Ukážka:
1.
Keď ma ráno zobudili prvé lúče slnka, okamžite mi napadlo: „Zajtra! Už zajtra!“
Dnes je posledný deň môjho slobodného života. Srdce sa mi rozbehlo o čosi rýchlejšie. Určite chcem práve toto?
Že svadba je len formalita, som počúval najčastejšie od slobodných šťastných párikov. Ženáči to nechceli komentovať. Možno preto, lebo neďaleko postávali ich manželky a nenápadne načúvali, ako z toho vykľučkujú.
Má to byť začiatok nášho nového, spoločného života, ale nejako sa na to zrazu necítim. No, čo už. Všetko máme dohodnuté. Hostia prídu až kdesi z cudziny, jej brat je bývalý šampión v strednej váhe. V duchu som spomínal na všetky možné dôvody, pre ktoré nesmiem, nemôžem, pokaziť Aňke jej veľký deň. Na to, že ju mám rád, som si spomenul až nakoniec. Prepadlo ma zdesenie. Už od rána išlo všetko akosi dolu vodou. Koleso smoly a náhod sa roztočilo, aby ma zomlelo na prach.
2.
Je to už pár rokov, čo na Zemi začali pristávať mimozemské lode, rakety a iné prapodivné objekty. Spočiatku ich ľudia podozrievali zo všelijakých úmyslov, no neskôr si zvykli. Aj tak sa s nimi nedalo nič robiť. Pristáli si, kam chceli, pohybovali sa medzi nami, kým ich to tu bavilo. Sem-tam sa s niekým dali do reči alebo tu čosi zanechali. Nikdy nevysvetľovali svoje konanie, takže oficiálne sme netušili, čo si o týchto stretnutiach máme myslieť. Čo od nás vlastne chcú? Politici ľudí upokojovali akýmisi hmlistými rečami o prebiehajúcich rokovaniach a dohovoroch, no nič konkrétne nevysvetlili. Vraj je to tajné.
Všeobecne sa obyvateľstvo rozdelilo na tri tábory. Prví ich nadšene vítali, prenasledovali, kontaktovali sa a najradšej by s nimi ihneď odišli. Druhí boli nepriateľskí, odmietali všetko mimozemské, snažili sa ich odohnať či zastrašiť.
Ja som patril k ignorantom. Môj život som si predstavoval ako príjemný a zaujímavý, no takýto typ cudzincov som doň nezahrnul. Keď som dákeho zahliadol na ulici či v kine, tváril som sa, že tu nie sú. Pokiaľ to na mňa bolo príliš, jednoducho som odišiel.
Rozhovorom o nich som sa vyhýbal, správy a talk show som prepínal. Zaujímali ma asi ako život a párenie kosatiek, teda nijako.
3.
Takže, keď som zistil, že netečie teplá voda, susedka zhora opäť zabudla dovrieť výťahové dvere a rybička v akváriu môj pokus o chov nerozdýchala, rezignovane som vytiahol igelitku a pobral sa do samoobsluhy na rohu.
Cestou som striasal posledné zvyšky sna, uvažoval nad rozlúčkou so slobodou a hľadal po vreckách drobné. Vtedy mi do zorného uhla vstúpili tí dvaja. Z diaľky pôsobili ako obyčajní ľudia vyššej postavy, ale zblízka by si ich už nikto s človekom nepomýlil. Môj šiesty zmysel ma pred nimi ochotne a neomylne varoval. Aj teraz mi v mozgu zablikalo červené svetielko: „Prejdi na druhú stranu! Otoč hlavu a kráčaj, akoby nič!“ prikázalo mi. Ako vždy, poslúchol som ho.
Smerom k tým dvom som ešte vyslal mentálny rozkaz: „Nie som tu. Nevšímajte si ma! Zmiznite!“ Zvyčajne to zabralo.
Lenže oni nezmizli, neodleteli, ba dokonca si ani nenašli nič lepšie na zábavu. Keď som vyšiel z obchodu a v duchu sa už tešil na teplé rožky s maslom, zbadal som ich stáť v hlúčiku ľudí. Zľakol som sa a okamžite som švihal domov. Zídu z očí, zídu z mysle. Za zatvorenými dverami bytu budem v bezpečí.
V ten deň mi moja nastávajúca volala snáď dvadsaťkrát. Viem, bola nervózna, vydesená, ale ja tiež. Vonku sa ponevierali „Oni“, a tak som na dáku rozlúčku nemal ani chuť.
„To nemyslíš vážne! Upokoj sa a neblázni! Ty sa bojíš tých exotov viac ako svojej nevesty?“ vyskočil na mňa Mark. Naplánoval pre mňa rozlúčku so všetkým, čo k tomu patrí, aspoň podľa neho, a teraz jej hrozil zánik. Mojimi dôvodmi ostal trochu zaskočený.
„Vieš, o čo všetko prichádzaš? Dnes si ešte slobodný. Mal by si ísť von a pobozkať každú peknú ženu, ktorú stretneš. A nie sa tu zabarikádovať.“
„Ale, mám z toho akýsi zlý pocit. Keby odišli, tak OK. No videl som ich viackrát. Niečo tu majú alebo čosi hľadajú.“
„Prosím ťa! Nikomu neubližujú, tak nech si robia, čo chcú. Možno sčítavajú voličov alebo len zaháňajú nudu. S tebou to nijako nesúvisí, tak si vytiahni to pravítko zo zadku a uvoľni sa!“ presviedčal ma. Síce som v sebe nedokázal úplne potlačiť všetky paranoidné myšlienky, no aspoň na chvíľku odplávali bokom.
Napokon Mark zariadil celkom peknú rozlúčku. Večer sme sa bavili, popíjali a tancovali. Striptérky boli fajn, ale na Aňu nemali. Spať som išiel až nadránom.
Keď som sa zobudil, bol som v kaši. V ružovej, hnusnej, odpornej kaši! Mali ma nechať tak. Nevšímať si ma a pokračovať v ceste. Ale to oni nie! Dobre im tak! Obludy prašivé! Pokazili mi celý deň. A zmenili zvyšok života.
4.
Ťarcha. Stiesnenosť. Zle je! Prebral som sa s pocitom, že sa niečo veľmi, ale naozaj veľmi pokazilo. Okamžite som sa posadil a strhol si z hlavy čosi, čo tam nepatrilo. Nikdy nechodím spať s prilbou. Ani s takou, cez ktorú sa dá dýchať v kaši.
Hoci ma oslepilo slabé tlmené svetlo, dobre som videl, že ležím vo vani naplnenej až po okraj akýmsi ružovým nechutným svinstvom a vedľa mňa stoja dvaja netvory. Podľa nich som tam asi neležal dostatočne dlho, lebo ma začali pchať naspäť a nespokojne pritom voľačo vykrikovali. Ja som mal však iný plán.
Vytrhol som si z rúk ihly, napojené na hadičky, a takto vyzbrojený som zaútočil na príšery z mojich desivých snov. Bol som taký naštvaný, že mi ani nenapadlo zaváhať nad etickým problémom dvojnásobnej vraždy. Zaútočil som na oči, uši a na všetky ostatné citlivé miesta, o ktorých som aspoň voľačo tušil.
Kričali oni, kričal som aj ja. Jednoducho chaos. Jednému som zapichol ihlu do oka a vzápätí som ju vytrhol aj s obsahom, druhý ma zatiaľ chytil za druhú ruku. Tá zgrcka bola šmykľavá, takže ma nedokázali bezpečne lapiť. Vždy som sa im vykrútil, vyšmykol či uhol nabok. Keď som sa dostal z vane, využil som na boj aj nohy, zuby a všetko, čo mi prišlo pod ruku. Jedného som uškrtil a druhého utopil. Asi. Predpokladám, že keď dorazili ďalší dvaja, držal som v ruke už akúsi zbraň, no vôbec si nespomínam, či a ako som ju použil.
Musel som omdlieť, lebo keď som sa opäť prebudil, okolo mňa boli voľne pohodené štyri mŕtve telá dobitých a zmasakrovaných, zlých mimozemšťanov. Výstražná siréna príšerne kvílila.
Čo teraz? Prečo nikto neprichádza? A keď príde, mám ho zabiť? Doteraz mi to celkom išlo.
V hlave mi vírilo, točilo a zamotávalo sa všetko, čo tam bolo. Ocitol som sa v neriešiteľnej situácii. Ako ich donútiť, aby ma vrátili na Zem, keď som ich začal vyvražďovať? Možno, keď sľúbim, že už prestanem? Čo?
Pozviechal som sa a cestou z miestnosti som kopol do najbližšieho tela. Zasrané kreatúry! Rasisti! Čo majú proti ľuďom? A hlavne proti mne.
Behal som po lodi a hľadal kabíny, kokpit, kajuty alebo dáky východ. Vlastne nie! Východ nie. Čo keď som vo vesmíre?
Nikde nikoho. Nikto sa na mňa spoza rohu nevrhol, nikto neotvoril žiadne dvere. Nakoniec som našiel riadiace centrum, aspoň tak nejako som si to tam predstavoval. Ani živej duše! Do čerta, čo som zabil aj pilota? Nóó, s týmto nepristanem ani podľa manuálu, aj keby ležal pohodený rovno pod pultom. Zdesene som zízal na množstvo tlačidiel, páčok, ukazovateľov a rôznych súčiastok, ktoré dávali tušiť, že tu nebudú len tak, na okrasu.
Z ničoho nič sa predo mnou zjavila postava. Nebol to človek a nebolo to ani živé.
„Hmmm, tak si prežil nakoniec len ty? Zaujímavé.“
Netušil som, čo sa mu zdá na tom zaujímavé, ale OK. Hlavne, že žijem a rozumiem mu.
„Ty si čo? Hologram?“
„Niečo také. Som umelý inteligentný program, ktorý riadi túto loď. Okrem iného. A môžem sa s tebou rozprávať aj takto,“ vypadlo z neho.
„No super! Tak vypni, prosím ťa, alarm, lebo mi vybuchne hlava. Už ma štve!“
„V poriadku. Aj tak nás tu nemôže nikto počuť a na lodi už, okrem teba, niet živej duše.“ Keď mi tou výčitkou mieril na srdce, minul. Nič neľutujem. Iba ak seba.
„Ako to? Prečo tu nepobehujú technici, vojaci alebo aspoň niekto? Boli len štyria?“ opýtal som sa, keď alarm stíchol a ja som sa konečne pohodlne usadil do jedného z kresiel. Predo mnou sa do nedohľadna šíril vesmír, hviezdy, planéty, no a tak podobne. Zeme – nikde!
„Kráľovskí si túto loď najali. Nepatrí im. Boli na tajnej misii a nechceli, aby ich niekto sledoval alebo rušil. Mala to byť blesková akcia. Šup tam a šup späť. Lenže takto si to určite nepredstavovali. Vedeli, že tvoja planéta je pre nich nebezpečná. Snažil som sa ich varovať, že budú problémy, no úplne ma ignorovali. Čo možno čakať od Kráľovských?“
„Prečo im tak hovoríš? Sú to králi? Či pochádzajú z kráľovskej rodiny?“
„Nie. Skôr z kráľovskej rasy. Sami si tak nevravia, ale pokojne nechávajú ostatné inteligentné rasy, aby im tak hovorili. Považujú sa za jeden z najstarších druhov a teda aj čosi viac.“
„Môžeš ma dostať domov?“ kašlem na to, čo chceli, či nechceli a čo tu robili. Hlavne, nech stihnem svadbu.
„Nie.“
„Čo? Prečo!“
„Neviem, kde to je. Polohu tvojej planéty mi vymazali z pamäte. Netuším, kde ťa nabrali. Viem len, že si tu už týždeň.“
„Čože!? Ako to? Týždeň?“
„No hej, myslel som, že ťa to prekvapí.“
„Čo so mnou robili? A prečo vlastne!?“
„Menili ťa.“
Okamžite som si vydesene poprezeral celé telo. Nezdalo sa mi nijako zmenené. Nemal som ruku navyše, oči na temene hlavy, ani nič podobné. Jediné, čo som si všimol, bolo, že mi chýbajú chlpy. Nikdy som nebol dáko extra zarastený, ale teraz som na tele nemal jeden jediný chlp. Do čerta! To bude tým ružovým kentusom. Ešte šťastie, že som mal na hlave prilbu. Bez vlasov, obočia a mihalníc by som teda vyzeral! Úplný novorodenec! Možnože mi znovu narastú. Uhmm, skôr nie.
„Uložili ťa do mutagélu na dosť dlhú dobu.“
„To je to ružové?“
„Áno. Mutagél postupne mení všetko, čoho sa dotýka, a ty si v ňom ležal celé dni. Niekoho zmení fyzicky, niekoho psychicky, ale jedno je isté. Už nie si ten istý človek, ktorého sem priniesli. Zmeny pocítiš postupne. Možno už dnes. Časom sa ustália. Mimochodom, jedným z prvých príznakov tvojej premeny je aj to, že si rozumieme. Dobré, nie?“
„Urobili zo mňa obludu?“ vydýchol som zdesene. „Čo so mnou teraz bude? Ako sa mám takto vrátiť na Zem? Bude zo mňa mutant!“
Rozosmial sa: „Nie. Zmeny pomocou mutagélu sú žiaduce a oficiálne povolené. Úmyselne a cielene hľadajú a rozvíjajú schopnosti jedinca. Vylepšujú ich. Posúvajú ho smerom, ktorým sa bude uberať vývoj jeho druhu. Je to, vo svojej podstate, evolučný skok.“
„Skúšali to už na ľuďoch? Čo sa s nimi stalo?“
„Neviem. Nemám v databáze informácie o tvojom druhu. Je to zvláštne. Mal by som mať v záznamoch všetky rozumné rasy a charakteristiky osídlených planét.“
„To je ich tak veľa?“ Môj údiv narastal priamo úmerne šlamastike, v ktorej som sa ocitol.
„Známych obývaných planét je asi tak 384 a inteligentných rás 65. Nie, počkaj, 64? Alebo je ich viac?“ zatváril sa dosť neisto, „neviem, ťažko to posúdiť. Niektoré rasy sa zúfalo snažia nedostať sa do našich máp a radšej sa držia mimo všetkých dopravných trás. Tá tvoja môže patriť medzi ne.“
„Asi áno. Skôr celkom určite.“
„Čo mám robiť?“ spýtal som sa ho bezradne. Naozaj nemám ani potuchy, kam sa pohnúť.
„Nuž, to je otázka za všetko šťastie. Keď ťa tu nájdu, pravdepodobne ťa odovzdajú policajtom alebo strážcom. To sú jednotky Kráľovských, nepríjemné tvory. Keď sa im dostaneš do rúk, no, to netuším. Neviem, čo s tebou zamýšľali, ale určite ťa nechceli zabiť, ako si si to o nich myslel.“
„Uniesli ma, možno aj zneužili a zmutovali. To som ich mal pozdraviť a poďakovať sa?“
„Z tvojho pohľadu máš síce pravdu, no aj tak ti to nepomôže.“
„Čo teda navrhuješ?“ Paniku som si teraz nemohol dovoliť. Možno neskôr, keď sa budem pred Anniným bratom brániť úbohými výhovorkami o votrelcoch.
„Vezmem ťa na najbližšiu slobodnú obývanú planétu a tam sa môžeš opýtať na cestu domov. Podotýkam, že nenápadne. Potom, keď sa ti podarí nepokašľať to a budeš mať ešte trochu šťastia, odveziem ťa domov.“
„Tých Kráľovských mŕtvol sa musíme zbaviť. Nemôžeme ich ťahať so sebou. Čo robíte s odpadom?“ napadlo mi najľahšie rozumné riešenie.
„Čo? Čože? Grrrghsssskkh.“
O čo mu ide? Chce sa práve teraz pokaziť? Môže UI dostať šok?
„Toto mi nerob, jasné? Dobre teda, som ochotný upratať ich, no aspoň mi povedz, kam ich mám hodiť,“ navrhol som, že to urobím sám. Je v mojom záujme čo najskôr sa ich zbaviť. Bude to nepríjemné. Keby som bol pri zmysloch, takú spúšť by som určite nenarobil. No, na druhej strane, s triezvym úsudkom by som ich ani neporazil.
„Sektor dva, otvor sedem. A viac o tom nechcem počuť!“ vyliezlo z hologramu dosť váhavo. Musím si ho dáko získať. Čo keď si to ešte rozmyslí a vyrazí ma von?
„Fajn. Bude to naše malé tajomstvo,“ súhlasil som zmierlivo.
„O tom pochybujem. Je až neuveriteľné, koľko šťastia si si vyčerpal, a pritom stále žiješ. Nikto nás zatiaľ neobjavil a dokonca, som ochotný pomôcť ti. Mal by som prehodnotiť svoj postoj, ale, ani neviem prečo, páčiš sa mi. To, ako si ich dokázal poraziť, bolo… O niečom takom som doteraz nepočul. Museli byť poriadne zaskočení. Dokonca ani nevyslali žiadosť o pomoc.“
„Nebude ťa niekto hľadať, keď si ťa len požičali?“
„Nie, kým nezistia, že posádka je mŕtva. Potom to nahlásia polícii a tá sa začne obzerať po ukradnutej osamelej lodi. Vtedy budeš mať problém.“
„To už budem na Zemi. Nenechám sa chytiť ani zastaviť. Nie je moja vina, že som tu, a basta!“
Keď som prehľadal telá a vzal im všetko, čo by sa mi mohlo zísť, vhodil som ich do siedmeho otvoru, podľa inštrukcií UI. Dôkazy môjho zúfalého činu odleteli do neznáma.
„Tak a je to.“ Spokojne som sa umyl a natiahol na seba kombinézu. Konečne sa cítim ako človek. Pobehovať nahý po mimozemskej lodi nie je práve predstava, ktorú by som o hrdinoch akčných filmov mal.
„Viac sa o tom baviť nebudeme, platí? Nerobí mi to dobre,“ ozval sa UI.
„Veď hej, iste. Nie si na umeláka akýsi precitlivený?“
„Toto je výletná loď. Nie prepadové komando ani policajný stíhač. Moja inteligencia mala slúžiť výskumnému stredisku. Lenže jeden vedecký pracovník si ma stiahol do lode pre svoju manželku, a tak som skončil tu. Na obyčajnej, bezvýznamnej lodičke.“
Pre mňa teda až taká bezvýznamná nie je. No neodporoval som. Musím mu dať pocítiť, že ho potrebujem a vážim si jeho pomoc. Inak si môže zmyslieť, že sa stane hrdinom a radšej ma vydá do rúk nepriateľom.
„Ak bola tvoja inteligencia doteraz nevyužitá či nepotrebná, tak odteraz si mákneš. Musíš ma udržať nažive! V prvom rade sa potrebujem naučiť čosi o pravidlách, ktoré tu vládnu a ktorými sa riadite. Nemôžem len tak vystúpiť na neznámej planéte a opýtať sa: „Prosím vás, kadiaľ zabočiť k Zemi?“
„Tak to máš pravdu. Po tejto otázke ťa pošlú do najbližšieho pajzlu, v ktorom ťa okradnú o všetko, čo by ti prípadne ešte ostalo. Čo si myslíš, ako volajú svoju planétu všetci, čo sa len nedávno dostali do vesmírneho spoločenstva?“
V hlave mi zablikala nádejná odpoveď: „Zem?“
„Bingo! Vyhrávaš! Nechápem, prečo si každý myslí, že akurát tá jeho planéta je jediná Zem medzi všetkými. Ignoranti!“
„Poznáte bingo?“
„Žartuješ? Bingo vymysleli na Gastagu 4. Odtiaľ sa rozšírilo ďalej. Je to jednoduchá hra, takže ju pochopili aj menej mysliace rasy. A keďže narába so šťastím, jej šíreniu pomáhali aj Kráľovskí. Oni vždy podporujú hry, čo závisia od šťastia.“
„Ale to znamená, že u nás museli byť už dávno. Ktovie, ako dlho chodia po Zemi a kradnú ľudí.“
„To nie je ich štýl. Unášajú len jedincov, ktorí môžu byť niečím dôležití. Vy na to nevyzeráte. Nie ste nijako výrazne inteligentní, nemáte potrebnú techniku, ani zvláštne schopnosti. Pokiaľ nepočítam s tvojím doterajším šťastím voči Kráľovským, nie je na tebe nič extra.“
„Tak moment! Ak ma uniesli, tak niečo museli chcieť. Mali so mnou dáke plány, na voľačo ma potrebovali, nie?“ Urazil ma. A so mnou aj celé ľudstvo. Tak im sme tu na nič? Nepotrební, podpriemerní a nezaujímaví?
„Veď hej. Neurážaj sa, ja to tu nemám na povel. Možno prídeme na to, čo vlastne chceli. Oni si k sebe cudzích príliš nepúšťajú. Mohli ťa vysať a nechať tak. Alebo zabiť, keď si sa prebudil, no neurobili to. Niečo zúfalo potrebovali, a tak dovolili, aby si ich premohol. Obetovali svoje šťastie.“
„Čo máš stále s tým šťastím? Už mi to lezie na nervy. Jednoducho som bol šikovnejší a rýchlejší ako oni.“
Umelák sa začal chechtať ako blázon. Keď ani po niekoľkých minútach nedokázal prestať, držiac sa za brucho, ako keby nejaké mal, a tiekli mu virtuálne slzy, mávol som naňho rukou. O čo tu teda ide?
„Ty obmedzenec! Ničomu nerozumieš,“ vysmial sa mi.
Vážne som začal premýšľať, že ho predám do šrotu. Tam sa môže chichotať, koľko chce, až kým ho neroztavia. Mizerák jeden!
„Tak mi to teda vysvetli, keď si taký múdry!“
„No, to budem musieť. Inak budeš vonku vyzerať ako retard a, prepáč, takto hlboko klesnúť nemienim. Musel by som sa pred ostatnými kolegami hanbiť.“
„Počuj, máš aj nejaké meno? Nemôžem ti predsa stále hovoriť UI, keď je vás aj tak asi viac.“
„Hmm. Nemám. Ten vedec, čo ma ukradol, myslel len na to, kam jej ho má strčiť, a Kráľovskí ma ignorovali. Tí ignorujú každého, koho nepotrebujú a ostatným veľkodušne prikazujú. Takže si môžeš vybrať. Si prvý, kto si ma naozaj všíma,“ skonštatoval.
Smutné. Ešte mi ho, chudáka, začne byť ľúto. Záchvat empatie ma však čoskoro prešiel. Vraj vybrať! Figu borovú. Asi hodinu som mu predkladal všetky možné návrhy, no jemu sa nič z toho, čo som vymyslel, nepáčilo. Prieberčivý nafúkanec! Nakoniec sme sa dohodli, že ho môžem volať Brill. Viac sa mi pozdávalo Pako, bohužiaľ, to neprešlo. Škoda.
„OK, môžeme sa teda zoznámiť. Ja som Max, čo je skrátene Maxim,“ natiahol som k nemu ruku, no vzápätí som si uvedomil, aký je to nezmysel, a rýchlo ju stiahol späť.
„Teší ma, Brill. To je skratka od – Brilantný.“
Z ramena si zmietol neexistujúcu smietku a nemykol pri tom ani brvou. No, zbohom! Môj UI je horenos, namyslenec! Hlavne pokoj, potrebujem ho.
„Takže teraz, keď sme sa takto pekne dohodli, mohol by si mi prezradiť, čo to máš s tým šťastím? Naozaj ma to zaujíma.“
Zatváril sa spokojne. Dostal sa do centra mojej pozornosti a konečne sa mohol blysnúť svojím úžasným rozprávačským talentom alebo tým, čo si myslel, že má.
„Možno si to už všimli aj vaši ľudia. Myslím tam u vás, v tom zapadákove, odkiaľ pochádzaš. Niekto má viac šťastia a celý život sa mu darí, zatiaľ čo sused má stále smolu. Nech robí, čo robí, nikdy sa mu nič nepodarí. Jeden sa snaží celý život a má holý prd, zatiaľ čo druhému spadne z neba práve to, čo potrebuje. Len tak a zadarmo.“
„Chápem. To je to šťastie?“
„Iste. Lenže to nie je všetko. Šťastie nie je len taký fiktívny pojem. Je skutočné. Môžeš ho zmerať a jeho pohyb sa dá úmyselne ovplyvniť. Ľudia ho kradnú, priťahujú k sebe, vysávajú dotykom, uzamkýnajú do amuletov či obetúvajú, aby niečo dosiahli. Šťastie môžeš niekomu poslať, úmyselne rozmnožiť a používať ako hybnú silu. Narábanie so šťastím je veľké umenie a ten, kto to dokáže podvedome a bez veľkej námahy, je – Šťastlivec. Títo ľudia sú ako magnet. Môžu šťastie prilákať, zväčšiť a udržať si ho, aby ho vzápätí využili. Kráľovskí vnímajú tok šťastia smerom k ľuďom. Vidia, kto si ho nazhromaždil, a dokážu ho stiahnuť k sebe. Práve preto sa im Šťastlivci radšej pracú z cesty. Boja sa ich a snažia sa pred nimi všemožne ochrániť. No takú ochranu, čo by zabránila Kráľovským vziať si cudzie šťastie, zatiaľ nikto nevymyslel. “
„Mali by teda byť najspokojnejší v celej galaxii, nie?“
„Kráľovskí dokážu šťastie vysávať, ale nevedia ho k sebe pritiahnuť ani množiť tak, ako ostatní. Priživujú sa. Keď kráčajú davom ľudí, vysielajú do okolia tenké neviditeľné vlákna energie, pomocou ktorej vyciciavajú z každého, koho sa dotknú, jeho šťastie. To si na krátky čas udržia, aby ho vzápätí uložili do predmetov ako do batérie.“
„Ale, prečo im to ostatní dovolia? Veď je to od nich hnusné,“ rozhorčil som sa.
… pokračovanie v knihe
