobielej špirále jeho vedomia.
Dlho sa prekonával. Stále obchádzal ten dom, hoci ho priťahovala krásna neznáma, ktorá v ňom bývala. Vždy sklopila zrak a snažila sa mu vyhýbať, ale cítil, že ich k sebe niečo priťahuje. Napokon sú susedia, patrilo by sa…
Nabral odvahu a zaklopal.
„Dobrý deň, pán sused,“ odhodlal sa prekonať nepochopiteľný strach. „Bývam tu neďaleko. Povedal som si, bolo by slušné predstaviť sa. Som lekár,“ vynasnažil sa o chabý úsmev.
Oslovený váhavo zastal. Dcéra sa mu rozplakala na ramene, odsunul ju do strany. Potom neochotne otvoril a pozval ho dnu:
„Nuž teda dobrý deň, pán doktor. Vstúpte.“
Soyka
