Keby… (Rýchle dejiny budúcnosti Slovenska) – Igor Otčenáš
Táto útla knižka je stostranovou fikciou alternatívnych dejín Slovenska. Nie je to klasický román, ktorý by príbehy svojich hrdinov zasadil do vymyslenej reality, nečakajte dialógy, opisy či úvahy.
Autor sa pohral s myšlienkou, čo by sa dialo, keby Hitler vyhral Druhú svetovú vojnu a obsadil by celú Európu, ako by sa vyvíjalo Slovensko, keby mal Hitler možnosť presadzovať a realizovať svoje vízie. Knižka sa tvári ako literatúra faktu – formálne má podobu učebnice dejín pre základné školy s množstvom dobových čierno-bielych fotografií politikov /Stalin, Churchill, Roosevelt, Hitler, Tiso…/, oficiálnych politických dokumentov, reklamných hesiel, dobových fotografií dokumentujúcich život bežných ľudí. Fotografie veľmi dobre potvrdzujú fikciu a dotvárajú jej celkový obraz v mysli čitateľa, inak by bol príbeh len ironickým výmyslom na tému: „Čo by bolo keby“.
Dejiny sú rozdelené do štyroch etáp:
Máj 1945 – september 1951:
Po Večnom Víťazstve wehrmachtu v máji 1945 Führer popravil vojnových „podpaľačov“ Stalina a Churchilla. Msgr. Tisovi sa Vodca poďakoval za podporu jeho Víťazstva. Tiso svoj prejav krajanom zakončil zvolaním: „S Tisícročnou Ríšou na večné časy a nikdy inak!“ Životná úroveň Slovákov počas vojny stúpla a po vojne sa obyvatelia s nadšením pustili do ďalšieho budovania svojej krajiny s heslom: „Cudzie už nechceme, arizované si nedáme!“
Hlinkova mládež organizovala výstupy na Rysy. Vedúci ideologického oddelenia ÚV NSDAP dával Slovensko často za príklad ostatným štátom. V marci 1945 zavítal na návštevu Slovenska sám Vodca a pozrel si zbrojovky na Považí, ktorým prisľúbil prácu aj na dvesto rokov, keďže jeho Veľký pochod pokračoval ťažením na Afriku. Obec Šimonovany /predtým Baťovany/ bola premenovaná na Hitlerovce.
Organizátori puču v auguste 1944 – Ursíny, Lettrich, Husák, Novomeský, Šmidke – boli popravení. Nemčina sa stala druhým povinným jazykom a knihy Mein Kampf povinným čítaním na všetkých školách II. stupňa vrátane osobitných škôl. Univerzita Komenského bola premenovaná na Nietzscheho štátnu ľudovú univerzitu s otvoreným novým odborom nacistika-hitleristika.
V apríli 1950 pricestoval do Bratislavy emisár Adolfa Hitlera generál Jodl, ktorý Msgr. Tisa oboznámil s Vodcovým plánom nazvaným „Životný priestor“, podľa ktorého sa majú Slováci vysťahovať na Krym. Msgr. Tiso prijal tento plán veľmi rozpačito, vycestoval za Hitlerom, aby orodoval za národ, ale nebol prijatý a vrátil sa veľmi sklamaný. Čoskoro sa stáva prekážkou Hitlerovho plánu a verejne sa obracia proti sťahovaniu národa na Krym. Minister vnútra Mach tajne intriguje za chrbtom prezidenta a snaží sa vytvoriť postup, ako Plán predstaviť národu. Sympatie národa k prezidentovi postupne klesajú, napokon je Tiso uväznený a tri dni pred popravou umiera na infarkt. Pád prvého slovenského prezidenta je vykresľovaný realisticky, je to dlhší proces sprevádzaný rôznymi politickými aktivitami, protestmi, prejavmi k národu a podobne.
Október 1951 – júl 1955:
Druhým slovenským prezidentom sa stáva Dr. Ferdinand Ďurčanský, Mach je vymenovaný za predsedu vlády. Po čistkách v štátnej správe a po procesoch s cirkevnou hierarchiou bola väčšina tisovcov popravená, odvezená na Sibír alebo deportovaná na nútené práce do mestečka Eva – Braun – Bad (predtým Jáchymov). Premenovaná bola aj rieka Tisa, aby nepripomínala meno zradcu národa. Výroba v závodoch sa opäť naplno rozbehla a čoskoro svetlo sveta uzrelo aj prvé čisto slovenské auto značky Vihorlat.
Dobrotivý Hitler poskytol Slovákom ďalšiu možnosť v presídľovacom pláne: časť národa odíde na Krym a časť zostane, aby plnila špeciálne služby pre Ríšu. Vláda rozbehla masovo-komunikačnú propagáciu presídlenia, organizovala na Krym výlety, skladali sa piesne a básne o Kryme, ospevoval sa prístup k moru, ktoré Slováci konečne získajú. Keď sa ani napriek propagande nedarilo splniť vývozné kvóty, dostal sa do sporu s Machom aj prezident Ďurčanský, ktorý sa, rovnako ako Tiso, postavil za národ. Aj on bol zatknutý.
Na protest proti politike Machovej vlády sa mladý robotník Vladimír Mečiar priviazal k svojmu sústruhu. HSĽS určila výberový kľúč pre osoby, ktoré zostanú na Slovensku a pre tie, ktoré odídu na Krym: presídleniu nebudú podliehať členovia vlády, sekční šéfovia ministerstiev, úradníci Úradu vlády, funkcionári HSĽS, príslušníci Štátnej bezpečnosti a vojenskej rozviedky, poslanci a dôstojnícky zbor armády + ich rodinní príslušníci.
Päťtisíc litovských a lotyšských robotníkov prišlo pomáhať do slovenských zbrojoviek, Slováci im mali poskytnúť domov a podporu. Majetok presídlencov sa mal rozdeliť, časťou mali byť hradené náklady spojené s presídlením, odmeny si vyslúžili aj členovia vlády a poslanci parlamentu. 1. Júla 1955, po skončení presídľovania Maďarov na Kamčatku, odišli zo Žiliny prví presídlenci. Prezident Ďurčanský bol popravený v leopoldovskej väznici.
Jeseň 1955 – marec 1960:
V januári 1957 bolo sťahovanie Slovákov ukončené. Hitlerov Veľký africký pochod bol však neúspešný, väčšina vojakov zahynula na púšti od smädu, časť zajali a zlikvidovali ľudožrútske kmene. Na bývalom Slovensku pokračoval šťastný život časti národa, avšak o krajanoch na Kryme nemali nijaké správy.
Mach sa stal tretím slovenským prezidentom. Neskôr sa zistilo, že sa Slovákom na Kryme nevodí dobre. Ich sídla napádajú domorodé tatárske bandy, neexistuje samospráva a prístup k moru je limitovaný počtom priepustiek. Časť ľudu utiekla do hôr, kde vytvorila partizánsku odbojovú skupinu „Jánošík“ pod vedením Vladimíra Mečiara.
5. marca 1960 Hitler umiera a ríša hľadá nového vodcu. Litovský robotníci sa vzbúrili a za pomoci partizánskych bánd utekajú domov. Rovnako ako na Slovensku, aj v Nemecku sa šíri panika, ľud povstáva.
Apríl 1960 – máj 1960:
Výroba v zbrojovkách sa úplne zastavila, rozvášnený dav zaútočil na budovu ÚV NSDAP a lynčuje, koho objaví. Armáda oslobodila aj uväzneného predsedu vlády Tida J. Gašpara a podarilo sa im nadviazať spojenie s povstalcami na Kryme. Partizáni sa spojili s Tatármi a v tamojších horách vypuklo Slovenské národné povstanie pod vedením Vladimíra Mečiara. Mieria na Sevastopoľ, Nemci sa vzdávajú a utekajú.
Mach a jeho prisluhovači boli zatknutí pri pokuse o útek. V Nemecku prebehla revolúcia, vlády sa ujali mladí dôstojníci.
Gašpara menovali za predsedu Slovenskej národnej dumy, Slovenský štát bol premenovaný na Zvrchovanú samostatnú slovenskú republiku /ZSSR/.
Povstanie na Kryme zvíťazilo, vládu nad územím prevzali Tatári na čele s Oglajom Batuchánovičom Džingischánovom a okamžite začali s prípravami návratu Slovákov do vlasti. V Nemecku sa konali popravy fašistických pohlavárov, na Slovensku, v ilavskej väznici, popravili Macha. Prví slovenskí navrátilci sa na parníku Družba plavia hore po Dunaji do Bratislavy. Bohužiaľ Alexander Dubček za nejasných okolností spadol počas plavby do Dunaja a utopil sa. 17. Mája 1960 prirazil parník do bratislavského prístavu, kde ho vítali davy s heslami: „Vitaj doma, Jánošík, Čakáme ťa verní, Odysseus!“ Bolo jasné, kto sa stane štvrtým slovenským prezidentom.
Autor sa hrá so skutočnými historickými osobnosťami, podsúva im výroky, rozhodnutia a činy, ktoré by sa mohli udiať, keby sa dejiny nevyvíjali inak, a tým spletá vlastnú dejinnú líniu vývoja Slovenska, ktorá je síce humorná a prekvapujúca, ale len preto, že sa neuskutočnila.
Kniha je vo svojej fikcii natoľko presvedčivá, že ju zamestnanci knižnice, v ktorej som si ju požičala, zaradili do literatúry faktu do sekcie dejín Slovenska. Očividne si neprečítali ani prvú vetu: „Po grandióznom Večnom Víťazstve wehrmachtu v máji 1945 sa Führer pustil bez oddychu do budovania nerozborných základov novej svetovej ríše.“/strana 6/ a spoľahli sa na názov a zbežnú prehliadku knižky. Snáď ich presvedčím, aby ju preradili do beletrie a najlepšie k fantastike.
autorka článku: Lenona
Väzba: mäkká
Počet strán: 104
Údaje z tiráže:
Autor doslovu: Peter Orol Pišťánek – Iný
Vizuálny koncept: Koloman Kertész Bagala
Vydavateľstvo: L.C.A.
Rok vydania: 1998, vydanie prvé
Nevyšlo s finančnou podporou. Ani sme nežiadali.
Publishing House: L.C.A., Ludanská cesta 27, 934 01, Levice, ZSSR
