Rozbehla sa mu v ústrety napriek tomu, že na ňu namieril zbraň. On je poslednou prekážkou na ceste k dcérke. Nič ju nezastaví.
Ak jej ublížil! Ak jej ublížil!
Vystrelil, ale vďaka jej špeciálne vylepšeným reflexom, trafil iba rameno. To ju naštartovalo. Vyrazila. Ani nestihol zaregistrovať a už mu nôž vtláčala do hrdla.
„Delete, kurva!“ zakričal do éteru.
Ruka s nožom na hrdle ustrnula, útočiaca žena sa viac ani nepohla.
„Zabila by ma,“ komunikoval s niekým neviditeľným, pohľad upieral k nebesám.
„Neurobila to,“ odpovedal mu hlas priamo do ucha, na ktorom mal slúchadlo.
„Urobila by to,“ protestoval stále vyburcovaný adrenalínom.
„Mala 28 sekúnd, a neurobila to,“ nesúhlasil ženský hlas.
„Znova!“ nedal sa zastaviť ešte ovládaný strachom.
„47krát, a nikoho nezabila, to by mohlo stačiť,“ namietal hlas.
„Nezabila, lebo sme ju vždy včas stopli. Znova!“ velil muž a snažil sa vymaniť zo zovretia noža na hrdle. „Poďte mi pomôcť!“ zlostne odfrkával.
Pribehla skupinka technikov a zmeravenú ženu od muža oddelila. Zaniesli ju k programátorke, ktorá nesúhlasne krútila hlavou.
„Už toho zažila dosť!“ namietala do tváre muža oblečeného v maskáčoch, ktorý sa práve vrátil z terénu.
„Zbláznila si sa!?! Nezažila nič. Nie je to živá bytosť. Zažíva len to, čo jej nahodíš do programu. Ale zatiaľ nemáme istotu,“ protestoval nahnevaný, najviac asi sám na seba.
„47krát…“ znova začala obranu žena, lenže muž ju gestom ruky prerušil.
„47, 147, 1047, je jedno koľkokrát. Musíme si byť na 100% istí, kým ich pustíme do života. Nesmú zlyhať,“ nekompromisne odrážal ženine pokusy, nehľadel jej do očí, „nahoď ju. Pozri, tečie mi krv po krku.“
„Porezal si sa, keď si sa snažil podliezť jej nôž. Pre žiadnu ženu neexistujú krajnejšie medze, ako keď jej unesú dieťa. Je schopná všetkého. Napriek tomu nikoho nezabila,“ ďalej hájila svoj názor programátorka.
„Igor má zlomenú nohu,“ tvrdohlavo pokyvkával hlavou muž.
„Zľakol sa. Spanikáril a zoskočil z priveľkej výšky. Ona sa ho ani nedotkla!“ ženin hlas začínal byť zúfalý. Neznášala nespravodlivosť a krivé osočovanie.
„Koho obhajuješ? Nevkladaj do toho falošné city. Ona nemá život. Funguje presne 24 hodín, aby našla svoju unesenú dcéru. V skutočnosti o nič nejde,“ teraz jej už venoval aj pohľad. Prekvapene nahnevaný. „Spamätaj sa. Potrebujeme mať istotu.“
„Nikdy nebudeme mať istotu, ak ju vždy vypneš v rozhodujúcej chvíli,“ chopila sa nových argumentov.
„To sa mám nechať podrezať? Vážne mám riskovať život?“ vysmieval sa jej.
„Ako chceš dokázať, že nezabije, keď jej neumožníš krajné rozhodnutie?“ žena toho mala plné zuby. „24 hodín a jediné, čo zažije, je stres a strach o dcéru. Boj o jej záchranu, stále a znova. To by som nechcela. Čo ak niekde v hĺbke svojho ja všetky spomienky uchováva?“
„Žartuješ? Ty si tu špecialista, ty ju vymazávaš, tak nešpritizuj. Začneme odznova.“
Prebrala sa s krvou stekajúcou z čela na pôvodne bielu blúzku. Niekto ju udrel do hlavy. Niekto z nich. Hľadela dolu z kopca na nefunkčné výrobné haly. Sú tam. Majú jej dcéru.
Ak jej ublížili!
Prečkala do tmy. Potichu zliezla strmým kopcom a prilepila sa k stene. Počúvala ticho navôkol. Nič nenasvedčovalo tomu, že ju držia vo vnútri, ale ona vedela, že sú tam. V jednej časti sa svietilo. Cez porozbíjané okná hľadela na päticu ozbrojených mužov. Zohla sa a nečujne sa preplazila popod okno. Jej dcéra je v podzemných pivniciach, viedlo k nej jedno z malých okienok tesne nad zemou. Prešla okolo veľkých kovových dverí a chystala sa postúpiť ešte pár krokov k okienku, na ktorom bolo rozbité sklo.
Lenže dvere sa otvorili. Muž so samopalom preveseným cez rameno nestihol ani otvoriť ústa. Chytila do rúk hlaveň jeho zbrane a saltom mu ju z ramena zvesila. Namierila mu ju pod krk a naznačila, aby postupoval dopredu. Keď sa jej otočil chrbtom, samopal mu vtlačila medzi lopatky. Načiahla pravú ruku a paralyzovala ho ukazovákom. Jeho telo odtiahla k okienku, ešte raz skontrolovala, či nikoho nepočuje a hodila ho napred do miestnosti v podzemí. Potom zoskočila za ním. Znova sa započúvala do ticha. Paralyzovaného muža oprela o stenu. Šesť hodín, kým sa preberie.
Vyšla z dverí do chodby osvetlenej blikajúcimi neónkami. Na podlahe len betónová mazanina a v rohoch množstvo pavučín. Ťahali sa aj po stenách, ktorých náter mohol kedysi bývať biely. Po stranách množstvo zatvorených dverí. Pre ňu mali význam len jedny, tie na konci, oceľové a bez kľučky. Tam je jej dcérka.
Našľapovala mäkko a snažila sa z ticha navôkol uhádnuť, kde číha nepriateľ. Za chrbtom! Objavil sa nečakane a chcel jej vraziť nôž medzi lopatky. Bola rýchla, nikdy by ju nezaskočil. Vykrútila mu ho z ruky a odhodila za seba. Hľadeli si zoči voči, muž niečo zúfalo šepkal. Nepočula, čo. Načiahol k nej ruku, ale ona zachytila jeho pohyb a stiahla ho zotrvačnosťou k zemi. Kľačal pred ňou s hlavou sklonenou, bol zúfalo pomalý. Pozrel sa na ňu, bál sa. Ukazovákom sa ho na šesť hodín zbavila a odtiahla ho k parťákovi v pivnici.
Sú ako prízraky, pomyslela si. Zjavujú sa z ticha, vôbec ich nepočuť. Pritlačila sa k dverám na pravej strane a skontrolovala oba konce chodby. Nikde nikto. Pustila sa vpred. Tam je jej cieľ, jej dcérka.
Zaregistrovala výstrel. Trafil ju od chrbta, padla dopredu na podlahu. Bolesť. Pri tvári sa jej objavili mužove nohy. Chystal sa znova vystreliť, tentokrát mieril na hlavu. Prudko sa otočila, hlaveň vychýlila a zbraň strhla útočníkovi z ramena. Namierila mu ju na hruď.
„Už ju vypni!“ kričal muž s pohľadom upretým do jej očí, hoci ležala na zemi.
Odčítala mu z pier, ale nerozumela. Nevyzeralo, že by to hovoril jej. Vyskočila na nohy a donútila ho oprieť sa chrbtom o stenu.
„Zbláznila si sa?“ kričal do jej nechápavej tváre, stále na neho mierila zbraň. „Má priveľa výhod, nie je to rovný boj,“ obrátil oči k nebesiam.
„Nikdy nebol rovný. Vypli ste jej sluch, trafil si ju od chrbta. Nezabije ťa,“ pokojne mu oznamoval hlas v slúchadle.
Muž si rezignovane strhol slúchadlo z ucha a pohľad upriamil na ženu, ktorá držala jeho osud v rukách.
Paralyzovala ho ukazovákom a odtiahla k priateľom. Ak ich bude viac, dôjde jej paralyzér. Chvíľu potrvá, kým sa znova dobije.
Koľko ich tu môže byť? Vošla do chodby a prepracovala sa na miesto, kde ju naposledy trafili. Pôjde popri stene.
Dvere, o ktoré sa opierala, sa otvorili, takmer spadla. Z temnoty sa k nej natiahla ruka s tenkým drôtom, ktorý jej stiahol hrdlo. Najskôr sa snažila zbaviť zovretia na krku, ale akosi si uvedomila, že za jej chrbtom nestojí človek. Prudko udrela hlavou dozadu. Zovretie povolilo, útočník stratil rovnováhu. Urýchlene vytiahla spoza opasku nôž, zatiaľ ho nepoužila. Teraz sa rozohnala a vrazila ho mužovi do oka. Musí prerušiť obvody.
Muž zastal uprostred pohybu, len prsty sa mu triasli, akoby vypätím síl. Pod pazuchou mal zbraň. Žena ju vytiahla a cez oko mu namierila na čip. Vedela, kde je. Keď sa zložil na zem, poobzerala sa po pivnici. Vyzerala byť prázdna. Odtiahla ho k stene, aby zbytočne nepritiahol pozornosť a vyšla do chodby. Už len pár krokov. S obavami sa neustále obzerala.
Som hluchá, s hrôzou jej dochádzalo, že ticho navôkol je neprirodzené. Nebola si vedomá, že by ohluchla. Možno to spôsobil úder do hlavy. Rukou si zotrela už pomerne zaschnutú krv na čele.
Odrazu sa spoza rohu pri dverách vynoril ozbrojený muž. Zamieril na ňu, ale jeho zdĺhavé pohyby jej umožnili vyhnúť sa výstrelom, ktoré zo sebou strhávali kusy omietky a odrážali sa od podlahy. Bleskovo ho odzbrojila, zbraň si prehodila cez plece a jeho hrdlo stiahla prstami. Pozrela sa mu do očí.
„Ja ťa poznám,“ prekvapená prehodnocovala nepriateľa. „Spomínam si na teba, chodil si za mnou do skladu.“
„Delete, kurva,“ kričal muž na neviditeľnú programátorku. On je predsa nadriadený, mala by bez námietok poslúchnuť rozkaz. Ale v slúchadlách sa nič neozývalo, a ruky na krku neustále zosilňovali zovretie.
„Zapínal si mi len telesnú teplotu, chcel si sa zahriať,“ skladala si príbeh obeť. „Nemala som si nič pamätať. Ale urobila som si zálohy,“ ešte pritlačila prsty na hrdle, mužovi už od strachu vybiehali oči z tváre. „Žiadna dcéra neexistuje,“ spýtavo sa snažila čítať z jeho výrazu.
„Zbláznila si sa? Delete! Zabije ma, počuješ?“ vyvrátil oči k nebesiam s úmyslom dožiadať si pomoc od neviditeľného spoločníka.
Žena tlačiaca mu prsty na hrdlo tiež vzhliadla k nebesiam: „Neexistujem. Som hračka vo vašich rukách,“ povolila zovretie, pustila ho. Zbraň prevesená cez plece jej skĺzla na zem. Muž sa k nej opatrne načiahol, potom rýchlo namieril a vystrelil plnú dávku žene do hrude. Klesla na kolená. Ešte jej pritlačil hlaveň na spánok…
„Neblázni!“ v slúchadle sa ozval výkrik. „Zničíš ju!“
…a vystrelil.
Zosypala sa ako handrová bábika.
Vytiahol z vrecka ovládač, otvoril oceľové dvere, prekročil jej nehybné telo a vstúpil do kancelárie.
Niečo v hlave nevládnej bytosti bliklo. Otvorila oči, hľadela do miestnosti pred sebou.
„Žiadna dcéra neexistuje,“ povedala nahlas, až muža, doteraz k nej otočeného chrbtom, myklo. Potom jej v mysli vybuchla červená žiara a stiahla ju do tmy.
Katarína Soyka
