Odkedy spoznal Sičku, opäť považoval ľudí za rovnocenných partnerov. Zažil jej vízie, nič dobrého neprinášali. Nerozumel im, a ešte viac sa bál chvíle, kedy im porozumie.
Stará čarodejnica spustila monotónnym cudzím hlasom:
„Preťal svedomie na dve polovice, sú nepriateľmi po meči. Pán mesta si v podzemí užíval, tam nájde, čo hľadal. Nechcel byť spútaný…“ chrčala, jej slepé oči kmitali zo stany na stranu. „Potrebuje puto… Nedostane srdce čarodejnice! Sička!“ vykríkla. „Bezbranná v reťaziach.“
Náhle stíchla. Hojdala sa v nepočuteľnom rytme, spokojne sa pritom usmievala.
„Porazia ho. Sama si vyreže srdce.“
Prestala sa knísať, do očí sa jej vrátila farba a o chvíľu nato aj prítomnosť.
„Deina je nebezpečná,“ prekvapila ho chladným tónom. „Nevie o tom. Nevedela o tom…“ akoby sa zle vyjadrila, pokrútila hlavou. Keď znovu k nemu zdvihla zrak, pošepkala. „Už vie. Je nebezpečná a zároveň krehká. Nesmieme dovoliť, aby ju zlo pohltilo, inak sa s tým nedokáže zmieriť. Zničí sa. Jedine ona by to dokázala.“
Stále mlčky počúval, no rozumel ešte menej. A Deina mu nebezpečná nepripadala.
„Nesmieme to dovoliť,“ uzavrela starena.
Dávno si zvykol, že všetko raz pochopí. Nemalo význam sa vypytovať. Sička obyčajne podrobnosti z vízií nepoznala. Ak poznala, neprezrádzala. Zrejme s tým nemala dobrú skúsenosť.
Postavila sa so slovami: „V pravej chvíli musíš zachrániť čarodejnicu.“
Nebol si istý, ktorú. A kedy nastane tá pravá chvíľa? Vízia sa mohla týkať Deiny rovnako ako Sičky, lebo zaznelo aj jej meno.
„Dávaj si pozor! Blaho chce stále dostať predovšetkým nás dvoch. Túži ti srdce vybrať z hrude. Takže najrozumenejšie by bolo odísť. Alebo… Nie je opatrný. Ničí, pustoší, spaľuje, všade zanecháva stopy. Verí si. Využi jeho sebaistotu, a jej nedovoľ, aby napáchala priveľa zlého. Otvoreného boja sa vyvaruj! Tvoje sily na neho nestačia.“ Otočila sa a odišla.
Dospel k názoru, že trčať v podzemí a živiť sa potkanmi bola chyba. Ak si myslel, že bude ľahké vyčkať, kým sa na jeho neprítomnosť pozabudne a potom opatrne znovu mesto získať, podcenil ambície nepriateľa. Doteraz považoval za najväčší problém svoje výčitky svedomia. Výčitky, že si málo vyčíta, čo nevinným ľuďom spôsobuje. Náhle bolo tých problémov viac.
Keď sa pred dávnymi rokmi dopočul o Blahovi, nebezpečenstvo bolo zažehnané, zlý čarodejník porazený. Ostala po ňom legenda. Tri čarodejnice ho ovládli a zakliali, zbavili svet jeho nepríjemnej prítomnosti. Rovnako teraz Arik predpokladal, že prečká, kým pomrú všetci súčasníci a slávne vstúpi do dejín v novej budúcnosti. Lenže začínal pociťovať väzby.
Či sú väzby puto, ktoré Sička spomínala?
Väzby sú ťažoba. Nesúhlasne pokrútil hlavou vzápätí.
Ľahké je poletovať svetom, keď jediné, na čom záleží, si ty sám.
No odrazu tu bolo mesto. Miloval ho viac než živé bytosti. A jeho obyvatelia. Možno nepoznal každého jedného z nich, ale akosi mal o nich starosť. Vážil si ich životy. Napríklad mladú čarodejnicu, ktorá sa obetovala. Hoci sa obetovala z princípu, nie pre neho osobne.
Sičku, starú známu, lebo jej problém by mohol byť aj jeho problémom.
Starú známu, nie priateľku, tak by ju nikdy nenazval! Iba bytosť, ktorú si púšťal blízko k telu, i keď nerád. Napokon, nikdy sa nepýtala, či môže. Poznal ju. Za roky odkedy mu vstúpila do života, sa navzájom zachraňovali. Nie nezištne, a nie bez následkov.
A ešte tu bol Žabiak, skoro by na neho zabudol. Zelený muž, ktorý sa zabával topením nevinných duší. Zbieral ich. So Žabiakom si rozumeli, lebo obaja nerozumeli ľuďom. Boli im ukradnutí.
Vojak Rugel, pekár Cenik… Lada, Milena, Ljutica.
Striaslo ho. Od slabosti sa mu až zakrútila hlava. Sičkina prítomnosť voňala teplou krvou, príliš mu jeho úsilie odvrhnúť závislosť pripomenula. Z nedostatku ľudskej príchute mu začínal mäknúť mozog.
Mal by som všetko hodiť za hlavu. Alebo odísť, ako navrhovala Sička. Koľko krajných situácií časom prešlo? Všetky! Blaho dostal mladú. No a čo?! Koľkých Blaho dostal za slávnych čias a predsa ho porazili tri smrteľné! Vždy sa nájde niekto, kto ho dostane. Skôr či neskôr. Čas je odpoveďou na všetky otázky.
Dostať sa mimo bojisko, prečkať v ústraní na druhom konci sveta považoval za najrozumnejšie riešenie.
Načo sa vracať?! Môžem začať úplne inde. Riešením je odchod.
Spokojne uzavrel plánovanie budúcnosti a ľahol si do postele. Potreboval veľa spánku, aby nebažil po ľudskej krvi.
*
Pred večerom sa Arik zobudil. Čosi mu nedalo pokojne spať. Zrejme zvedavosť, len sa pozrie von. Načúval zvukom príbytku, využil chvíľu ticha a vybehol schodiskom rovno pred dom. Kapucňu si stiahol hlbšie do očí, ibaže zbytočne. Prázdne ulice ho zarazili. Vrava sa z jeho mesta kamsi vytratila. Nepáčilo sa mu to.
Stiahol sa do lesa. Mokraďou preskákal zo stromu na strom, čím bližšie k palácu chránenému za hradbami. Za dávnych čias na nízkom brale obtekanom divou riekou strážil vežu. Nik z pôvodnej posádky neprežil. Vlastne ani on. Neskôr postavil opevnenie s padacím mostom, palác… V poslednom čase sa k svojmu sídlu neodvážil, oslabený sa nemienil ponúkať ako ľahká korisť.
Priblížil sa k miestu, kde na kamenné múry hľadeli z protisvahu borovice. Zastal na pevnom konári vysoko v korune stromu splývajúc so štíhlym kmeňom, sledoval dianie na hradbách. Stráže poctivo hliadkovali, ako im sám kedysi určil. Občas vyzreli pomedzi zuby kamenných blokov, pripravení ohlásiť nebezpečenstvo alebo rovno strieľať.
Bývalý pán mesta sa schovával. Po Dobrogových „liečebných dávkach“ bol na slnečné lúče trochu viac než precitlivený. Premýšľal, ako sa nenápadne dostať dnu, do hradu s palácom, ktorý mu donedávna patril. Sám sa v jeho chodbách najlepšie vyznal. Nechcel zbytočne riskovať. Sička naznačila, že otvorený boj by nemusel dopadnúť podľa jeho predstáv. Nepotreboval byť viac informovaný, na vlastné oči videl skazu navôkol. Ktosi siahol na jeho územie.
Moje mesto! Môj dom! Môj hrad!
Chytala ho zlosť. Ak mu bol doteraz nejaký Blaho viac menej ukradnutý, práve sa v ňom rodila chuť vytĺcť z neho dušu.
Hlupák Dobrog!
Nechtiac mu myšlienky zaleteli k úbožiakovi, ktorý všetko nešťastie zavinil. Chcel ovládnuť svet a opúšťal ho medzi prvými. Les, v ktorom pľundroval, v ktorom sa ukrýval, sa od neho konečne očistil.
No keby ho nedostal Blaho, dostal by ho pán mesta!
Dávno v lese objavil hniezdo bandy lúpežníckej, zamaskované v jaskynnom prepadlisku. Schádzali dole komínom po rebríku z lán.
Hádam si nemysleli, že na skrýšu neprídem? Do skalnej pukliny dokonca vsadili drevené dvere, slušne sa zabývali. Železní, moja armáda, najlepší z najlepších by ich dostali!
Lenže vládca s príkazom otáľal. Aká irónia, že teraz oddaní strážcovia zákona namiesto zbojníkov hľadajú svojho pána. Od nástupu kapitána na miesto vládcu o zbojníkoch nik nepočul. Arik tušil, že viac ani počuť nebude.
Vedel, že ho hľadajú a bol opatrný. Dlhý život ho naučil nikomu nedôverovať. Nie priveľmi.
„Hach!“ uškrnul sa nad sebou.
Nebola to dôvera, čo ho skoro dostalo, skôr ľahostajnosť. Roky nepoznal ľudské city, všetko mu bolo ukradnuté! Sústredil sa na budovanie moci. Nepociťoval vôbec nič, chcel pocítiť aspoň uspokojenie.
A náhle, stojac medzi borovicami, pocítil obavy, že by sa mohlo vrátiť utrpenie, aké mu spôsoboval Dobrog. Nekonečné utrpenie pre potešenie kohosi zvrátených chúťok. Neopodstatnené a bezdôvodné. Dobrog ho predsa čosi naučil. Naučil ho báť sa o život.
Niet komu poďakovať, Arik si neodpustil sarkazmus.
Odrazil sa od rozhojdanej vetvy, skočil do mokrade a keď sa začal zabárať, zmenil sa na komára. Bolo ich plno nad močiarom, lenže medzi ne nezapadol. Báli sa ho. Preletel ponad hradnú priekopu a vyskočil na hradný múr presne vo chvíli, keď sa posledné slnečné lúče stratili medzi dolinami. Vedel, kedy sa striedajú stráže, zrejme nebol dôvod meniť dobre osvedčené zvyklosti. Človek by sa na hradby nedostal a iného protivníka neočakávali. Po upírovi usilovne pátrali. Predpokladalo sa, že sa bude skrývať.
Predpokladalo sa správne.
Nemal dostatok síl, aby dlhšie udržiaval podobu hmyzu. Dokázal však v ľudskej podobe visieť na šikmej streche veže, jednou rukou sa pridŕžať žŕdky, na ktorej dosiaľ hrdo viala jeho vlajka s erbom draka. Človek by taký kúsok nezvládol, preto strážam nenapadlo, že by sa za vlajkou mohol niekto skrývať. Pravý drak.
Možno časom.
Pripomenul si momentálnu neschopnosť veľkej premeny. Komár bol síce bezpečnejší, ale aj bezmocnejší. A upír hladný.
V diaľke začul hluk, spozornel. Na nádvorie horného hradu sa bránou valil dav ľudí. Na jeho čele vojaci v železnom brnení fakľami rozrážali tmu pred paňou na čiernom vraníkovi. Sedela v sedle hrdo vystretá. Klobúk s perom, tmavé dlhé vlasy až po pás. Deina!
Nespúšťal ju z očí. Držanie tela, nadradené gestá, sebaisté pohyby. Zmenila sa.
V rukách zvierala lano, ktorým za sebou ťahala akési spútané dievča. To sa potkýnalo a znovu vstávalo. Deina ho škodoradostne povláčila po kameňoch, pričom nešťastnica krvácala z množstva rán. Zajatkyňa mala tmavé šaty roztrhané a ufúľané, dlhé medené vlasy rozpustené. Železní okolo nej vytvorili na nádvorí polkruh, ruky jej poza chrbát priviazali lanom o drevený kôl. Plamene faklí zvýraznili ohnivú farbu jej vlasov a dávali vyniknúť množstvu pieh, ktoré mala rozsypané po tvári. Napriek tomu bola krásna. Aj krása môže byť na škodu.
Nádvorie bolo pre Arika priďaleko, aby presne rozumel, o čom sa zhovárajú. Vietor nevial správnym smerom, ani upírske uši na takú vzdialenosť nestačili.
Mladá čarodejnica zoskočila z koňa a výsmešne ukazovala na svoju obeť. Železní stáli bez pohnutia. V prázdnych tvárach chýbal výraz, predstavenie sledovali, no nezapájali sa doň. Pod zlým vedením vysychali ako plánky na strome.
Zlomyseľná panička sa napriek tomu bavila. Do výšky slávnostne zdvihla krátku dýku, aby ňou nešťastnici obtrhala bohaté vlnité vlasy. Dievča plakalo, snažilo sa uhýbať hlavou, čo sa Deine páčilo, aspoň mu občas zaškrabla na tvári. Ba o to lepšie sa zabávala a skončila, až keď kráska pripútaná o kôl vyzerala ako ošklbané kura, strapaté a zakrvavené. Prestala sa vzpierať. Zúfalo odovzdaná osudu, ronila tiché slzy.
Vtom sa otvorili dvojkrídlové dvere paláca, vybehol z nich kapitán Železných, narýchlo si zaprávajúc košeľu do nohavíc.
Arik okamžite vycítil prítomnosť moci. Nepríjemnú trpkú pachuť, ktorú vzduch napustený zlom vytváral na jazyku.
Smutne sklonil hlavu, keď si uvedomil, čo to pre kapitána Železných znamená. Tvor v jeho tele podišiel k Deine a zvrátil ju do oplzlého bozku.
Vôbec sa nevzpierala! Arikovi skoro vyrazilo dych.
Nie! To nie je možné! Ako sa toto mohlo stať?! Bola predsa nespokojná s hrôzami, ktoré pre Dobroga pretrpela. Odvážna, keď tajne zachraňovala upíra. Odhodlaná, ale pokorná. Tá žena dole, to nemôže byť ona! Frivolná a ľahkovážna panička. Alebo to nie je ona? Niekto iný v jej tele?
Nie. Cítil krv, ktorá jej prúdila v žilách. Poznal ju. Prepojenie, ktoré ani vietor neodvial, lebo ho necítil zmyslami. Pamätal si jej krv.
Je to ona!
Pravá bytosť v pravom tele, a predsa niečo nebolo v poriadku.
Či už ozaj ľuďom nerozumiem?
Nedokázal sa prizerať zvrhlostiam tých dvoch. Skočil z veže, v letku sa zmenil na komára, preletel za hradby, prefrnkol cez močiar a na pevnú lesnú pôdu už vkročil ako človek.
Tam mu prišlo nevoľno, nedostatok krvi sa neustále prejavoval na jeho zmätených myšlienkach. Uvedomil si, že mesto je na tom horšie, ako predpokladal. Muž v tele kapitána bol príliš silným mágom, aby ho nemŕtvy hravo porazil. Na kúzla obyčajná sila, akokoľvek nadľudská, nezaberie. Potreboval viac než zázračnú regeneráciu a upírske schopnosti.
Sička mala pravdu. Ak čarodejník prinútil slobodnú a nezávislú ženu, aby ho poslúchala, potom skutočne nebude ľahkým súperom.
Najviac sa nedokázal zmieriť s predstavou, že by s čarodejníkom zvrátenosti podstupovala dobrovoľne. S tým sa odmietal vyrovnať.
Musím jej v tom zabrániť!
Mám jej v tom zabrániť?
Prvý kamienok z mozaiky Sičkinej veštby zapadol na miesto.
Deina je nebezpečná.
Opäť ho ovládla slabosť, roztriasli sa mu kolená. Nevyhnutne sa potreboval napiť z človeka, aspoň pár dúškov, aby si prečistil myšlienky. Už mu viac nestačilo iba prežívať, potreboval opäť žiť. A bojovať o život. Predierajúc sa hustým porastom mu odrazu svitlo, čo má urobiť.
Zmiznúť! Odísť z mesta. No nie odísť, akože urobiť pár krokov bokom, možno do lesa a ukrývať sa ako lump. Rozhodol sa opustiť mesto, kraj, svetadiel, jednoducho zmiznúť z blízkosti mága, ktorý by ho mohol zničiť. Ba čo viac, ktorý ho zničiť chcel. Arik bol zatiaľ so svojím srdcom v hrudi spokojný, netúžil ho nikomu servírovať na podnose.
Bežal ako štvaná zver. Tušil, že bez ľudskej krvi nebude mať dostatok síl ani na útek. Dlho žiadneho človeka nenapadol, áno, už sa mu taký útok bridil. Spôsob obživy, na ktorý bol odkázaný, mu pripadal nechutný. Ľudí, bez spoločnosti ktorých by zošalel, potreboval ako potravu. Krmivo… Dievčatá mu dobrovoľne poskytovali, čo žiadal. Dokonca s radosťou.
Tok jeho myšlienok prerušila ostrá bolesť v hrudi. Spoza chrbta sa mu ozval škodoradostný smiech: „Bohu dušu a mne peniaze!“
Neveriacky hľadel na ostrú čepeľ dýky, vyčnievala mu zo srdca na mieste, kde pretrhla košeľu. Bledomodré plátno neochotne zalievala tmavočervená hustá tekutina. Potkania krv, tú pil naposledy. Rozosmial sa. Irónia osudu! Zaklonil hlavu a zahľadel sa na čiernu oblohu.
„Vďaka, Bože!“
Prudko sa zvrtol tvárou k útočníkovi, ktorý viac nedostal šancu svoj zločin oľutovať a zahryzol sa mu do krku. S každým dúškom sa ľudské teplo rozlievalo upírskymi žilami, zaplavovalo ho vlnami eufórie.
Nebudem utekať! Nedám si zobrať vlastné mesto! Vymyslím spôsob…
Prehnal to. Mohol sa dožiť aj tisícky rokov, akonáhle si ľudskú krv dlhšie odopieral, prahol po nej. Potom stačilo, aby ju zacítil na jazyku a neubránil sa predávkovaniu.
Zosušeného zločinca pustil z rúk, do rukáva si otrel zabrýzgané ústa. Zapotácal sa. Videlo sa mu nebezpečné ponechávať vycicané telo pohodené v lese.
Načo podsúvať stopy prenasledovateľom?! Nech len ďalej hľadajú.
Zbojník vyzeral ako storočná mŕtvola. Arik sa síce cítil opitý, ale ešte zvládol telesné pozostatky, pár kostí potiahnutých kožou farby pergamenu, aspoň zahrabať.
Možno teraz by som mal zaútočiť na Blaha, plný sily.
„Nie, nie, nie, nie, nie!“ hádal sa so sebou nahlas. „Máš dosť. Teraz domov a šup do postele! Z tohoto sa treba vyspať. Poznáš sa. Máš pocit, že si nesmrteľný,“ poúčal sa. „Ale nie si.“
Mávol nad sebou rukou a chystal sa premeniť na netopiera, hoci síl by mal aj na niečo väčšie.
„Na vtáka. Možno havrana. Kuku, kuku! Nie, tak nie. Kikirikí! E-e. Ako to bolo?“ zabával sa na známom príbehu o opitom havranovi, ktorý si nevedel spomenúť, ako sa správne kráka.
„S kým sa rozprávaš?“ ozvalo sa za ním.
Opäť ho zaskočili, dnešnú noc už po druhýkrát.
Byť to Blaho, tak už nebyť.
Zasmial sa vlastnému vtipu, ktorý ani nevyslovil nahlas, takže dievčinu s podivnými žaburinovými vlasmi na chvíľu zmiatol.
Rozhodol sa v okamihu, sila z neho vystreľovala. Vrhol sa na dievča a zahryzol sa mu do krku. Hneď nato zacítil rybinu, žalúdok sa mu obrátil, prehlo ho v páse a začal dáviť. Zelená krásavica dostala záchvat smiechu.
„Načisto si rozum potratil?!“ vysmievala sa mu. „Teplokrvné a studenokrvné. Chápeš?“ sadla si na kameň a sledovala, ako bojuje o obsah žalúdka. „A ešte chladnokrvné, ale to už je o inom.“
Veľmi ju nevnímal. Okolie sa mu pomaly vtesnávalo do pôvodných kontúr, hlava sa prečistila, naposledy ňou do strán roztriasol opilecké myšlienky.
Mladí upíri mávali s návalmi krvi problémy, preto umierali často a rýchlo. Ale ja? Skúsený a zrelý muž?!
„Kto si?“ konečne k nej opäť zdvihol zrak, ale už vedel, ak nie kto je, tak aspoň odkiaľ je.
„Poď. Aruma ti všetko vysvetlí,“ hlavou naznačila, aby ju nasledoval k jazeru. Postavila sa a zavlnila bokmi.
Odkedy zmizol Žabiak, Arik pri jazere nebol. Arumu, jeho matku, nikdy osobne nestretol, ale počul o nej, ako o nej počul hádam každý. Poznal legendy o kráľovnej jazera. Že ho pozvala do svojho teritória, neveštilo nič dobrého.
V podvodnom svete, v ktorom si so Žabiakom radi dokazovali, akí sú chlapi, plával za kráskou so zelenou šupinatou pokožkou. Inokedy by so záľubou sledoval jej ladné pohyby, aj podivné bytosti v ženských telách, ktoré ich pozorovali. Voda okolo nich kĺzala, nekládla im žiadny odpor. Dnes strnulo nasledoval svoju sprievodkyňu a zmáhali ho obavy.
Stiahla ho na úplné dno, do audienčnej miestnosti. Prekonali krátky úsek hustou kalnou vodou, potom opäť videl jasne a predsa nechcel uveriť vlastným očiam.
Žaba, väčšia ako pes, sedela na kameni potiahnutom zelenou šachorinou s korunkou na hlave. Sama bola zelená ako jarný hrášok, oči mala černejšie než najčernejšie tône pri rybníku. Hľadela na neho a keby sa jej neustále nepohyboval hrvoľ, myslel by si, že je vytesaná do skaly.
Odrazu žmurkla. Nebyť to nezdvorilé, rozosmial by sa. Namiesto toho sa uvoľnil, sadol si na skalku oproti nej, ktorá tam zrejme ležala presne pre tento účel a čakal.
Žaba sa premenila na starenu so zelenými vlasmi, nebola oveľa väčšia ako zviera predtým. Koruna jej ostala na hlave a hrvoľ sa pohyboval v stále rovnakom tempe.
„S Gabrielom je zle,“ hlas mala smutný a Arikovi prestalo byť do smiechu.
… pokračovanie v knihe
