Zbierka dvadsiatich piatich krátkych sci-fi poviedok, ktoré oscilujú medzi patetickým obdivom k astronautom – všemocným hrdinom vesmíru – a rozčarovaním z nemohúcnosti a pocitu malosti voči obrovskému krutému vesmíru.
Vo viacerých poviedkach autor zdôrazňuje, že dobýjanie vesmíru sa deje a nevyhnutne musí diať cez množstvo obetí. Astronauti sú všade obdivovanými a slávnymi hrdinami, ich mená a tváre sú známe z televíznych obrazoviek, bežní ľudia ich spoznávajú na uliciach a správajú sa k nim s veľkou úctou, ale oni sú skromní a svoje poslanie berú ako súčasť kolektívneho úsilia. Samozrejmosťou je u nich schopnosť sebaobetovania sa v prospech „veci“, bez váhania plnia aj tie najťažšie /občas aj nezmyselné/ príkazy, nepolemizujú o nich, nehádajú sa s nadriadenými – je to nutné? tak sa ide. Hoci aj bez možnosti návratu.
To je boj zodpovedajúci morálke komunizmu: nepoddať sa, neupadať do letargie, nečinnosti. Kozmický vek nepotrebuje hlivejúcich pôžitkárov, na ktorých pracujú automaty a armáda robotov. Nepotrebuje presýtených leňochov. Preto pestuje tradíciu statočnosti, boja, disciplíny, povinnosti. Tradície preniknuté duchom činu a odvahy. /strana 7/
V duchu vyššie citovaného kréda sa odvíja väčšina poviedok; technika pomáha človeku, ale ani pri jednoduchších úlohách ho nenahradzuje, kazí a ničí sa v tých najmenej vhodných situáciách a, samozrejme, spôsobuje smrť astronautov. Život ľudí vo vesmíre je krehký, behom minúty sa stabilná situácia na staniciach a v raketách dokáže otočiť a nastupuje výbuch, koniec, strašná smrť.
Autor pracuje s vesmírom, v ktorom technika do veľkej miery zaostáva za ľudským úsilím a vôľou dobíjať ho. Vo viacerých poviedkach sa stretnete so stanicami a vedeckými pracoviskami zasadenými do vzdialeného vesmíru – asteroid Juno, oblasť Urána, Merkúr, Deimos, Ganymed – tam všade sa už človek dostal, založil tam stanicu či aspoň výskumné stredisko, vysielač alebo pozorovateľňu, ale jeho „výtvor“ je ako smietka vo víchrici a príliš ľahko podlieha náhodnej skaze. Ľudia si bez pomoci zo Zeme nedokážu poradiť.
Astronauti a rádioastronómovia sú glorifikovaní, vyzdvihovaná je hlavne ich obetavosť a odbornosť, ostatné vlastnosti nie sú podstatné. Vysoký dôraz je prikladaný individuálnemu hrdinstvu – len jeden jediný človek to dokáže, len práve ten, ktorého posielajú splniť misiu, a práve on sa dobrovoľne a s hrdosťou podujíma splniť rozkazy a aj za cenu svojho života ich plní. Lenže jeho obeť je prijímaná ako samozrejmosť. Síce je hrdinom, ale nad jeho osobnou tragédiou sa akosi nikto nepozastavuje. Pokrčí sa plecami, na symbolický hrob sa s veľkou pompou položia vence a ide sa ďalej. Tragédia sa stáva symbolom veľkosti ľudského úsilia.
Častokrát sa v poviedkach zdôrazňuje, ako veľmi je práca astronautov vo vzdialených vedeckých staniciach dôležitá, ale zároveň sa konštatuje upadnutie do stereotypu, do nudy a rutiny, ktoré ľudí ubíja, takže je logické, že túžia po návrate domov. Pracovníci nemajú na staniciach žiadnu zábavu, dokonca sa ani nenavštevujú, netrávia spolu dôležité chvíle, akoby si nemali čo povedať – chápem, že v tej dobe neexistovali počítačové hry, ale hudba, knihy, spoločenské hry, to všetko im mohlo vypĺňať voľný čas. Lenže to by zrejme nebola dôstojná činnosť pre astronautov. Zábava na úkor pracovných povinností? – radšej nechajme vybuchnúť reaktor, nech prídu na iné myšlienky!
Ženám je vo vesmíre prisúdená jednoznačná a stereotypná rola; sú to krehké nežné stvorenia, ktoré väčšinou zavadzajú, panikária a treba ich zachraňovať a chránia deti /nechápem, čo by na vesmírnej stanici robili deti, ale autor ich tam dosadil/. Pokiaľ sú to manželky astronómov, tak ich trpezlivo čakajú aj niekoľko rokov na Zemi, starajú sa o deti, sú verné. Tie, čo sa rady zabávajú, sú odsúdeniahodné a v jednej poviedke takáto „veselšia panička“ skončila veľmi nechutnou smrťou /poviedka Svetlo/. Ženy sú odsunuté plniť klasickú „ženskú úlohu“ – vzdychajú, plačú, zalamujú rukami a zvádzajú mužov k zbytočnej zábave tam, kde by mala panovať len práca, námaha a poctivé plnenie úloh. Akoby bolo ich chybou, že na ne muži hľadia a túžia po nich, najmä, keď sú vydaté za iných astronautov.
Pre ilustráciu uvediem pár príkladov:
Poručík: Na asteroide Juno je umiestnená vedecká stanica. Jej pracovníci skúmajú jadrové prvky. Na druhej strane asteroidu je observatórium s jediným astronautom – mladým poručíkom Marečkom. Má ťažkú, ale nudnú službu. Môže čítať alebo počúvať staré platne /keď astronauti počúvajú vo vesmíre hudbu, vždy je to niečo staré a z platní/. V duchu však poručík často sníva o mladej žene – blondínke, ktorá žije na opačnej strane asteroidu a ktorú niekoľkokrát stretol, keď tam zašiel na návštevu. Je síce vydatá, takže sa neodvážil nadviazať s ňou akýkoľvek kontakt, ale fantazírovaniu o nej sa nebráni.
Odrazu začuje volanie o pomoc z vedeckej stanice a je to práve táto žena, ktorá ho prosí o záchranu. V stanici zostali len ženy, deti a starý geológ. Mužský zamestnanci stanice sa zavreli za olovenými priečkami, z ktorých sála horúčava a nikto mimo reaktora netuší, čo sa deje. Poručík okamžite vyráža na pomoc, a je mu jasné, že jadrový reaktor čoskoro vybuchne a zničí celú stanicu. Prichádza do hysterickej situácie – jedna žena to nezvládla a bez skafandra vybehla von, radšej sa zadusila než by zhorela. Jedine Marieta /tá blondínka/ si zachováva dostatok zdravého rozumu, preto ju Marček posiela do radistovej kabíny, aby volala o pomoc astronomickým kódom.
Slávny kapitán Lombardi, ktorý náhodou letí neďaleko, sa im vydáva okamžite na pomoc a nárazom svojej rakety vyráža z asteroidu nebezpečný jadrový reaktor!
Kapitán Lombardi je mŕtvy, zhorel v atómovom prachu, oslávte jeho pamiatku!
– Oslávte jeho pamiatku! – opakovala ozvena z reproduktora, ako dávali ďalej hlásenie relé stanice do všetkých kútov slnečnej sústavy.
– Kapitán Lombardi je mŕtvy, zhorel v atómovom ohni…
V tej chvíli prerušili vysielanie, vypli aj rádioteleskopy, ktoré sa zhovárali s vesmírom. Muselo umĺknuť Slnko a jeho pyšná koróna, museli umĺknuť rádiohviezdy a hviezdokopy v strede galaxie, lebo človek, tento mizivý trpaslík, mal smútok.
Vtedy predstúpil profesor Makarov a pozrel sa na poručíka.
– Choďte na svoje miesto a konajte ďalej svoju povinnosť! /strana 26/.
Medzitým poručík vyladil príjem a matka Zem burácala najčistejšími zvukmi. Vysielala hudbu, aby vyjadrila city, na ktoré nenašla priliehavé slová. /strana 27/
O smrti mužov, ktorí sa zatvorili v reaktore, aby ochránili svoje ženy, nepadlo ani slovo.
Čaro domova: poviedka o astronómovi, ktorý po návrate na Zem zisťuje, že tu už nedokáže žiť. Nič ho neteší, nevie sa zabávať, trpí odlúčením od vesmíru, a tak sa napriek nebezpečenstvu vracia do služby – ku hviezdam.
Beteigeuze: rovno z vesmíru, ešte s prachom na uniforme, prichádza astronaut Kilan navštíviť svoju známu do nemocnice. Na jednom z horných, len skromne zariadených poschodí nemocnice, leží ťažko chorá Ina Howerová, takmer celkom zabudnutá vedkyňa, ktorej pre jej beznádejnú chorobu ešte počas práce vo výskumnom stredisku pridelili skúmať nepodstatnú Beteigeuze, keďže sa predpokladalo, že nič nenájde. Lenže Ina objavila vysielanie tajomnej rakety, ktorá sa k Zemi blíži práve od Beteigeuze a nadviaže s raketou kontakt, navádza jej pilota k Zemi. Zo Zeme je vyslaný major Kilan na rýchlej rakete, aby sa s návštevníkom privítal a priviedol ho na Zem. Inina zákerná choroba náhle postupuje a ona sa ocitá v nemocnici, spojenie s cudzincom sa vytráca a jeho raketa sa niekde na hranici slnečnej sústavy stráca a už nikdy nenájde správny smer. Ina umiera osamotená rovnako ako pilot cudzej rakety. Umieranie hrdinky je podávané dosť emotívne a tragicky. Oproti „nezabudnuteľným hrdinom astronómom“, ktorí sa obetúvajú, aby výskum napredoval, obeť tejto ženy je tichá a jej význam pre ľudstvo je nepodstatný – za tvárami hrdinov stoja tisícky ďalších bezmenných obetí.
Útek z Epsilona Eridanu: z tejto vzdialenej planéty prišla správa nahraná astronautom Li Han Chiom: Epsilon Eridan oplýva bujnou faunou a flórou. Expedícia vyslaná do oranžového lesa sa však stratila, a tak sa veliteľ Regulis rozhodol, s pomocou plameňometov, raziť si cestu lesom a nájsť stratenú posádku. Kto sa do tejto akcie dobrovoľne neprihlásil, bol vyhlásený za zradcu a mal byť odsúdený. Napokon sa rozhodlo, že zostanú strážiť rádiostanicu.
– Na planéte je život v štádiu zrodu. Možno sa tu stretneme s obrovskými jaštermi, aké kedysi žili na Zemi. Je to slepá, dravá sila, voči ktorej nemožno nič vydiskutovať. Iba brániť sa silou proti sile, v záujme vedy a poznania.
Pravda, bola tam doložka, aby sa zbytočne nijaké živé bytosti neničili. Iba v sebaobrane.
Napriek tejto humánnej doložke je zjavné, že oficiálny postoj výpravy bol voči prvej planéte Eridanu povýšenecký a nadmieru sebavedomý. /strana 64-65/
Výprava stroskotala, keď ju „tepelná barikáda neznámeho pôvodu“ vytlačila z lesa. Otrhaní, zranení a uštvaní ľudia z posledných síl unikali z lesa, cestou museli odhodiť všetko, aby si zachránili aspoň holý život. Inžinier Stefanopulis v snahe pochytiť aspoň pár vzoriek života, namieril rádioaktívne mraky z reaktore na dva lesy a pod touto ochranou vybehol z rakety, odlomil niekoľko vetiev zo stromu, chytil priesvitného mloka a tento „lup“ vhodil do rakety. Pri druhom pokuse reaktor vybuchol a inžiniera smrteľne zranil.
– Teraz po odlete je zase ticho. Inžiniera som pochoval. Nikto sa tu neukazuje. Jedna výprava stroskotala, ale nestroskotala astronautika. Pozdravujem Zem! /strana 66/
Na Zemi tušia, že sa astronauti už nikdy nevrátia, že ich ktosi za surovosť voči prírode už odsúdil na smrť, ale pri otázke, čo majú robiť ďalej, si so slzami v očiach odpovedajú: „Je to jasné, treba poslať druhú výpravu.“
Česť povolania: príbeh rozprávaný starým šedivým astronómom, ktorého navštívi partia mladých vysmiatych študentov astronómie. Všetci s úctou počúvajú: V časoch, kde na planétach slnečnej sústavy už prakticky neexistuje miesto, kde by ľudská noha nevkročila, zostalo len jedno miesto ľuďmi nepokorené – Ohnivá hora na Merkúre. A práve sem bola vyslaná výprava mladých astronómov – Zacharova brigáda – ktorá má na Ohnivej hore vztýčiť svetelný maják.
Výprave ostáva na prekonanie planiny len pár hodín, počas ktorých bude aktivita močiara na Merkúre utlmená. Močiar je plný horúcich pár, plynov a elektrických výbojov, k hore vedie klzký strmý breh plný ostrých výčnelkov.
Miestami museli plávať, preliezať prekážky, zdolávať jamy, plaziť sa po tenkej vrstve stuhnutej lávy, raziť si trasu výbušninami a zároveň bojovali s časom.
Rozprávač /kapitán Jakubec/ sa z obdivu pridáva k Zacharovovej brigáde /kapitán Suomilainen, poručík Kalonge z Nigérie, Dán Stevenson, nadporučík Blancard – Francúz a kadet Hruška/. Za rytmického pokriku kapitána: raz-dva-raz-dva… sa poklusom vydali na cestu.
Prvý zomrel nadporučík Blancard – zrútil sa do hĺbky a ostré skaly mu dolámali ruky aj nohy, kyslíková maska sa mu rozbila a už zadusený padal hlbšie, až sa ponoril do zelenkavého hustého močariska. Dán umrel na úpal – vyvalil sa na zem, nedýchal. Bolo mu vidieť len bielko očí a hrozný, zmučený výraz tváre. Raz-dva-raz–dva- bežali ďalej. Mladý Hruška klesol na zem a bolo po ňom. Skonal aj černoch Kalogne. Kapitán Soumilainen vztýčil maják – splnil povinnosť – a aj on zahynul. Prežil len Jakubec.
Dievča – dcéra kapitána Suomilainena sa mu poďakovalo a všetci so slzami v očiach odišli.
Nova: hviezda Capella má vybuchnúť, preto zo Zeme vysielajú kapitána Duvala na dvojmiestnej rakete, aby zachránil aspoň jedného živého tvora zo siedmej planéty Capelly, na ktorej objavili inteligentný život /žeby teleskopom?/. Duval prežije let v spánku a na siedmej planéte nachádza nepekných strapatých a pehavých, ale inteligentných a dobrých ľudí. Kapitán sa obetuje a na Zem posiela zamilovanú dvojicu – Yvu a Xena. Kapitán umiera za svitu rodiacej sa novy a revu rádiovĺn.
Svetlo: táto poviedka ma šokovala asi najviac. Jej psychológia a logika sú totálne uletené a absurdné a keby v socializme existoval pojem splatter, tak táto poviedka a Česť povolania by mohli byť označené za priekopníkov tohto subžánru v socializme.
Medea – sedemmiestna raketa pod velením kapitána Vališa /sám sa prihlásil na cestu, vraj kvôli manželským problémom/ pristála na asteroide Libuša a mala sa tam zdržať dlhší čas. Velenie Marsu zariadilo, aby tam astronautov v čase pauzy, navštívili manželky. Prvý raz mohli za astronautmi priletieť ich ženy, ale táto možnosť mala technické obmedzenie – automatická raketa mohla vždy priviezť len jednu osobu a zase ju vrátiť na Mars. Mali sa vystriedať všetky manželky.
Dá sa predpokladať, že na najhorší /prvý/ let sa prihlási tá najvernejšia. Teda sotva nejaká mondénna kráska alebo rozmaznaný jedináčik. Také prídu neskôr. A možno, že niektorá ani nebude mať odvahu alebo záujem. Ktovie? /strana 96/
Čoskoro mala prísť prvá manželka, astronauti až do otvorenia dverí netušili, ktorá z nich príde. Lenže ešte pred jej príchodom sa stala nehoda, ktorá spôsobila, že Médea mala len toľko pohonných hmôt, aby doletela na Mars a kyslík im zostal len pre sedem ľudí. Museli ním šetriť! A automatickej rakete nijako nemohli dať vedieť, aby zmenila kurz alebo sa vrátila, takže ôsma osoba sa nezadržateľne blížila k svojmu cieľu.
Vališová – manželka veliteľa – pobozkala Vladka a Evičku /svoje dve deti/, Evičke prikázala, aby sa o mladšieho Vladka postarala a nastúpila do automatickej rakety ako prvá manželka. Všetci sa tomu divili, lebo sa o nej povrávalo, že sa rada zabáva a chce sa dať rozviesť. Pár sekúnd pred štartom na dráhu vybehli jej deti a kričali – Mami nechoď! – plakali, ale raketa už bola v pohybe /dobrý brutus, ešteže to tie deti prežili, doživotnú traumu v socializme nik neriešil. A zrejme ani starostlivosť o malé deti, ktoré zostali doma samé/.
O šesť dní raketa pristála, žena si objala muža /romantika? Nie!/ – dosť sa divil, že prišla práve ona – ale nastal problém. Posádka nemá dostatok kyslíka na návrat ôsmich osôb, ani s tým, čo pribudlo s automatickou raketou Vališovej. Riešenie sa našlo a bolo vskutku dôstojné totálneho maniaka – treba zabiť Vališovú, ale humánne – v spánku!!!
– Pozrite, – povedal kapitán, keď v noci žena zaspala, – čím dlhšie bude ten ôsmy dýchať náš vzduch, tým menšia je nádej pre nás. Nemôžeme čakať, musíme sa rozhodnúť.
Prihlásil sa Popov. Mal doma štyri deti. Prihlásil sa Johanson – on bol slobodný a nikoho nemal na svete.
– Ja, – povedal kapitán, – ja by som mal byť prvý. Ale viete všetci, že Medea nedoletí, ak nebude mať kompletnú posádku. Potrebuje nás všetkých siedmich, keby len jeden-jediný zlyhal, nedoletíme. Zomrieme všetci.
Aby sme mohli žiť my všetci, musí umrieť ona. Dve deti stratia matku, moje deti budú siroty…
Potom sklonil hlavu a rozochveným hlasom dodal: – Len to odo mňa nežiadajte, aby som ja siahol na jej život. Vylosujte, kto z vás. Ja nie, ja nemôžem. A z očí tvrdého chlapa sa liali slzy.
Lós padol na Johansona, vzal plameňomet /kristepane!!! Plameňomet na spiacu ženu, keď bojujú o kyslík?!/ a odišiel do kabíny. Nohy sa mu podlamovali a bol biely ako krieda.
Dlho bolo ticho, potom začuli krik a bolestný plač. Johanson vybehol, nestihol ani riadne vypnúť plameňomet. Malé plamienky mu osvetľovali do fialova meravú, kriedovú tvár.
– Ja nemôžem, nemám silu, iba vlasy som jej spálil… poďte niekto… nech sa netrápi…
Konečne zhasol plameň a vtedy zistili, že má šedivé vlasy a ostarel za tú chvíľu o desať rokov. Z kabíny bolo počuť nárek.
Vtedy vstal fúzatý Popov, vošiel dnu a vyniesol biele telo v náručí. Videl ju zohavenú, videl, ako sa trápi a že ju už nemožno zachrániť. /strana 102/
Popov šiel s bielou postavou v náručí k svojmu miestu, k fotónovým dýzam rakety. Nežne ju položil na podušky prúdiaceho svetla: kolembala sa tam v bezváhovom stave a premenila sa z bieleho mramoru v trblietavý lúč nezvyčajnej nádhery.
Za raketou zahoreli vlajúce zlaté závoje. Ako kedysi jej vlasy, krásne a hebké ako najjemnejší hodváb.
Žena sa premenila na svetlo, na zázračný prúd, ktorý prebúdza svet k životu. /strana 102 Jednoducho ju spálili raketovými dýzami/
Potom už išlo všetko ako po masle, všetci sa dostali na Mars bezpečne. Deti sa privítali s otcom a kým ten šiel vypĺňať akési dokumenty, vbehli do lode a s pokrikom „Mami, mami“ hľadali matku, lebo si mysleli, že s nimi žartuje. Prúd svetla sa s nimi prišiel rozlúčiť. Desivosť tejto poviedky nespočíva len v tom, čo a prečo sa v nej deje, ale aj v snahe autora dať tej príšernej smrti akýsi vyšší – lyrický rozmer. Ale, čo je poetické na surovom spálení manželky, ktorá prišla za mužom cez pol vesmíru a on sa jej odvďačil takto?
Spočiatku sú poviedky sú vážne až oslavné, neskôr sa objavuje pocit márnosti a smútku zo strát, ktoré ľudstvo dobýjanie vesmír stojí a zopár poviedok má aj humorný pohľad na svet, hoci Tallu jeho „vražedný humor“ ani tu neopúšťa.
V niekoľkých poviedkach sa autor zaoberá aj stretnutiami s inými civilizáciami, ale rieši skôr morálne konflikty, z ktorých ľudstvo vychádza ako víťaz, než oveľa pravdepodobnejšie problémy a výhody takýchto kontaktov.
Pluto: výletníci /rodinky s deťmi, školáci/ sa vybrali do blízkych hôr, ale cestu im zatarasili výstražné tabule, tak sa zastavili v hostinci. Tu dostali vysvetlenie, prečo sú lesy akejsi divnej farby a prečo nemôžu ísť ďalej:
– Nemôžete ta ísť, v horách sa usadili akýsi hostia. Predpokladáme, že z oblasti Síria. Vysielajú akési signály. Okrem toho ešte nám v noci obarili horúcou parou les a menšie sídlisko /neskôr len tak mimochodom spomenuli, že zahynulo sedemtisíc ľudí – všetkých obarili mimozemšťania!/.
– Bŕŕ, – zatriasol sa muž, to musela byť ohavná smrť.
– Určite, ale už sme tu my. Urobíme všetko, aby nedošlo k ďalším stratám… /strana 156/
Vysvitne, že išlo o nedorozumenie, mimozemšťania sú mierumilovní – vysielali akustické, optické, tepelné a elektromagnetické signály, a tými tepelnými uvarili pár tisíc ľudí, ale inak sa majú dobre /tí mimozemšťania/. Sú to kremíkové tvory. Ľudia sú kremíkovými prišelcami očarení – najmä ženy – , keďže sú to nádherné bytosti, krásne a mocné. Voda, ktorá prechádza nimi obsadeným územím je odrazu čistá a liečivá, dokážu riadiť počasie. Ponúkajú pozemšťanom obchod – výmenu strojov a technológií za planétu Pluto, na ktorej sa chcú usadiť. Pozemšťania napokon odmietajú, lebo by im Pluto chýbalo, hoci ho ešte nedokážu nijako využiť, a tak návštevníci odchádzajú, aby si kúpili planétu niekde inde. Okrem tej smrti obarením je poviedka vcelku vtipná.
Upon z dvojhviezdy Omega Zet: na Nereide, ktorá po nehode balansuje na pokraji prežitia, pristane automatom riadená raketa Typhoon. V správe stojí, že kapitán a traja členovia posádky zahynuli, ale ešte predtým sa im podarilo spustiť automatický štart a zachrániť obyvateľa neznámej družice – mimozemšťana. Upon sa učí komunikovať, zapája sa do činnosti stanice a je spokojný. Ľudia sú podľa neho skvelí a slobodní, u nich doma bol vykorisťovaným otrokom. Lenže inžinier Denisov sa na posádku rozčúli, zdá sa mu, že Upona všetci na stanici len využívajú, že musí ťažko pracovať, a tak si ho vezme k sebe do kajuty pod ochranu. Bohužiaľ, práve táto kajuta čoskoro na to vybuchla. Inžinier bol na obchôdzke, zachránil sa, ale Upon to neprežil. Na pamiatku mŕtvych dali aspoň vystreliť z dela. Raz aj za Upona.
Proxima Centauri: zábavná poviedka o plukovníkovi Yorkovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mimozemskou civilizáciou Terciánov. Jej príslušníci mu pripadajú milí, ale prostoduchí. Žije si tam v luxuse a v komforte, učí Terciánov jednoduché vety a celkovo si pobyt u nich užíva, hoci ho ich jednoduchosť niekedy privádza do zúfalstva. Problém nastáva, keď ich naučí chemický vzorec whisky. Od tej chvíle ho Terciáni dopujú alkoholom, lebo vtedy je plukovník zábavný, uvoľnený a veselý, čo považujú za jeho normálny stav, zatiaľ čo triezvosť vnímajú ako chorobu, ktorá sa alkoholom lieči. Mimozemšťania oznamujú Zemi:
– S plukovníkom máme starosti, – šepkal hlas, – je úplne odkázaný na ten váš čudný liek. Akonáhle mu ho vezmeme, je neprirodzený, oblieka si svoje kacabajky, tvári sa škrobene a hrá sa na niekoho iného. Nevedeli sme, že ho stihla taká húževnatá choroba, a nestačíme s výrobou medicíny. Naše laboratóriá neboli na to zariadené. Ale nemajte obavy, vynasnažíme sa.
– I-bum, – skríkol Wodehouse, – majte rozum, toho človeka ste opili ako prasa…
– Tichšie, prosím, – napomenul ho I-bum, – nazdávam sa, že aj u vás je málo liečivých prostriedkov. Dajte mi k mikrofónu niekoho, s kým sa dá rozprávať. Najskôr niekoho z rodiny. /strana 189/
Teta Elinoor bola po požití absinthu dostatočne kvalifikovaná na komunikáciu s mimozemšťanom I-bumom a podľa toho aj ich rozhovor vyzeral:
– Servus, ty mamľas.
– Ruky bozkávam, – oživol hlas I-buma, – no, konečne zdravý človek. Počujte, mamka. Zbalíme Yorka a pošleme ho domov. Čo poviete na to?
– Pre mňa za mňa… /strana 190/
Umelec života: na astronautickú pozorovateľňu prichádza malý zábavný človiečik Carlini, ktorý si hovorí „umelec života“ – vypočuje nárek, nadávky, poteší, poradí… Major Vinogradov si z neho chce vystreliť, a tak mu nahovorí, že chytili mimozemšťana – inteligentnú bytosť, ktorá pláva vesmírom ako ryba a tú chcú konečne vypustiť na slobodu. Umelec života ale musí ešte predtým túto bytosť zabaviť, lebo sa s ňou nikto nevie dorozumieť.
Zástupca Gartner sa mal za túto bytosť prezliecť a donútiť „umelca“, aby stváral smiešne kúsky.
Rozhovor prebehol k vzájomnej spokojnosti, obaja aktéri sa výborne bavili, smiali sa a štrngali si a keď sa hosť rozlúčil a vypustili ho von, ozvali sa signály z pomocnej rakety – Gartner sa ospravedlňoval, že nemohol prísť. Až vtedy všetci pochopili, že ich navštívil skutočný mimozemšťan a Carlini sa s ním bavil ako s kamarátom:
– Človeče, vy ste s ním sedeli. Celkom blízko. Musíte ho vedecky popísať. Tlmočiť všetky pozorovania. Ide o obrovskú záležitosť. Pozbierajte všetky svoje vedomosti!
– Vážení, veď ja žiadne odborné vedomosti nemám. To je vaša vec. Ja som sa s ním len zabával. Nič iného neviem. Je to skvelá bytosť. To môžem povedať. Iné nič. Nie som vedec, ani kozmobiológ ani astrofyzik… iba obyčajný umelec života.
– Ale predsa, – naliehali všetci, – povedzte o ňom niečo.
– Čo mám povedať. Sedel tu vedľa mňa a nedával najavo, že som podľa jeho názoru vedecky nemožný, absurdný zjav. Bavili sme sa a bolo nám dobre…
– To je všetko?
– Všetko. /strana 248/
Vydalo: Slovenský spisovateľ, 1961, prvé vydanie
Obálka: Albín Brunovský
254 strán, tvrdá väzba
Náklad: 7000 výtlačkov
Autorka článku: Lenona
